Prežívanie Paschy v košickej gréckokatolíckej katedrále

Košice 25. apríla 2019 (HSP/TSKE/Foto:Byzantinos-Peter Hric)

Oslava sviatku Kristovej Paschy v Košickej eparchii začala vo Veľký štvrtok archijerejskou svätou liturgiou, ktorú slávil vladyka Milan Chautur CSsR spolu s duchovenstvom eparchie v košickej Katedrále Narodenia Presvätej Bohorodičky

Tohtoročná spomienka na ustanovenie kňazstva bola umocnená uvedením archimandritu Jaroslava Lajčiaka do úradu protosynkela-generálneho vikára Košickej eparchie, pozdvihnutím igumena Pimena P. Medviďa do hodnosti archimandritu a udelením práva nosiť nábederník dvom kňazom: Milanovi Kmecovi a Lukášovi Vojčíkovi.

V podvečerných hodinách protojerej Pavol Bardzák, katedrálny farár, slávil liturgiu sv. Bazila Veľkého s večierňou. Táto večerná liturgia sa slávi na pamiatku Ježišovej poslednej večere, umytia nôh apoštolom a Judášovej zrady. Liturgické spevy ako aj liturgické čítania upriamili veriacich na tajomstvo ustanovenia Eucharistie – tela a krvi Ježiša Krista, ktoré pod spôsobom chleba a vína majú pripomínať apoštolom a všetkým kresťanom tajomstvo Božej lásky, ktorá sa obetuje na dreve kríža.

V piatok sa ráno vladyka Milan  spolu s veriacimi pomodlil Utiereň Veľkého piatku. Celá bohoslužba Veľkého Piatku bola zasvätená spomienke na Ježišove utrpenie a jeho smrť na kríži. Preto neodmysliteľnou súčasťou tejto utierne sú strasti – 12 evanjelií o utrpení a smrti Ježiša Krista. Keďže vo Veľký piatok sa Eucharistia neslávi – nakoľko Eucharistia je nielen obetou, ale aj oslavou Vzrieseného Krista – namiesto liturgie sa slávia tzv. Cárske časy-Kráľovské hodinky. Tieto modlitby obsahujú žalmy, čítania zo Starého Zákona z listov sv. apoštolov a z Evanjelií, tropáre a stichiry tematicky zamerané na smrť Ježiša Krista na kríži. Keďže sa na týchto modlitbách zúčastňoval aj cisár, odtiaľ dostali aj názov cárske časy.

V popoludňajších hodinách, počas modlitby večierne s uložením plaščenice do hrobu, vladyka Milan upriamil pozornosť veriacich na Ježišove slová: “Zborte tento chrám, a za tri dni ho postavím” (Jn 2, 19). Pripomenul im, že Jeruzalemský chrám sa po Ježišovej smrti zatriasol a chrámová opona sa roztrhla. O niekoľko rokov neskôr bol Rimanmi definitívne zničený. Stal sa akoby predobrazom parížskeho chrámu Notre Dame. Skaza chrámov je vždy symbolom odmietnutia Boha a jeho kríža zo strany človeka. Aj  dnes sa na prvý pohľad nachádzame akoby na Golgote, kde s Kristom zomiera aj kresťanstvo. Je však potrebné vidieť aj to, že kdesi v “diaľke” sa už črtá svit Veľkej noci, o čom svedčí aj viera mnohých mladých kresťanov túžiacich po obnove ich života s Bohom.

Veľká sobota je dňom odpočinku. Tak ako Boh na siedmy deň odpočíval, aj Kristus leží v hrobe. Jeho odpočinok však nie je pasívny, ale zostupuje do predpeklia, ničí vládu smrti a vyslobodzuje jej zajatcov. Tým už poukazuje na nastávajúce dielo Vzkriesenia. V tento deň, ktorý je plný protikladov a zdanlivého napätia medzi zármutkom a potešením, slzami a radosťou, sa vladyka Milan Chautur pomodlil tzv. Nadhrobnú alebo Jeruzalemskú utiereň. V jej hymnách už zaznievalo očakávanie Vzkriesenia. Asi najkrajším vyjadrením tejto modlitby a celého tajomstva Veľkej soboty je hymnus „Neplač nado mnou, Matka, keď ma vidíš v hrobe. Panensky si ma počala, pod srdcom si ma chovala. Vstanem zas a preslávim sa. Ako večný Boh slávne vzkriesim všetkých, ktorí ťa s láskou a vierou uctievajú.“ Ježiš sa v ňom prihovára Márii, utešuje ju a vysvetľuje jej zmysel svojej smrti.

V sobotu podvečer vladyka Milan udelil iniciačné sviatosti (krst, myropomazanie a Eucharistia) piatim dospelým katechumenom. Stalo sa tak počas svätej liturgie Bazila Veľkého s večierňou.  Na tejto liturgii sa zvykne čítať pätnásť čítaní zo Starého zákona, ktoré opisujú mnohé spásonosné Božie zásahy v dejinách vyvoleného národa a sú predobrazom Ježišovej Paschy – prechodu zo smrti do života a záchrany človeka. Na toto tajomstvo poukázal aj vladyka Milan vo svojom príhovore k novokrstencom. Poprial im, aby sa odteraz stali svetlom pre tento hľadajúci svet.

V samotnú Svätú nedeľu Paschy vladyka Milan slúžil v skorých ranných hodinách Utiereň Vzkriesenia. V tme, so sviecou v rukách, spolu s duchovenstvom a veriacimi obišiel katedrálny chrám, aby pri jeho dverách prvýkrát zaspieval za zvuku všetkých zvonov radostné Christos Voskrese – Kristus vstal zmŕtvych. Po utierni nasledovalo posvätenie paschálnych (veľkonočných) pokrmov.

Na Archijerejskej sv. liturgii sa všetkým prihovoril nový protosynkel-generálny vikár, archimandrita Jaroslav Lajčiak. Zdôraznil, že Ježišovo víťazstvo nad smrťou nás pozýva nebyť smutnými kresťanmi Veľkého piatku, ale radostnými svedkami tajomstva Veľkonočnej nedele. V jej závere  vladyka Milan poprial veriacim, aby živá nádej Veľkej Noci priniesla do ich rodín pokoj, lásku, s ktorou Kristus vykúpil tento svet a tiež Božie požehnanie a ochranu Presvätej Bohorodičky.

Vo Svetlý (veľkonočný) pondelok sv. liturgiu v košickej katedrále slávil spolu s novým protosynkelom Jaroslavom Lajčiakom aj jeho predchodca, mitr. protojerej Vladimír Tomko. Archimandrita Jaroslav vyjadril úprimnú sústrasť všetkým pozostalým po bombových útokoch na Srí Lanke a zahrnul všetkých do modlitby Cirkvi. Zároveň však pripomenul, že ide o prvých mučeníkov-svedkov Vzkrieseného Krista. Tak ako oni vydali svedectvo o Vzkriesenom vyliatím svojej krvi, tak každý jeden kresťan je pozvaný vydať svojim spôsobom svedectvo o Bohu, ktorý je silnejší ako smrť.

TSKE