Môj profil 
Predplatné
Tlak na zotrvanie vo zväzku s Britániou bol obrovský. Politický aj mediálny. V rámci štátu aj zo zahraničia. Nedá sa veľmi vyčítať Škótom, že ho neuniesli. Na nich vyvíjaný tlak bol ešte väčší, ako na Írov, keď rozhodovali o Lisabonskej zmluve.
A apelovalo sa hlavne na strach. Strach zo samostatnosti. Strach, že sa zhorší ekonomické postavenie obyvateľov, že sa zhorší postavenie krajiny v rámci medzinárodného spoločenstva, atď.
Nedá sa Škótom vyčítať, že sa nakoniec zľakli.
Slováci si budujú svoju samostatnosť iba dve desaťročia. Všetci nad štyridsať rokov si pamätajú, aké to bolo, žiť v spoločnom štáte i na rok 1993, keď sme sa osamostatnili.
Život v spoločnom štáte s Čechmi urážal ľudskú dôstojnosť a národnú hrdosť Slovákov. Česi stále trčia z nejakého “zadku” a je jedno či to bola Moskva, alebo je to Brusel a my sme odtiaľ trčali s nimi. Bolo to nepríjemné a bolo to ponižujúce. Dnes si aspoň robíme samostatnú politiku, aj keď samozrejme v rámci možností, aké má v tomto smere trpaslíči štát, ako je Slovensko.
Každopádne, dnes by už iba zanedbateľná menšina Slovákov bola za obnovenie bývalého Česko-Slovenska. Iné to však bolo tesne po revolúcii. Keby sa vtedy konalo referendum, ruku na srdce, takmer iste by sa väčšina Slovákov vyslovila za zotrvanie vo federácii. Česi, samozrejme, nechceli prísť o Slovensko a kampaň bola vtedy tiež veľmi silná. Ekonomicky Slovensko skrachuje, mena sa prepadne na tretinu, vybudovanie štátnych inštitúcií a orgánov položí štát, Slováci si nevedia sami vládnuť, atď. Zaznievalo strašenie, federalistická agenda zo všetkých strán. Áno, strach bol vtedy tiež veľký. Môžeme dnes v podstate iba ďakovať Mečiarovi a Klausovi, že referendum nepripustili.
Ale nič z toho, čím nás strašili sa nestalo. Zvládli sme osamostatnenie po každej stránke. Ekonomicky sme sa pozbierali, nedošlo k žiadnemu dramatickému prepadu a aj vládnuť si vieme sami. Máme vlastných gaunerov, ktorí nám vládnu a takých si zaslúžime. Nikto dnes nemôže povedať, že by sme to robili lepšie, keby…
O to viac je mi ľúto, že Škóti nakoniec ten maličký krok, ktorý ich delili od samostatnosti neurobili. Mám chuť im povedať, nebojte sa, iba vás strašia. Nič z toho sa nestane. Ale už je neskoro.
Povedať nie samostatnosti je ako povedať nie vlastnému národu. Je to veľká rana psychike a hrdosti národa. Je to rozsudok k večnej podriadenosti a postupnému zániku.
Škóti už najbližších 50 rokov túto otázku pravdepodobne neotvoria a po tom, čo si včera urobili, už možno po 50-tich rokoch ju ani nebude mať kto otvoriť. Je úplne iné žiť s tým, že túžim po samostatnosti, ale neviem ju dosiahnuť, lebo niekto silnejší mi to nechce umožniť a úplne iné žiť s tým, že ju vlastne ani nechcem, lebo by sa mi ešte náhodou znížila ekonomická úroveň života. Je to strašné si také niečo uvedomovať a táto stigma na škótskom národe má dobrý potenciál ho úplne rozložiť.
Andrej Polenský
.JPG)
.jpg)
