Kúty 9. novembra 2022 (HSP/Foto:HSP)

O stanovom tábore v Kútoch sa teraz dosť hovorí. Ako to tam vyzerá naozaj, sme sa rozhodli zistiť priamo na mieste. Reportáž vznikla v utorok 8. novembra 2022 dopoludnia

Prichádzam do Kútov. Dedina je to pekná, čistá. Všetko vyzerá normálne, nič nenasvedčuje tomu, že by sa tu malo diať čosi nezvyčajné. Tábor by mal byť pri železničnej stanici, blížim sa k nej. Vidím veľké množstvo zaparkovaných áut. Až neskôr sa dozviem, že to nesúvisí s migrantmi zo Sýrie, ale skôr s pracovnou migráciou našincov, ktorí tu možno nechávajú autá, keď presadajú na vlak.

Stretám staršiu drobnú pani venčiacu maličkého psíka. Pýtam sa jej, čo hovorí na to, že majú nových susedov. „Nie sú s nimi žiadne problémy. Ja aj keď večer venčím, nebojím sa ich. Aj v obchode sú slušní. Akurát tá hygiena je slabšia, ale za to oni nemôžu. Nebojím sa o seba ani o psíka.“

Blížim sa k železničnej stanici. Pred ňou bezradne stoja dvaja horšie oblečení tmavší ľudia v rúškach, s plnými taškami. Vyzerajú presne tak, ako by si človek predstavil úbohého migranta, a tak podídem k nim a pýtam sa, či hovoria po anglicky. Krútia hlavou, že nie, ale potom ukážu na okolo idúceho policajta, že on bude vedieť. Jeden z nich naňho zakričí po záhorácky, či by mohol prísť bližšie. Tak nie, toto nebudú Sýrčania…

Kupujú čo poznajú: najradšej energetické nápoje

Oproti stanici, ani nie sto metrov od tábora, je miestny obchod s potravinami. Pýtam sa predavačky na exotických návštevníkov. Kúzelným miestnym nárečím mi hovorí, že áno, obyvatelia stanového tábora sú teraz jej častí návštevníci. „Nemôžem povedať, že by boli nejakí problémoví. Zatiaľ sme s nimi nemali žiadny problém,“ hovorí. Pýtam sa, či vedia po anglicky, a ona odpovedá so smiechom, že možno aj áno, ale by im to nebolo nič platné, lebo ona nevie.

Hovorí, že na to, že sú tak dlho na ceste, sú pomerne čistotní. „Pýtajú si šampóny, hrebene, klieštiky na nechty a podobné veci, ako aj my používame doma. Ani my by sme neboli iní, keby sme boli toľko dní na ceste,“ vraví.

Pýtam sa, aké potraviny kupujú. „Energetické nápoje,“ smeje sa. „Kým spoznajú naše druhy potravín a nápojov, tak kupujú globálne značky, ktoré poznajú aj z domu a z televízie, ako sú čokolády Snickers a podobné. Postupne však skúšajú aj ďalšie, pričom často pozerajú na cenu.“

Je to tým, že s peniazmi na tom nie sú príliš dobre? „Ako ktorí,“ odpovedá predavačka. „Sú v tom zrejme rozdiely. Ťažko to odhadnúť podľa oblečenia, to napokon mohli aj dostať, aby im nebola zima.“ Ale hovorí, že aj s kolegyňou ich skúšali odhadnúť podľa topánok, niektoré vraj mohli stáť aj 150 eur.

Pýtam sa, či tam boli aj ženy a deti. Predavačka hovorí, že za celý čas stretla iba jednu či dve rodiny, pričom deti už boli veľké, okolo 15 rokov. Všetko sú to mladí muži „arabského“ či počerného, prípadne aj európskeho výzoru, žiadne čínske či černošské typy.

Džrmni, Džrmni…

Prichádzam ku vchodu do tábora. Pred ním stoja policajné autá. Podídem k hlúčiku policajtov a pýtam sa, kto to tam organizuje a či je tam nejaký „veliteľský“ stan. Vraj nie, má tam byť len nejaká kontaktná osoba, ktorá má tábor na starosti, ale momentálne tam nie je. Žiadajú, aby som sa preukázal, že som novinár. Sú milí, ale nevedia mi toho príliš veľa povedať a čoskoro odchádzajú.

Idem teda priamo do tábora, netušiac čo ma čaká. Budú na mňa škaredo zazerať? Budem ich môcť fotografovať? Budú priateľskí alebo naopak zlostní, prípadne až agresívni? Z diaľky vyzerajú celkom neškodne…

Vchádzam medzi stany. Tábor pozostáva z jednej uličky, teda dvoch radov stanov, je ich dohromady možno dvadsať. V jednom je cca 10, eventuálne až 15 postelí, spolu je tu teda (zatiaľ) možnosť ubytovať dvesto, maximálne tristo ľudí. V niektorých stanoch sú aj ohrievače, ale v iných nie. V noci tam bude už dosť veľká zima. Začínam chápať, prečo sa niektorí z pútnikov tak sústredene snažia zachytiť maximum z lúčov novembrového slniečka…

Usmievam sa na jedného počerného mladíka, úsmev opätuje. „Hello, where are you from?“ snažím sa nadviazať kontakt. „Syria,“ odvetí. Na otázku, ako sa volá, odvetí, že je Ahmed, ale ďalším otázkam už nerozumie. Si tu sám? Máš rodinu? Koľko máš rokov? Hovorí iba: Džrmni, Džrmni. Teda: Germany, Germany. Áno, tam chcú všetci…

Obraciam sa na ďalšieho a ďalšieho, ale dopadne to podobne. Po anglicky nevedia, lenže ja zase neviem po arabsky. Dozvedám sa iba mená a krajinu pôvodu. Ahmed, Khaled, Hassan… všetko mladí muži zo Sýrie, vo veku odhadom medzi 18 a 30 rokov.

Všetko balkánska cesta, žiadna Ukrajina

Snažím sa od Husseina vyzvedieť, kade prišiel: či cez Ukrajinu alebo cez Bulharsko, Srbsko a Maďarsko. Nerozumie. Ale odrazu sa zboku jeden ozve. Pomôže mi preložiť otázku, jeho angličtina je použiteľná. Áno, prichádzajú všetci balkánskou cestou cez Maďarsko, žiadna Ukrajina. A všetci išli do Čiech, ale boli vrátení. Na Slovensku je však dobrá vláda, tá nikoho nevyháňa, hovorí.

Konečne niekto, s kým sa dá dorozumieť. Pýtam sa ho, či je v tábore viac ľudí, ktorí vedia po anglicky. Smeje sa a hovorí, že vie ešte o jednom, ale momentálne nevie, kde by ho našiel. Ale angličtina toho druhého vraj aj tak nie je ktovieaká.

Tento sa volá Omar a je z mesta Al Hasakah na severovýchode Sýrie. Je veľmi ochotný, hovorí že ak budem potrebovať prekladateľa, je mi k dispozícii. Je to zjavne inteligentný človek, vyzerá byť starší ako ostatní (má až 27 rokov). Neskôr vysvitne, že je to inžinier ropnej chémie, študoval v Tartuse (mesto na pobreží, dnes je tam ruská vojenská základňa). Ukazuje na mládenca sediaceho vedľa a hovorí, že to je jeho šestnásťročný synovec.

Hovorí, že v tábore je teraz možno dvesto ľudí, všetci sú zo Sýrie okrem nejakých dvoch Jemenčanov a dokonca jedného Marokánca. Nie som si istý, či mu v tomto môžem veriť: je známe, že migranti sa všetci vydávajú za Sýrčanov, aby boli považovaní nie za ekonomických migrantov, ale za vojnových utečencov. Sýrčania, sýrski Arabi sú viacmenej bieli a tu mi niektoré tie etnické typy na Sýrčanov prišli až príliš tmavé, zdali sa mi takmer eritrejské či bengálske – ale to mohol byť len mylný dojem a okrem toho, v tomto naozaj nie som expert.

Pýtam sa, či všetci chcú ísť do Nemecka. „Áno, všetci,“ hovorí. „Tak ako bol kedysi americký sen, tak teraz pre mnohých Sýrčanov je snom Nemecko.“ Vravím mu, že kedysi dávno aj mnohí Slováci túžili odísť do Nemecka za lepším životom, ale on povie: „My nepotrebujeme lepší život, my potrebujeme iba bezpečie.“ Hm, ale veď to majú aj na Slovensku, tak načo „Džrmni“?

Prečo by sme mali bojovať? Nevidíme dôvod

Omar hovorí, že z jeho rodného mesta Al Hasakah neodišiel, keď ho ovládal prezident Asad, neodišiel dokonca keď tam vládol Islamský štát, ale musel utiecť teraz, keď ho ovládajú Kurdi.

Pripomeňme si, Kurdi sú azda najväčším národom na svete, ktorý nielenže nemá vlastný štát, ale dokonca ani nejakú federatívnu republiku v rámci väčšieho útvaru: Kurdi sú rozdelení na území Sýrie, Turecka, Iraku a Iránu. Omarovo rodné mesto Al Hasakah leží na území, kde žijú Kurdi, a ktoré si nárokujú ako súčasť veľkého Kurdistanu. Omar však nie je Kurd a hovorí, že pre neho sú tam teraz pomery príliš nebezpečné – nie kvôli kurdským spoluobčanom, ale kvôli kurdskej armáde.

Pýtam sa Omara, či sú v tábore nejakí Kurdi. Hovorí, že asi dvaja-traja. A že to sú tí, ktorí utekajú pred vlastnou, kurdskou armádou z rovnakého dôvodu, ako Omar: utekajú pred odvedením do armády, aby po boku Američanov bojovali proti Sýrčanom. A hovorí, že nikto z nich bojovať nechce: „Prečo by sme mali bojovať? Nevidíme dôvod.“

Ak nie dnes, tak zajtra či pozajtra. Raz sa to podarí

Pýtam sa ho, či je v tábore nejaká hierarchia. „Nie je, pretože toto je nový tábor,“ odpovedá, „ale keď prídeš o mesiac, tak už tu hierarchia bude. O mesiac bude mať tábor svojho bossa, bude tu reštaurácia, bude tu mafia, budú tu aj úplní chudáci. Ale teraz sme na tom všetci rovnako.“

Pýtam sa ho, čo robia v tábore celé dni. Vysvetľuje: „Ja som tu zatiaľ len druhý deň. Ale všetci, ktorých sem umiestnia, znovu a znovu skúšajú prejsť do Čiech. Každý deň sa traja, piati, desiati pokúšajú prejsť. Keď sa to nepodarí, skončíme zase tu. Sme na ceste už tri mesiace, tak sa nemáme kam ponáhľať. Raz to vyjde. Inšallah (dúfajme, ak boh dá).

Smeje sa: som tu len dva dni, ale už všetkých poznám. Navštívil som všetky stany, s každým som sa zoznámil. My v Sýrii máme veľké rodiny, žijeme komunitne. Napríklad ja som z ôsmich detí.

Hovorí, že tento tábor je teraz celkom fajn. Strava je dobrá. V stanoch je v noci zima, problém je s hygienou: záchody sú dosť otrasné, sprcha nie je k dispozícii. Hovorí že po toľkých dňoch bez sprchy sa už cítia všelijako. Hm, na to, že sa toľko dní neumývali, ešte vyzerajú tí ľudia pomerne dobre…

Omar hovorí so smútkom, že zo Sýrie sú navyknutí na vysoký kultúrny a civilizačný štandard, že oni nie sú ľudia z nejakej žobráckej krajiny, a je zjavne smutný z toho, že tu sú teraz v pozícii posledných chudákov.

Nechcem ostať v Európe, ľudia sú tu chudobní

Vyzvedám: Čo urobíš, keď sa vojna skončí? Zostaneš v Nemecku alebo sa vrátiš domov? Odpovedá bez rozmýšľania: „Vrátim sa domov. Stopercentne sa vrátim do Sýrie. Tu je zima a vieš čo? Ľudia sú tu chudobní. Nemyslím peniazmi. My v Sýrii sme bohatí. Máme tam toľko spôsobov ako tráviť čas… tu ľudia iba pracujú, od rána do večera. Na relax máte iba víkendy. Naša vláda stanovila pracovný čas od ôsmej do druhej a potom môžeme žiť. Slnko je u nás vysoko, človek si môže užívať.“

Omar skúšal dostať prácu v ropnom priemysle v Dubaji, ale ako Sýrčan nemal šancu – prednosť tam majú ľudia z iných krajín. Potom pracoval ako vodič kamióna, skúšal to aj v Turecku, až napokon sa pridal k prúdu tých, ktorí podľahli vábeniu „Džrmni“.

Nejaký čas bol v tábore v meste Sombor v Srbsku, ale tam to vraj nebolo dobré, všetko bolo v tábore strašne drahé. Prečo? Vracia sa k vysvetleniu o ktorom hovoril pred chvíľou: pretože to už bol starší tábor s hierarchickou kultúrou, s reštauráciou, mafiou a šikanou. „Je to podobné ako vo väzení,“ hovorí.

Sme mladí a silní, Nemecko nás potrebuje

Na chvíľu sa mi prestane venovať, s niekým sa rozpráva a potom mi hovorí: „Títo to chcú ísť teraz skúsiť. Možno im to vyjde a možno nie – možno už večer budú zase naspäť tu.“

Som zvedavý: Ako to vlastne skúšajú? S niekým sa dohodnú, aby ich zobral do auta? Omar krúti hlavou: „Nie. Počul som aj o takých prípadoch, že sa s nejakými ľuďmi dohodli a tí ich za peniaze vzali autom do Viedne. Ale my, čo sme tu, toto riešenie väčšinou nechceme, ani ja osobne nemám záujem: oni za to pýtajú tisíc či dvetisíc eur.“ A to je pre nich jednoducho príliš veľa.

„Bohatí ľudia nemajú problém: idú z Turecka autom priamo do Nemecka. Alebo rovno lietadlom, hoci tam treba mať pas. Ale aj to sa dá riešiť: zoženú vám pas niekoho, kto sa na vás podobá. Lenže za to sa platia už päťciferné sumy v eurách. A dokonca je možné zabezpečiť aj falošné pasy… tento biznis okolo prevádzačstva, za tým je veľká mafia,“ hovorí a krčí pritom plecami.

A hovorí: „Nie je to len tak, že iba my potrebujeme Nemecko. Aj Nemecko potrebuje nás. Sme mladí, silní, vieme pracovať, a to Nemecko potrebuje.“ Nadhodím, že to takto nie je dobré a on jednoznačne súhlasí: „Samozrejme že nie. Nás treba doma.“ Pomyslím si, že by mu v tej chvíli u nás všelikto poradil, že tam teda mal ostať – lenže kto z nás sa vie naozaj vcítiť do jeho situácie?

Prečo sú tam len mládenci? Ženy nemajú problém sa dostať, starí nevládzu

Blíži sa čas obeda. Pútnici pomaly vyliezajú zo stanov. Pripravujú sa na to, že keď im privezú jedlo, postavia sa do radu. Zatiaľ sa zväčša pozerajú do mobilov. Posielajú esemesky rodine? Internet tu vraj nie je, musia za ním chodiť na neďalekú železničnú stanicu. A nabíjanie, to je tu každodenný problém…

Mimochodom, našinci si často ako prvé všimnú, že mnohí z týchto ľudí majú pekné mobily a podľa toho súdia, že majú veľa peňazí. Lenže možno je to to jediné, do čoho tí mládenci zainvestovali. Ktovie, možno je to u nich podobné ako u nás, keď si aj menej zarábajúci ľudia často roky šetria, aby si kúpili krásne auto, aby ukázali susedom, že na to majú. A okrem toho, ľudia z týchto kultúr sú často rodinne založení a smartfón s internetom a možnosťou videohovorov zdarma je ich jedinou šancou na spojenie s rodinami a so svetom.

Pýtam sa Omara: Sú v tábore aj nejaké deti? Hovorí, že áno, jeden chlapec a jedno dievča. Ženy tam nie sú žiadne. Keď sa čudujem, vysvetľuje: „Ženy nemajú problém sa dostať do Nemecka – tie ľahko pustia, lebo ako ženy majú ochranu. My muži to máme ťažšie.“ A prečo tam nie je takmer nikto nad tridsať rokov? Vysvetľuje, že starí by nevládali ísť na takú dlhú cestu – buď zostanú doma alebo si musia zaplatiť nejakú jednoduchšiu ale drahšiu možnosť.

Kto vlastne zabezpečuje bezprostredné fungovanie tábora, kontakt medzi slovenskými štátnymi orgánmi a ľuďmi, ktorí nepoznajú jazyk? Omar hovorí, že to má na starosti jedna žena, ktorej otec je Sýrčan. Hovorí arabsky veľmi dobre. Prekladá, zabezpečuje potrebnú starostlivosť, vybavuje aktuálnu agendu, prichádza v čase podávania stravy. Chodí s ňou aj ďalšia a tiež doktor.

Aby sa z dočasného nestalo trvalé

Momentálna situácia v tábore v Kútoch zodpovedá momentálnemu psychickému rozpoloženiu ľudí, ktorí sú tam umiestnení: je to nový tábor a oni sú ešte plní nádeje, že sa im podarí dostať do Nemecka. Sami však hovoria, že o pár mesiacov môže byť situácia úplne iná a z tábora môže byť krvácajúci vred ľudského nešťastia a beznádeje, tak ako z toľkých iných táborov všelikde inde, najmä v západných krajinách EÚ.

Našinec sa asi ťažko stotožní s mnohým, čo títo ľudia hovoria a čo si myslia. Treba však urobiť všetko pre to, aby aj oni našli svoje šťastie tam, kam patria: vo svojej vlasti. Koniec-koncov, to je jediná šanca, aby bol vo svete mier, pretože kým nebudú nejakým spôsobom „na poriadku“ tie milióny nepokojných duší blúdiacich svetom v nádeji, že nájdu záchranu, tak nebudú „na poriadku“ ani krajiny, kde tú záchranu hľadajú – dovtedy nebude „na poriadku“ nič.

A jedine tak bude môcť byť „na poriadku“ aj Slovensko ako národný štát Slovákov a tunajších „tradičných“ menšín ako zabehaný, svojský svet s vlastnou kultúrou, civilizáciou, zvykmi a spôsobom života, ktorý nepotrebuje, aby ho niekto menil a narúšal.

My Slováci radi privítame hostí, dočasných návštevníkov, nech prichádzajú odkiaľkoľvek. A sme, myslím, aj ochotní pomôcť a to by sme mali aj zmysluplným spôsobom robiť – tak, aby pomoc bola skutočne pomocou a nie iba predlžovaním agónie, a aby sme pritom neuškodili sami sebe a svojim deťom. Pomáhať a chrániť Slovensko – to by mohlo byť heslo polície, ale aj všetkých ostatných vo vzťahu k ľuďom, ktorých ich nešťastie a bieda priviedla k nám.

Ivan Lehotský