Neurologička FBI Sayer Altairová hľadá zlo v najhlbších kútoch ľudskej mysle. Hoci sa ešte nespamätala zo snúbencovej náhlej smrti, veľmi túži pokračovať vo svojom výskume mozgu sériových vrahov.

Washingtonská polícia však objaví hrôzostrašné miesto vraždy s visiacou klietkou, v ktorej niekto mladé dievča pomaly vyhladoval na smrť. Sayer poveria vedením vyšetrovania. Len čo obeť identifikujú ako dcéru prominentného senátora, Sayer sa nečakane ocitne v žiare reflektorov.

Zatiaľ čo verejný tlak na dolapenie páchateľa silnie, Sayer zistí, že uniesli ďalšie dievča, ktoré balansuje na hranici života a smrti. Kým jej kolegovia skúmajú pribúdajúce dôkazy, Sayer sa ponáhľa na pomoc druhej obeti. Lenže odkaz v doručenej obálke neveští nič dobré: Keď mi vezmete jedného z mojich…

Čoskoro si uvedomí, že prenasledujú vraha s nebezpečnou posadnutosťou, ktorý je vyšetrovateľom hrozivo blízko.

Vypočujte si úryvok:
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Psychotriler V klietke je dynamický, vzrušujúci príbeh, ktorý vás určite pripraví o spánok. Mnohé portály a médiá ho zaradili medzi najlepšie trilery roka. „Temný a fascinujúci triler. Niektoré časti pripomínajú Kathy Reichs a Roberta Harrisa,“ vzdala poklonu svetoznáma autorka detektívok Lisa Gardnerová.

Ellison Cooperová získala doktorát z antropológie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), kde sa špecializovala na archeológiu, kultúrnu neurovedu, staroveké náboženstvá, kolonializmus a ľudské práva. Ako výskumníčka pôsobila v Strednej Amerike, v Západnej Afrike, v Mikronézii a v západnej Európe. Pracovala ako vyšetro¬vateľka vrážd vo Washingtone, D. C., a je členka federálneho kynologického pátracieho a záchranného útvaru K9. S manželom a so synom žije v Bay Area.

Začítajte sa do novinky V klietke:

Policajné hliadkovacie auto s bežiacim motorom stálo na vyľudnenej obytnej ulici. Strážnik Wilson Tooby chlipkal horúcu kávu, oči prižmuroval pred ranným svetlom. Konáre kvitnúcich čerešní sa klenuli ponad cestou a vrhali dlhé tiene na pestované trávniky aj starostlivo udržiavané domy.

Na rozdiel od niektorých kútov juhovýchodného Washingtonu táto štvrť pôsobila pokojne, dokonca idylicky.

Široko-ďaleko bolo vidieť iba jednu spustnutú budovu, a práve pred ňou sedel v aute Wilson so svojím partnerom Mikom.

Wilson sa naklonil k sedadlu spolujazdca, aby si lepšie prezrel opustený rodinný dom. Zadebnené okná a hnijúce verandy sa vo Washingtone vyskytovali pomerne bežne, no Wilson si bol istý, že hrdzavú zeleno-zlatú tabuľu s nápisom NA PREDAJ, vystavenú v záhrade, nevidí prvý raz.

„Nekontrolovali sme tento dom aj minulý týždeň?“ spýtal sa.

„Čo?“ Mike mal oči len pre svoj mobil, do ktorého práve písal esemesku novej priateľke.

„Zabudol si? Prijali sme tiesňové volanie. Dievča hovorilo zmätene, akoby bolo zdrogované.“

„Keď to tvrdíš, asi to tak bude.“ Mike pokrčil plecami.

Mike patril k mužom, ktorí posadnuto dvíhajú činky, ale nevládzu prebehnúť ani osemsto metrov. Nebol to najlepší poliš, s akým Wilson kedy pracoval.

Wilson otvoril v palubnom počítači správu o incidente a prečítal poznámku, ktorú do nej napísal pred dvanástimi dňami. „Naozaj ide o ten istý dom. Ale minule tu bol pokoj.“

„Na čo sa sťažujú tentoraz?“ Mike sa naklonil, aby si prečítal text na monitore počítača.

„Na nepríjemný smrad.“

Obaja znovu pozreli na dom. Zápach neveštil nič dobré. Wilson ťukol na obrazovku a ešte raz si vypočuli tiesňový hovor. Nech žijú moderné technológie! Stlačil ikonu prehrávania a o chvíľu sa policajným autom rozľahol dievčenský hlas.

„Haló?“ ozval sa z reproduktorov váhavý šepot.

„Deväťstojedenásť, ako vám môžem pomôcť?“ príkro sa spýtala operátorka tiesňovej linky.

„Ha… haló? Pomôžete mi niekto, prosím.“

„O akú núdzovú situáciu ide, zlatko?“ Operátorkin hlas trochu zmäkol.
„Nechápem, čo sa deje. Je tu…“

„Kde práve ste, zlatko?“

„Neviem.“ Rozplakala sa. „Vôbec netuším…“

Prenikavý zvuk roztriasol reproduktory v hliadkovacom aute a spojenie sa vzápätí prerušilo.

„Nebol to brechot psa?“

„To fakt netuším.“ Wilson preletel očami správu. Hovor prišiel zo starej pevnej linky, ktorá už oficiálne nebola v prevádzke, a tak ho nedokázali presne lokalizovať. Túto adresu určili ako najpravdepodobnejšie miesto v oblasti, odkiaľ mohol prísť.

Wilson a Mike na ňu zašli a niekoľko ráz zaklopali na dvere. Potom obišli dom a porozprávali sa so susedom. Vysvetlil im, že je prázdny a nikdy nevidia nikoho doň vchádzať alebo z neho vychádzať. Nijaké stopy po vlámaní nenašli a okná aj dvere boli pevne zatvorené. Ani si neboli istí, či sú na správnom mieste, a tak incident ďalej nevyšetrovali. Wilson si ešte spomínal, že jeho dcéra mala v ten deň narodeniny. Chcel prácu čo najskôr skončiť a včas sa vrátiť domov na jej oslavu.

A teraz sa niekto sťažoval na nepríjemný smrad.

„Dočerta,“ ticho zahrešil Wilson, keď s námahou vyliezal z auta. Z celého srdca dúfal, že vnútri nenájdu mŕtvu narkomanku. Obaja policajti opatrne vyšli po krivých schodoch k domovým dverám a Wilson na ne silno zabúchal.

„Haló, tu je polícia. Otvorte!“

Už keď klopal, zvnútra zacítil nezameniteľný zápach rozkladajúceho sa mäsa, ktorý prenikol cez škáry okolo dverí.

„Doriti,“ znovu zahrešil.

„To vôbec nevyzerá dobre.“

„Myslíš?“ Wilson mal svojho parťáka už plné zuby. „Oznám to dispečingu, ja zatiaľ vyrazím dvere.“

Kým Mike hovoril do vysielačky, Wilson z celej sily kopol do starých dverí. Mieril na miesto rovno nad zámkou. Drevo sa rozštiepilo a Wilson sa napriek okolnostiam neubránil víťazoslávnemu výkriku: „Áno!“ Kopnutie dverí sa ľahko mohlo skončiť trapasom, keby tak ochotne nespolupracovali.

Vstúpil do domu a prehltol žlč, čo mu vyletela až do hrdla. Aj keď bol chladný jarný deň, teplý vzduch uväznený v dome páchol stuchlinou.

Mike vošiel dnu a tiež sa mu zdvihol žalúdok. „Doriti!“

„Tu nevracaj, človeče. Ak to v sebe neudržíš, vráť sa na ulicu,“ varoval ho Wilson.

„Tento dom v nijakom prípade prehľadávať nebudem. Na to zabudni, kamoš. Jednoducho zavolaj pohrebné auto.“

„Nemôžem ho zavolať, kým nenájdeme mŕtvolu. Mohol by to byť medvedík čistotný alebo čojaviem čo.“

Mike zahrešil.

Wilsonovi od nervozity naskočili na tele zimomriavky. Dôveroval svojim inštinktom a vytiahol z puzdra zbraň. Mike zdvihol jedno obočie, ale urobil to isté.

„Haló?“ zavolal Wilson a rýchlo prehltol, lebo mu znovu prišlo nevoľno.

Pustili sa prehľadávať dom podľa zvyčajného postupu. Wilson kráčal po slabo osvetlenej chodbe, ostražito otáčal hlavu na obe strany. Prízemie bolo prázdne. V kuchyni však odporný zápach zosilnel a pôsobil kyslejšie. Wilsonovi vyhŕkli do očí slzy. Ukázal na dvere, o ktorých predpokladal, že vedú do pivnice, a obaja si na nich hneď všimli lesklú novú zástrčku, príkro kontrastujúcu so špinavými stenami domu.

Mike prikývol a odtiahol ju. Keď sa dvere otvorili, na dvojicu policajtov sa z nich vyvalil zamorený vzduch. Mimovoľne cúvli a rukami si zakryli nosy. Na zbrane, ktoré v nich držali, celkom zabudli. Mike cez rukáv košele skríkol: „Poďme dolu, nájdime to prekliate telo a čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnime!“

Stúpil na najvyšší schod, pozrel si na nohy, akoby na niečo šliapol, a vyhŕkol: „Dočerta, čo…“

V tej chvíli spustila brokovnica, ktorá visela rovno za dverami.

Wilson najhoršiemu unikol, lebo stál tesne za Mikom. Zopár brokov mu zasiahlo ľavú ruku a ľavú polovicu tváre.

Zato Mike schytal plný zásah.

Svalnatý policajt, ktorému broky roztrhali tvár aj hruď, vykríkol od bolesti a inštinktívne cúvol. Vrazil do Wilsona a obaja muži spadli na zem.

Milan Buno, literárny publicista