Sankcie USA voči agentom globálneho cenzúrno-priemyselného komplexu

Americké Ministerstvo zahraničných vecí 23. decembra 2025 oznámilo vízové obmedzenia voči piatim Európanom, ktorých označilo za „agentov globálneho cenzúrno-priemyselného komplexu“. Washington tvrdí, že títo ľudia viedli „organizované snahy prinútiť americké platformy cenzurovať, demonetizovať a potláčať americké názory“, a preto majú byť spravidla vylúčení zo vstupu do USA.

Európska reakcia bola okamžitá a hlasná. Šéfka európskej diplomacie Kaja Kallas rozhodnutie označila za „neprijateľné“ a za „pokus spochybniť našu suverenitu“, pričom dodala, že Európa bude brániť „slobodu prejavu, férové digitálne pravidlá a právo regulovať vlastný priestor“.

The decision by the U.S. to impose travel restrictions on European citizens and officials is unacceptable and an attempt to challenge our sovereignty.

Europe will keep defending its values — freedom of expression, fair digital rules, and the right to regulate our own space. https://t.co/GSUxGiYQE0

— Kaja Kallas (@kajakallas) December 24, 2025

.

Je pozoruhodné sledovať, ako šéfka európskej diplomacie a nielen ona zrazu objavila vo svojom slovníku slovo suverenita. Napriek tomu, že sankcie a obmedzenia sú v európskej politike už roky normalizovaným nástrojom moci, a EÚ ich bez váhania uplatňuje aj voči občanom tretích krajín. Slovenský občan si pritom pamätá, čo znamená, keď sankčný režim zasiahne človeka z nášho prostredia, ako v prípade Hambálka. Následky sa často riešia až spätne. Akoby niekomu vlastná medicína prestala chutiť.

Suverenita selektívne: keď EÚ sankcionuje Švajčiara a keď sankcionuje Slováka

Ak má mať pojem „suverenita“ v tejto debate váhu, musí byť konzistentný. Lenže aj tu pohľad do zrkadla zabolí. Európska únia nemá problém uvaliť sankcie aj na občanov tretích krajín, ktorí nie sú členmi EÚ. Príkladom je Jacques Baud, ktorý sa dostal 15.12.2025 na sankčný zoznam EÚ, hoci ide o Švajčiara a Švajčiarsko nie je členským štátom Únie.

Pre slovenského občana nie je otázka ocitnutia sa na sankčnom zozname EÚ abstraktný pojem. Máme vlastný prípad, ktorý ukazuje, čo znamená, keď sa sankčný nástroj dotkne človeka z nášho prostredia. Jozef Hambálek bol na sankčný zoznam EÚ zaradený v júli 2022 a v marci 2024 bol zo zoznamu vyradený po tom, čo premiér Robert Fico vyvíjal dlhodobejší politický tlak a opakovane sa za jeho vyradenie zasadzoval.

Zaradenie na sankčný zoznam malo na jeho život vážne dopady, ktoré sa nedajú „odkliknúť“ jedným rozhodnutím. Život sa dá zničiť rýchlo, no jeho plnohodnotná obnova je vždy pomalšia a často neúplná.

Sankcie sú pre EÚ už roky bežný nástroj, ktorý vie tvrdo zasiahnuť aj občanov tretích krajín. Keď však rovnaká logika dopadne na ľudí z európskeho prostredia, prichádza rozhorčenie a reči o suverenite. Vlastná medicína chutí inak, keď ju musí prehltnúť vlastný tábor. A práve preto má zmysel rozobrať, ako funguje systém, ktorý túto medicínu varí a podáva.

Globálny cenzúrny priemyselný komplex

Marco Rubio tento pojem nepoužil ako akademický termín. Použil ho ako politickú zbraň a ako rámec, ktorým chce verejnosti vysvetliť, že nejde o jednotlivosti, ale o „Globálny cenzúrny priemyselný komplex“.

Netreba si pod tým predstavovať nejakú tajnú centrálu. Stačí vnímať vzájomné prepojenie štyroch vrstiev: regulácia a hrozba sankcií, mimovládne alebo expertné hodnotenia a nahlasovanie, rozhodovanie platforiem, a napokon reklamný a reputačný tlak. Výsledkom často nie je formálny zákaz. Výsledkom je tichšie, ale účinné riešenie: zníženie dosahu, demonetizácia, odstrihnutie od inzercie, alebo vytlačenie z viditeľnosti bez toho, aby prebehol súdny proces.

Práve preto sú v tomto spore tak exponované mená ako GDI či CCDH. Nie sú to náhodné organizácie. Sú to symboly konkrétnych pák, ktoré vedia meniť správanie platforiem aj inzerentov.

Rubio si tento slovník nevymyslel z ničoho. V americkej debate sa termín „censorship-industrial complex“ spája najmä s novinárom Michaelom Shellenbergerom. Shellenberger je jedným z autorov Twitter Files, ktoré sa po kúpe siete Elonom Muskom stali symbolom debaty o tom, ako sa na Twitteri „upratoval“ obsah ešte pred Muskovou érou. Práve tento typ zverejnení dal pojmu „cenzúrno-priemyselný komplex“ hmatateľný obsah. Na verejnosť sa tak dostali konkrétne mechanizmy, konkrétne kanály vplyvu a konkrétne rozhodnutia, ktoré menili viditeľnosť názorov bez súdneho procesu.

Bretonov „McCarthy“ a malý paradox slobody

Thierry Breton, bývalý eurokomisár spájaný s tvrdou líniou voči veľkým platformám a s politickým presadzovaním DSA, na ktorého USA uvalili sankciu zákazu vstupu, reagoval na vízové obmedzenia otázkou: „Je späť McCarthyho hon na čarodejnice?“ a doplnil, že „cenzúra nie je tam, kde si myslíte, že je“.

Is McCarthy’s witch hunt back? 🧹

As a reminder: 90% of the European Parliament — our democratically elected body — and all 27 Member States unanimously voted the DSA 🇪🇺

To our American friends: “Censorship isn’t where you think it is.”

— Thierry Breton (@ThierryBreton) December 23, 2025

Breton tento odkaz publikoval paradoxne na sieti X. Využil slobodnú platformu, aby sa okamžite a bez sprostredkovateľov dostal k verejnosti. Keď sa ho rozhodnutie dotklo osobne, veľmi sa mu hodil práve ten typ digitálneho priestoru, v ktorom môže človek hovoriť priamo a bez toho, aby mu niekto vopred nastavoval „povolené“ hranice. A o to viac to vynikne v čase, keď sa EÚ snaží dostať X do režimu prísneho dohľadu a pokút.

Pokuta 120 miliónov pre Muskovu sieť X

Európska komisia udelila sieti X pokutu 120 miliónov eur za porušenie povinností podľa DSA. Komisia oficiálne neuvádza, že by šlo o trest „za odmietnutie cenzúry“. V rozhodnutí hovorí o porušení transparentných povinností, najmä o zavádzajúcom použití „blue checkmarku“, o nedostatočnej transparentnosti reklamného archívu a o obmedzení prístupu oprávnených výskumníkov k verejným dátam.

V politickej realite však aj takáto „technická“ pokuta funguje ako tlak. Ukazuje, že Brusel si cez DSA vytvoril nástroje, ktorými vie platformám nielen nastavovať pravidlá, ale aj ich vymáhať cez sankcie. A práve rozdielna americká a európska predstava o tom, čo je „ochrana“ a čo už je „cenzúra“, dnes vyvoláva na oboch brehoch Atlantiku vášne.

Prečo práve tieto mimovládky: tri „hriechy“, tri páky

Americké oznámenie síce v základnom texte nevymenúva konkrétne mená, no mená piatich osôb následne potvrdili agentúry a samotná HateAid vo svojom stanovisku. Výber dáva logiku, ak ho čítame cez páky, nie cez nálepky.

CCDH je pre Washington symbolom kampaní a tlaku na platformy v mene boja proti „nenávisti“ a „dezinformáciám“. GDI zasa predstavuje tlak cez reklamný ekosystém a mechanizmus „brand safety“, ktorý vie médiá a weby ekonomicky priškrtiť bez toho, aby ich niekto formálne zakázal. A HateAid je príkladom právno-aktivistického modelu, ktorý spája pomoc obetiam s tlakom na sprísňovanie pravidiel.

V slovníku americkej diplomacie sa z nich stávajú „weaponized NGOs“, teda mimovládky zneužité ako nástroj nátlaku na presadzovanie cenzúrnych zásahov. V spore USA vs EÚ nejde o náhodných ľudí. Ide o konkrétne uzly systému na obmedzovanie slobody slova.

Slovenská paralela: tlak cez príjmy z reklamy a „neviditeľné“ sankcie

Keď sa hovorí o tlaku cez reklamu, Slovensko nie je mimo hry. Projekt Konšpirátori.sk sa otvorene opisuje ako databáza stránok so sporným obsahom, ktorá má pomôcť firmám a agentúram zabrániť tomu, aby sa ich reklama zobrazovala na „kontroverzných“ weboch. Ide teda o domácu verziu mechanizmu, ktorého vyššou úrovňou môže byť GDI: niekto nemusí byť zakázaný, stačí, že sa z neho stane ekonomicky toxické miesto.

Pikantné na tomto boji novej americkej administratívy je ešte jedna vec. Konšpirátori.sk neboli len domáci nápad vo vákuu. V databáze USAspending sú záznamy o grantoch pre subjekt KONSPIRATORI.SK od amerického Department of State, vrátane grantu s obligovanou sumou 24 900 dolárov. Štáty ani USA nedávajú peniaze pre modré oči. Dávajú ich preto, aby cez podporené projekty presadzovali ciele svojej zahraničnej politiky. Takto podporený subjekt možno považovať za „produkt“ americkej mäkkej moci na Slovensku.

Ak „produktom“ myslíme celý sektor boja proti dezinformáciám, ktorý vyrástol na prepojení štátnej agendy, mimovládok, platforiem a reklamného trhu, tak otázka znie jasne. Rozbehla Trumpova Amerika boj proti vlastným produktom? Vyzerá to tak, že minimálne časť americkej moci sa rozhodla zmeniť nálepku aj pravidlá hry. Z „obrancov demokracie“ sa zo dňa na deň stávajú „agenti cenzúry“.

Každá palica má dva konce

Na konflikt medzi EÚ a USA sa dá pozerať ako na transatlantickú hádku o digitálne pravidlá. Dá sa však čítať aj ako varovanie. Kto si zvykne riešiť politické spory cez sankcie, víza, tlak cez reklamu a povesť a ekonomické páky, raz zažije, že sa tieto nástroje otočia aj voči nemu. A vtedy sa zrazu začne hovoriť o suverenite.

Ak si niekto myslí, že ide o exotiku medzi Washingtonom a Bruselom, mýli sa. Slovenské ekvivalenty by sme našli v každej oblasti, ktorú americká administratíva postihla. Regulácia a dohľad má svoju domácu verziu v tom, kto u nás získava právomoc „upratovať“ online priestor. Mimovládny tlak má svoju domácu verziu v sieťach organizácií a expertov, ktorí určujú, čo je „škodlivé“ a koho treba obmedzovať. A tlak cez reklamu má svoju domácu verziu v zoznamoch a hodnoteniach, ktoré dokážu web urobiť ekonomicky toxickým bez jediného súdu.

O to tu ide. Nejde o to, komu fandíme v spore USA vs EÚ. Nech si Brusel nemyslí, že bude navždy rozdávať karty. Kto si zvykne pritiahnuť skrutky iným, raz sa dočká, že mu ich niekto pritiahne tiež. A potom už nejde o pravidlá, ale o pocit, že vám niekto siahol na slobodu.