Železničná doprava v Uhorsku sa začala rozvíjať v 19. storočí, keď sa aj na území dnešného Slovenska postupne budovali železničné trate tak, ako ich poznáme aj dnes. V roku 1871 uviedli do prevádzky dôležitú časť železničnej siete vtedajšej monarchie Košicko-bohumínsku železnicu, na ktorú sa potom pripájali ďalšie regionálne trate. Medzi nimi v roku 1892 aj trať z Popradu do Kežmarku a o tri roky neskôr aj spojenie zo Studeného Potoka do Tatranskej Lomnice. V roku 1896 pribudla takzvaná Ozubnicová železnica (OŽ) zo Štrby na Štrbské Pleso.
Veľký záujem návštevníkov viedol vo Vysokých Tatrách k rozsiahlej výstavbe turisticko-rekreačných a liečebných zariadení na južných úbočiach tohto pohoria. Návštevníkov vtedy prepravovali fiakristi na bričkách a saniach. Začiatok 20. storočia priniesol do slovenských veľhôr technickú novinku. Dopravu medzi Popradom a Starým Smokovcom zabezpečovali v rokoch 1904 – 1906 „elektrické omnibusy“. Tatranské trolejbusy boli prvou medzimestskou trolejbusovou dopravou na svete. Kvôli sporom s fiakristami, ktorí sa obávali o svoju živnosť, a nešťastnom incidente so splašenými koňmi arcikňažnej Izabely, keď jej koč skončil v priekope, prevádzku omnibusov po dvoch rokoch zastavili.
Dvojica podnikateľov Vincent Matejka a Viliam Krieger, ktorí omnibusovú dopravu zaviedli, sa preto rozhodla vybudovať vlastnú 13,6 kilometra dlhú elektrickú železničnú trať, ktorá by prepojila Poprad so Starým Smokovcom. Otvorili ju vo štvrtok 17. decembra 1908 a jazdiť sa na nej začalo v nedeľu 20. decembra. O tri roky neskôr, v decembri 1911, sa už jazdilo aj na trati z Tatranskej Lomnice cez Starý Smokovec do Tatranskej Polianky. Posledný a najnáročnejší úsek na Štrbské Pleso otvorili v auguste 1912.
Okrem osobných vozňov na trati vtedy premávali aj nákladné, ktoré prepravovali uhlie, stavebný materiál a iný náklad. Vďaka stúpajúcemu záujmu cestujúcich sa uvažovalo aj o vybudovaní ďalších tratí, ako napríklad Štrbské Pleso – Liptovský Hrádok. Tieto podnikateľské plány však ukončila prvá svetová vojna. Po skončení vojny, na prelome rokov 1923 a 1924, sa potom s nasadením snehových pluhov začalo jazdiť celoročne.
Tatranské elektrické železnice prešli veľkou rekonštrukciou v rokoch 1965 a 1969 pred Majstrovstvami sveta v severskom lyžovaní v roku 1970. Odvtedy železnica slúžila už len výlučne osobnej doprave. V roku 1992 správu TEŽ prevzali Železnice Slovenskej republiky a na prelome tisícročia nahradili elektrické súpravy zo 70. rokov minulého storočia nové klimatizované a bezbariérové električky.