Pri zmene režimu išlo podľa Vás o prevzatie moci, ktorá “už ležala na ulici” alebo počas 17. novembra 1989 išlo skutočne o “zamatovú revolúciu”, ktorú obdivuje celý svet? Čo bolo podľa Vás dôvodom, že vtedajší disidenti zvrhli komunistický systém v Česko-Slovensku bez výstrelu?

Vo všetkých socialistických krajinách to už vrelo, len v ČSSR sa nič nedialo. Bola to daň za rok 1968, za následné obracanie kabátov, 20-ročnú normalizáciu so zdravým jadrom KSČ na čele a za prítomnosť sovietskych vojsk.

V Bratislave pochodovali a spievali pred Medzinárodným dňom študentstva odvážnejší študenti už 16.11.1989. Chytili sa za ruky a prešli mestom – medzi nimi bol aj syn Jozef. Pred Suvorovovým internátom debatovali so šéfom bratislavských komunistov G. Šlapkom, bolo to aj v televízii.

17.11. aj pražskí študenti oslávili svoj sviatok. Brutálny útok SNB a ŠTB na túto pokojnú demonštráciu bol „znamením časov“. Herci a študenti sa chopili iniciatívy, a potom sa už udalosti valili. Aj na týchto začiatkoch zmien vidno odlišnosť českej a slovenskej mentality.

Ani najväčší optimisti nečakali rýchly pád komunistov. Našlo nás to, Východ aj Západ, nepripravených, v pyžame. Som rád, že som bol pri tom, bol to vrchol môjho života, 40-ročné putovanie Červeným morom skončilo na večne časy a nikdy inak.

Revolúcia bola zamatová, netiekla krv, nebolo násilie. Aj lídri Novembra pochopili, že ak by kolotoč násilia pokračoval, nemalo by to konca. Na druhej strane bolo chybou, že nikto nebol za zločiny komunizmu potrestaný. Na Slovensku tomu však bolo vždy tak. Slováci uskutočnili mnoho pozitívnych činov, ale prežili aj zavinené a nepotrestané zlo. Jeho realizátorov bolo státisíce: kolaboranti, arizátori, udavači, milicionári, kádrovníci, eštébaci, normalizátori, ktorí pre vlastné výhody spolupracovali so zločinmi vojny a povstania, s februárovým pučom, znárodnením, násilným združstevňovaním, habaním majetkov emigrantov, so sovietskymi okupantmi. Po revolúcii boli iné zlá: korupcia, politická privatizácia, tunelovanie, klientelizmus, podvodné verejné obstarávanie, neserióznosť médií…

Nevedel som, že by niekto v roku 1989 pripravoval politický prevrat. Myslel som si, ako väčšina, že komunizmus na bajonetoch s ŠTB bude u nás dlho vládnuť. Sviečková demonštrácia 25.3.1988 bola šokom, z ktorého sa už socializmus nespamätal.

Nebol som disidentom, 27 rokov som bol vedec-matematik. Ak sa mi občas podarilo ako vedcovi vycestovať na Západ, vždy som niesol správy Antonovi Hlinkovi do Mníchova. Pracoval som, ako tisícky iných, v „podzemnej“ cirkvi, ktorá bola hlavným oponentom režimu. Písal som do samizdatov, organizoval náboženstvo detí, výlety a stretnutia mladých, šíril náboženské knihy zo zahraničia.

Rok 1989 obrátil aj môj život naruby, skončila matematika a začala politika. Stal som sa  podpredsedom vlády ČSFR, poslancom SNR, FZ a NR SR, prezidentský radca, prorektor TU v Trnave a veľvyslancom SR v Taliansku. Bol som vydavateľ kníh, komunálny poslanec, napísal som 8 kníh literatúry faktu, deviatu končím. Vystupujem občas v médiách, denne na facebooku, som bloger.

Aký je váš postoj k teórii, ktorá je označovaná za konšpiračnú, že “reformní komunisti” sa podieľali na zinscenovaní revolúcie?Do akej miery podľa Vás prispela k zmene režimu informácia o smrti študenta Martina Šmída? Považovali ste v tom čase informáciu za pravdivú?

Hovoriť o jednej konšpirácii, keď tu 40 rokov konšpirovali komunisti a Štb je ťažké. Nebolo jednej slušnej rodiny, ktorých by sa ich represálie nedotkli. Len nespravodlivo odsúdených za „protištátnu“ činnosť bolo 70 tisíc. Väčšina národa bola antikomunistická, žila v strachu, mala socializmu po krk, terorizovanie ľudí komunistickou kastou.

V ČSSR napriek masovému vyčiarkovaniu a vylučovaniu z KSS po roku 1968, bolo 1,5 mil. členov KSČ, z toho pol milióna na Slovensku. V roku 1989 bolo cítiť zmenu atmosféry a štýlu práce komunistov. Pochopili, že sa blíži ich koniec a že treba bezbolestne vycúvať. Demonštrácie priniesli správu, že v Prahe bol zabitý študent. Informácia o jeho smrti bola vymyslená, asi ŠTB. U občanov vzkypel hnev, napísal som vtedy synovi pasáž do prejavu, ktorý mal k tejto téme povedať na manifestácii. Keď však sám počul protichodné správy, prejav neprečítal.

Aj ja som mal na jednom z veľkých mítingov v Bratislave vystúpiť. Prejav som pod tribúnou dal P. Tatarovi, ten Budajovi napísal: „Prečítať na mítingu“. Slovo som však dostal až na televíznom prenose z Národného divadla. Pieseň Ivana Hoffmana „Sľúbili sme si lásku“ vyvolávala nadšenie plných námestí, veď komunizmus padal na smetisko dejín. Počas Adventu 1989 vystupovali denne na SNP 2-3 kresťanské zbory z „podsvetia“, boli tam aj Kufríkovci, kde spievali moje štyri deti.

Po voľbách sa lídrom na Slovensku stalo VPN – liberálne, pravo-ľavé a československy orientované Hnutie. 27.6.1990 prišla pre mňa, KDH-áka Tatra 613 a odviezla ma na dva a pol roka do Prahy: dva roky do Federálnej vlády, neskôr pol roka do Federálneho zhromaždenia (FZ).

Komunisti nikdy nepovedal prepáčte, pochybili sme, už sa to nestane. Neurobili to ani tí, čo neskôr miništrovali Mečiarovi. Kňaz Anton Srholec im z tribúny zakričal: „Hráte sa na pánov ale nemáte na to. Nechodili ste rok na prednášky a teraz chcete všetko dohoniť.“  Inokedy vykríkol aj toto: „Kresťania, kde ste, keď volíte podlých a skorumpovaných ľudí?“

Je známe, že disidenti po 17. novembri rokovali aj s komunistami. Aký je Váš postoj k informácií, že Václav Havel uzavrel s komunistami tajnú dohodu, ktorá mu zabezpečila zvolenie za prezidenta?

1,5 mil. komunistov malo za totality všetku moc, cez ZO KSS, OV KSS, KV KSS a ÚV KSS, kde sa všetko schvaľovalo. Boli na všetkých ministerstvách, aj v armáde, ktorá zvažovala, či nepokoje nepotlačí. Po perestrojke a glasnosti v ZSSR, ktoré sa nás neveľmi dotkli a po stanovisku M. Gorbačova, ktorý sa nemienil miešať do našich vecí, komunisti cúvli.

Vedúcej úlohy KSČ v Ústave sa po generálnom štrajku 27.11. vzdali 29.11.1989 vo FZ. V prvej ponovembrovej vláde bol premiérom Marián Čalfa, ktorý preloboval voľbu nového prezidenta vo FZ. Zvolenie prezidenta Havla 29.12.1990 bol gól, veď vo FZ boli všetci poslanci, okrem pár kooptovaných, komunisti. Neviem o tajných dohodách, vtedy sa všetko vykričalo a na rokovania chodilo veľa ľudí z OF a VPN. Aj Havlovi sa nepáčilo, že vo FZ sa nenašiel ani jeden hlas proti nemu.

Prezidenta Havla sa treba zastať, poznal som ho z častého styku. Za komunizmu bol 4 roky vo väzení za politiku. Celý svet nám ho po roku 1989 závidel, jeho prejavy, ktoré si písal sám, boli brilantné. Ak dnes o ňom hovoria v ČR iba negatívne, je to trápne. Je to česká mentalita, vidno ju aj pri stálom kritizovaní demokraticky zvoleného prezidenta a premiéra. Slovákov nech do toho neťahajú.

Porevolučná zásada „nie sme ako oni“, bola rozumná. Násilia bolo za totality veľa, nebolo slušnejšej rodiny, ktorá by nepocítila túto zlovôľu. VPN a OF vzalo bývalých členov KSČ pod svoje krídla, aj preto vyhrali prvé voľby v roku 1990. Bolo im ľúto hlasov 1,5 milióna komunistov. Obracanie kabátov sme si v novembrovom nadšení akosi nevšímali. Aj keď masy exkomunistov na tribúnu nepustili, vo vládach a v parlamentoch ich bolo veľa. Ľudia nezabudli, ale vo vtedajšej radosti sa to málo pripomínalo.

Vo Federálnej vláde sme zabudli na stranícke tričká, ťahali sme spolu. Republikové vlády boli druhá liga. V Čechách bol autoritou Federál, na Slovensku bola politická scéna rozštiepená, minister vnútra a neskôr premiér Mečiar začínal svoju agresívnu politiku. Porevoluční politici  priniesli mnoho pozitív, boli sme naivní nadšenci a odvážni amatéri. Federálna vláda vypracovala a schválila za dva roky asi 180 nových zákonov, 11 z nich bolo mojich, stáli ma veľa času. Dosiahlo sa mnoho významných zmien, ktoré pokladáme za samozrejmé.

Od roku 1992 si Slovensko volilo reprezentantov, s ktorými neskôr, väčšinou oprávnene, nebolo spokojné. Aj voliči boli a sú zodpovední za to, čo sa u nás dialo a deje. Kto len kritizuje, nadáva a uteká za hranice, ale sám nič pre zlepšenie neurobí, ten by mal byť ticho.

Priblížte našim čitateľom niektoré z Vašich spomienok na 17. november 1989. Ktorý odkaz novembra 1989 je aktuálny do dnes?

V roku 1985 na Velehrade Titanik komunizmu narazil na skrytý ľadovec. Nežná revolúcia na Slovensku začala sviečkovou demonštráciou 25. marca 1988, keď ľudí atakovali vodné delá, striekacie autá, psy, slzný plyn a obušky. V novembri 1989 nad radostným davom žiarila aura a obor na hlinených nohách rachol.

Štrngot kľúčov prináša spomienky na zasnežené námestia, ktoré vyprevádzali marxizmus na smetisko dejín. Husto padal sneh na 40 rokov znečistenú zem, nedá sa to zabudnúť, aj keby ste chceli. Boli to najkrajšie chvíle môjho života. Získali sme slobody, o ktorých snívali predkovia. Pád socializmu neznamenal víťazstvo kapitalizmu, ktorý má tiež veľa problémov.

Nežná revolúcia bola fatimským zázrakom, inač sa to nedá vysvetliť. Prebehla kultúrne a bez krvi, také bolo aj neskoršie delenie ČSFR. Koncom roka 1989 Anton Hlinka počas kázne v Dóme povedal: „Čo bude ďalej, keď opadne nadšenie, prejavia sa pokušenia slobody, a Hosana sa zmení na Ukrižuj ho?“ Až neskôr som tomu porozumel.

V revolúcii boli všetci víťazi, nebolo porazených. Komunisti mali dostať dištanc aspoň na pár rokov. Bolo to ťažké uskutočniť, veď boli vo všetkých vládach a parlamentoch. V Novembri zmizli zo scény a keď sa nič nestalo, zmenili dresy a stali sa z nich kapitalisti a nacionalisti. Socializmus mnohým vyhovoval. Žili v Zoo, v klietke mali lacnú strechu nad hlavou a jedlo. Iní za nich rozhodovali, oni museli iba „držať hubu a plávať.“

Keď veľa nových politikov Slovenska, aj ja, išlo na špeciály v máji 1990 navštíviť krajanov v USA, reakcie Dubčeka, Schustera, Čiča a ďalších boli prekvapujúce. Na tribúne spievali Hej Slováci, v kostole sa modlili. Veď aj sv. Pavol, keď padol z koňa, sa zmenil. Kostoly boli po revolúcii plné, nad miliónom ľudí vo Vajnoroch pri návšteve pápeža visela aura radosti. Podotýkam, že do funkcií po revolúcii nebola tlačenica, mnohí disidenti sa náhlej zodpovednosti naľakali.

Vtedy koloval vtip, že v Poľsku trval prevrat 10 rokov, v Maďarsku 10 mesiacov, v NDR 10 týždňov, v ČSSR 10 dní, v Rumunsku 10 hodín, v Albánsku 10 minút. 10 sekundový prevrat sme zažili u nás. Po vyhlásení výsledkov volieb v roku 1998 som za 10 sekúnd pochopil, že Mečiar skončil.

Odkaz novembra? Vrátiť sa k jeho atmosfére jednoty, vážiť si slobodu a stále za ňu bojovať.

Čo sa podľa Vás malo vyvíjať inak po roku 1989, aby dnes ľudia nečelili problémom so zdravotnou starostlivosťou, bývaním, vzdelaním či zadlžením?

Nadšenie z pádu berlínskeho múra časom klesalo, prekvapujúca zhoda vlád s občanmi trvalo temer do volieb v roku 1992, keď pod Mečiarovým vedením vznikla vláda jednej strany – HZDS (74 poslancov v SNR) – bola to nová totalita HZDS a SNS. Po mojom vrátení sa z Prahy koncom roka 1992, to vyzeralo  na Slovensku veľmi zlé – stali sme sa čiernou dierou Európy.

Po revolúcii sa nám otvorili nové možnosti, všetko však bolo ináč, ako sme si naivne predstavovali. Kupónová privatizácia bola obrovskou chybou, divoká privatizácia vytvorila veľké sociálne rozdiely, ktoré poctiví podnikatelia nikdy nedohonia. Pri privatizácii strategických podnikov si mal štát nechať najmenej 51%. Nemala nám do zahraničia „uletieť“ Slovenská sporiteľňa a Slovenská poisťovňa, ani banky, výroba energie a jej distribúcia, ani plyn, voda, VSŽ Košice, atď.

Aj nás tlačia problémy mnohých ekonomík – zadlžovanie a život nad pomery, daňové raje, schránkové firmy, finančné špekulácie, tlačenie nekrytých peňazí, korupcia, verejné obstarávania, nevyplácanie faktúr, rozkrádanie Eurofondov. Aj Slovensko prežíva demografickú krízu. V súčasnosti máme asi 70 tisíc  pracovných miest obsadených zahraničnými pracovníkmi. Nesmie sa to však vymknúť kontrole, ako sa to stalo v Nemecku, Francúzsku a  Anglicku.

Slovensko je v súčasnosti rozštiepené na vyše 100 politických strán bez zjednotenej opozície. V médiách sa systematicky spochybňujú všetky strany a ich reprezentanti. Smeruje to k náhlemu objaveniu sa nových tvárí, „spasiteľov“, za ktorými stoja neznáme sily. Ľudí masírujú médiá, ktoré reprezentujú záujmy ich majiteľov a sponzorov. Nedávny nesúhlas Národnej rady SR s Istanbulskou zmluvou však bol historickým činom.

Čo by ste odkázali tým, ktorí vzhľadom na svoj vek nezažili 17. november 1989?

Prvé porevolučné mesiace, aj rok, vládla jednota a nadšenie z toho, že komunizmus skončil. Keď sa však nikomu nič nestalo, exkomunisti sa pozviechali a začali „podnikať“ v politike a v ekonomike. Objavili sa nacionalisti, ktorí červenú zástavu nahradili trikolórou, útočili najmä na Čechov a Maďarov. V roku 1992 nastúpil autoritatívny režim jednej strany, zmena nastala až v roku 1998.

Človek si nemôže robiť čo chce. Rámec jeho činnosti určujú Božie prikázania, zákony a svedomie. Veriaci si spytujú svedomie zo svojich myšlienok, slov a skutkov, zo zanedbávanie dobrého a nechápania súvislostí. Svojou slobodou nemožno ohrozovať slobodu iných. Život si vyžaduje stále vzdelávanie, kto sa spolieha len na médiá, zomrie v 30-ke a pochovajú ho v 80-ke.

Nemožno stále plakať ako Židia, ktorý po úteku z Egypta nariekali za jeho mastnými hrncami. Solženicyn napísal v roku 1974 svoju legendárnu výzvu, ktorá platí aj teraz: „Nespolupracujte s lžou, nehovorte to, čo neveríte, nevychovávajte svoje deti v duchu lži, opustite filmové predstavenia, keď tam počúvate lži, nekupujte noviny, ktoré prekrúcajú skutočnosti, zostaňte verní pravde, i keď to prináša ťažkosti, nebuďte stádovitými zbabelcami a pätolizačmi…“ Sloboda nám dáva nové šance, ale aj zodpovednosť za svoj život. Nemôžeme sa iba spoliehať na štát, život máme vo vlastných rukách, od nás závisí, ako sa rozhodneme.

Napriek všetkému, som optimista. 40 rokov sme žili iné životy, nie svoje, dnes nám Ústava dáva škálu slobôd, ktoré neexistovali do roku 1989.  Životná úroveň sa zvýšila, dlhšie a lepšie žijeme, zdravotná starostlivosť, napriek problémom, sa aj vedeckým pokrokom podstatne zlepšila, ľudia sú vzdelanejší.

Už 30 rokov žijeme slobodne, s mnohými problémami, ale v celej histórii a v celom svete prebieha stále boj dobra so zlom, všade sú problémy. Za slobodu treba stále bojovať, lebo ju môžeme zasa stratiť.

Dnes si môžeme svoj život zariadiť podľa vlastných predstáv, môžeme slobodne hovoriť, písať, publikovať, podnikať, aj cestovať. Aj keď tieto možnosti a šance sa skôr týkajú mladších, sme radi, že aj starší ich majú a že sa už nikdy nevráti to, čo naša generácia zažila počas 41 rokov totality.

Rozhovor je súčasťou série štyroch článkov, ktoré prinášajú postoj zakladateľa Slovenskej republiky a bývalého viacnásobného premiéra Vladimíra Mečiara, bývalého politika a právnika, ktorý bol za svoje postoje v období komunizmu väznený, Jána Čarnogurského a bývalého generálneho prokurátora Michala Vaľa. Osobnosti odpovedali na rovnaké otázky, čím si na základe ich skúsenosti a názorov môžete utvoriť na udalosti 17. novembra vlastný postoj.