Na októbrovej schôdzi parlamentu prešiel balík siedmich školských zákonov, ktoré ministerstvo školstva označilo za „najrozsiahlejšiu modernizáciu školstva za posledné desaťročia“. Reforma zasiahla všetky úrovne vzdelávania – od škôlok po univerzity – a mení spôsob, akým sa spravujú školy, financujú inštitúcie aj vzdelávajú deti.

V skutočnosti však nejde len o modernizáciu, ale o zásadný presun moci späť do rúk štátu. Tam, kde doteraz rozhodovali riaditelia, samosprávy alebo rodičia, nastupujú nové regionálne úrady školskej správy a rozšírené právomoci ministerstva. Reforma spája do jedného balíka oblasti, ktoré mali ostať oddelené – od predškolského vzdelávania až po status súkromných a cirkevných škôl.

Verejná diskusia sa pritom sústredila najmä na dve témy: povinnú škôlku od troch rokov a financovanie súkromných škôl. Menej sa hovorilo o tom, že zákony menia aj podmienky pre domáce vzdelávanie, vstup mimovládnych organizácií do škôl či postavenie slobodných a komunitných škôl. Nenápadne sa oslabila právomoc rodiča nesúhlasiť s aktivitami v súlade so Školským vzdelávacím programom. A práve v týchto častiach sa skrývajú zmeny, ktoré môžu mať pre slovenské školstvo trvalé dôsledky.

Čo bolo skutočne parlamentom schválené? Kde štát pritiahol skrutky, kde občan a rodič stratil slobodu? Sú vôbec nejaké oblasti, kde ju získal späť?

Centralizácia a kontrola: štát sa vracia do každej školy

Jednou z najvýraznejších zmien reformy je vznik regionálnych úradov školskej správy (RÚŠS). Ministerstvo ich predstavilo ako nástroj „efektívnejšieho riadenia“, no v praxi ide o zásadný krok k centralizácii. Doterajší model, v ktorom rozhodovali okresy a obce, sa mení na vertikálnu štruktúru, kde má štát dosah na každé rozhodnutie – od zriaďovania až po reorganizáciu školy.

RÚŠS pôsobia ako orgány štátnej správy v prenesenom výkone pre územný obvod kraja. Kontrolujú, metodicky usmerňujú a zbierajú údaje pre ministerstvo. Súčasne vstupujú do procesov okolo verejnej siete škôl – môžu preskúmať, či bolo odmietnutie zaradenia školy opodstatnené, a ak nie, informujú ministerstvo, ktoré môže školu zapísať do registra.

Formálne síce zriaďovatelia a riaditelia ostávajú na svojich miestach, no v praxi sa predlžuje reťaz rozhodovania: každé rozhodnutie musí prejsť hodnotením regionálneho úradu a schválením ministerstva. Z priamej komunikácie „škola – ministerstvo“ sa stáva trojstupňová hierarchia „obec – regionálny úrad – ministerstvo“, ktorá síce eliminuje duplicity, ale zároveň oslabuje autonómiu škôl a samospráv.

Reforma tak nemení len administratívnu mapu školstva. Zavádza nový centralizovaný model, v ktorom sa rozhodovanie o sieti, zriaďovaní či dostupnosti škôl vracia späť do rúk štátu – tentoraz prostredníctvom regionálnych úradníkov.

Centralizácia riadenia škôl je len prvým krokom. Ďalšia vlna zmien sa dotýka samotných detí a rodičov – začína už v materskej škole, kde štát po prvýkrát presne určuje, kto, kde a za akých podmienok sa môže vzdelávať.

Povinná škôlka od troch rokov: povinnosť so zachovaním rodičovskej voľby

Reforma školského zákona rozširuje povinné predprimárne vzdelávanie na všetky deti od troch rokov, no zavádza ho postupne – od 1. septembra 2027 pre deti od štyroch rokov a od 1. septembra 2028 pre deti od troch rokov. Ide teda o dlhší prechod, počas ktorého sa systém pripraví na nové kapacity aj formy vzdelávania.

Zásadné však je, že zákon zachováva možnosť domáceho vzdelávania. Od okamihu, keď sa povinné predprimárne vzdelávanie začne uplatňovať, budú môcť rodičia, ktorí sa rozhodnú vzdelávať svoje dieťa doma, aby to len oznámili obci, v ktorej má dieťa trvalý pobyt. Oznámenie musí obsahovať základné údaje o dieťati, mieste vzdelávania a doklad o vzdelaní rodiča (minimálne úplné stredné vzdelanie). Rodič teda nepotrebuje súhlas materskej školy ani žiadne dodatočné schválenie – postačuje oznamovací režim.

Tým sa od 1. septembra 2027 otvára legálna možnosť plniť povinné predprimárne vzdelávanie v domácom prostredí bez závislosti od inštitúcie. Štát síce stanovuje povinnosť vzdelávať, no rodič si môže sám zvoliť, kde a ako ju splní. V tejto časti reforma teda nepredstavuje centralizáciu, ale kompromis medzi povinnosťou a slobodou.

Zostáva otázkou, ako sa tento model ujme v praxi – či obce zvládnu evidenčnú a kontrolnú úlohu a či sa oznamovacia povinnosť nezmení neskôr na skrytý povoľovací mechanizmus. V zákone však dnes platí, že rodič, ktorý chce dieťa vzdelávať doma, má túto možnosť bez zásahu školy alebo ministerstva.

Podmienka očkovania: len pre deti v škôlke

Zákon o povinnom predprimárnom vzdelávaní stanovuje, že prihláška do materskej školy musí obsahovať potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti, ktoré zahŕňa aj údaj o povinnom očkovaní dieťaťa. Bez tohto potvrdenia dieťa nemôže byť prijaté do materskej školy.

Na prvý pohľad to vyvolalo obavy, že očkovanie sa stáva podmienkou prístupu k vzdelaniu. V skutočnosti však táto povinnosť neplatí pre všetky deti, ale len pre tie, ktoré sa vzdelávajú v materskej škole.

Od 1. septembra 2027 budú môcť rodičia plniť povinné predprimárne vzdelávanie aj doma, bez zápisu do škôlky. Na takto vzdelávané deti sa podmienka očkovania nevzťahuje. Rodič teda, ak nechce dieťa očkovať, nestráca právo na vzdelanie – stačí, ak si zvolí domácu formu a oznámi ju obci.

Zákon tak vytvára dve cesty: pre zaočkované deti, ktoré môžu navštevovať materskú školu, a pre nezaočkované deti, ktoré sa vzdelávajú doma. Povinné očkovanie je teda podmienkou inštitucionálneho vzdelávania, nie vzdelávania ako takého. Do budúcna bude dôležité sledovať, či tento rozdiel nezíska aj sociálny rozmer – napríklad v prístupe k verejnému financovaniu alebo následnému prijímaniu do základných škôl.

Domáce vzdelávanie: rozšírené, no stále pod dohľadom školy

Reforma školského zákona ticho, ale zásadne rozšírila možnosť individuálneho vzdelávania. Zákon už neobmedzuje, že ide len o prvý stupeň – domáce vzdelávanie je po novom možné pre všetkých žiakov základnej školy, teda od 1. do 9. ročníka.

O jeho povolení rozhoduje riaditeľ „kmeňovej“ školy, do ktorej je žiak zapísaný. Rodič podáva písomnú žiadosť s údajmi o osobe, ktorá bude dieťa vzdelávať; tá musí mať minimálne vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Škola dvakrát ročne overuje výsledky dieťaťa a v prípade neúspechu povolenie zaniká.

Zákon teda rozširuje slobodu rodičov, no zachováva prísny dohľad – každé dieťa musí byť zapísané v škole, ktorá garantuje priebeh aj kvalitu vzdelávania. Samostatné „domáce školy“ mimo systému tým nevznikajú, no rodičia získavajú legálnu možnosť vzdelávať dieťa aj v staršom veku, než doteraz.

Rozšírenie domáceho vzdelávania síce posilňuje slobodu jednotlivca, no zároveň sa uzatvára priestor pre slobodné iniciatívy ako celky – komunitné a alternatívne školy.

Komunitné a alternatívne školy: koniec sivého priestoru

Novela školského zákona po prvýkrát výslovne určuje, že výchova a vzdelávanie podľa zákona môžu prebiehať len v školách zapísaných v registri škôl a školských zariadení. Tým sa uzatvára priestor, v ktorom pôsobili komunitné, lesné či slobodné školy bez oficiálneho štatútu – doteraz ich štát toleroval, ak deti mali zápis v „kmeňovej škole“ a vzdelávali sa individuálne. Po novom bude takýto model možný len v rámci siete, nie mimo nej.

O zápise, zmene či vyradení rozhoduje ministerstvo školstva, zatiaľ čo regionálne úrady školskej správy zhromažďujú podklady a preskúmavajú prípady odmietnutia zaradenia. Každý nový alebo alternatívny projekt tak prechádza centrálnym posúdením, ktoré znižuje autonómiu zriaďovateľov a predlžuje proces schvaľovania.

Reforma nezakazuje alternatívne prístupy, ale podriaďuje ich plnej kontrole štátu. Komunitné projekty, ktoré doteraz fungovali ako nezávislé vzdelávacie iniciatívy, sa budú musieť zaradiť do siete alebo premeniť na voľnočasové centrá bez štatútu školy. Tým vzniká dvojúrovňový systém – „štátne a štátom schválené“ školy na jednej strane a vylúčené nezávislé iniciatívy na druhej.

V konečnom dôsledku novela uzatvára éru slobodného vzdelávania, ktoré bolo po roku 1989 prirodzenou súčasťou demokratickej spoločnosti. Kam nás to vracia?

Dvojrýchlostné školstvo: štátni a neverejní poskytovatelia

Reforma priniesla zásadnú zmenu vo financovaní školstva. Zaviedla nový status „verejného poskytovateľa“, ktorý môžu získať aj cirkevné a súkromné školy, ak splnia podmienky verejnej dostupnosti a dodržiavania štátnych štandardov. Tieto školy budú mať rovnaké financovanie ako štátne. Kto však o zápis nepožiada alebo nespĺňa kritériá, dostane o 20 % nižší normatívny príspevok.

Formálne má zriaďovateľ (súkromná, cirkevná škola) možnosť výpadok kompenzovať – napríklad vyšším školným. Ministerstvo aj niektorí poslanci tým obhajujú reformu s odôvodnením, že „kto chce väčšiu nezávislosť, môže ju mať, ale nie na účet štátu“. V praxi však ide o ekonomicky neudržateľný model: väčšina neštátnych škôl by musela zvýšiť školné o desiatky percent, čo by viedlo k sociálnej selekcii žiakov a postupnému úbytku menších či komunitných projektov.

Nový systém tak vytvára dvojrýchlostné školstvo – „štátne a štátom schválené“ školy s plným financovaním oproti tým, ktoré si zachovajú väčšiu autonómiu, ale budú finančne znevýhodnené. Reforma tak síce posilňuje kontrolu kvality a jednotné štandardy, no zároveň oslabuje pluralitu a slobodu vzdelávania, keďže nezávislé školy sa ocitajú pod tlakom ekonomického prežitia.

Tak ako sa školy triedia podľa prístupu k štátnym zdrojom, aj organizácie pôsobiace v školách po novom podliehajú selektívnej kontrole štátu.

Tichá, ale zásadná zmena: ministerstvo získava vplyv nad mimovládkami

Jednou z menej nápadných, no zásadných častí reformy je nové postavenie mimovládnych organizácií pôsobiacich v školstve. Zákon po prvýkrát zavádza mechanizmus priameho dohľadu štátu nad ich aktivitami v školách.

Regionálne úrady školskej správy (RÚŠS) stávajú orgánmi štátnej správy v prenesenom výkone, ktoré majú právomoc kontrolovať, koordinovať a metodicky usmerňovať subjekty pôsobiace vo výchove a vzdelávaní – vrátane externých partnerov, projektov a mimovládnych organizácií. Ministerstvo školstva zároveň získava možnosť požadovať informácie o obsahu, cieľoch a financovaní týchto aktivít a v prípade pochybností môže RÚŠS preveriť ich súlad so štátnou vzdelávacou politikou.

V praxi to znamená, že po rokoch, keď rezort deklaroval „bezmocnosť“ voči ideologickým alebo komerčným aktivitám v školách, sa vracia rozhodovacia právomoc nad tým, kto a čo na školách pôsobí. Ak sa tento mechanizmus využije zodpovedne, štát získa účinný nástroj proti ideologizácii a nekontrolovaným vplyvom výchovných programov.

Riziko však spočíva v tom, že kontrola sa môže zvrhnúť na byrokratický formalizmus, alebo – v horšom prípade – na selektívny zásah proti organizáciám s nepohodlným hodnotovým profilom. Reforma teda otvára dvere k väčšej zodpovednosti štátu, ale aj k možnosti jej zneužitia.

Každopádne platí, že ministerstvo už nebude môcť tvrdiť, že nemá vplyv na to, kto a s akým obsahom vstupuje do škôl. A to predstavuje po dlhom čase jednu z mála zmien, ktorá má potenciál skutočne posilniť ochranu detí pred ideologickým pôsobením.

Informovaný súhlas: tichá zmena v neprospech rodiča

Októbrová novela školského zákona priniesla zdanlivo technickú úpravu: možnosť udeliť informovaný súhlas nielen v listinnej, ale aj elektronickej podobe – napríklad cez EduPage. Podľa dôvodovej správy išlo len o krok „v záujme elektronizácie a zníženia administratívnej záťaže škôl“.

V zákone sa však objavila nenápadná, no zásadná zmena. Školy môžu po novom organizovať výlety, exkurzie či iné aktivity „s informovaným súhlasom zákonného zástupcu alebo zástupcu zariadenia“. Keďže pojem „zástupca zariadenia“ zákon nedefinuje, môže ním byť pracovník školského klubu, internátu či iného zariadenia. Súhlas teda môže dať aj niekto iný než rodič – a ten o tom nemusí byť ani informovaný.

Pri aktivitách v rámci školského vzdelávacieho programu sa tak súhlas rodiča nevyžaduje vôbec, a pri aktivitách nad rámec osnov škola rozhoduje, či zvolí režim opt-in (aktívny súhlas) alebo opt-out (tichý súhlas). Ale takto to bolo v zákone nastavené už pred októbrovou reformou. V praxi tak rodič stráca výlučné právo rozhodovať o účasti dieťaťa na školských aktivitách.

Zmena, ktorá sa prezentovala ako digitalizačné opatrenie, v skutočnosti oslabuje osobnú kontrolu rodiča nad tým, čo dieťa v škole zažíva. Súhlas sa stal modernejším – ale aj formálnejším, menej osobným a menej ochraňujúcim.

Zmeny, ktoré sa týkajú rodičov, sa prijímali rovnako ako celý balík – bez skutočného dialógu.

Ignorovaná verejnosť, nevypočuté výhrady

Proces prijímania októbrových školských noviel (zákony č. 933 – 935/2025 Z. z.) ukázal, ako málo vplyvu má odborná a rodičovská verejnosť na výslednú podobu legislatívy. Zmeny, ktoré zásadne menia štruktúru riadenia školstva, zavádzajú nové kategórie poskytovateľov a zasahujú do vzťahu rodiča a školy, prešli parlamentom takmer bez úprav.

V medzirezortnom pripomienkovom konaní sa k návrhom vyjadrili odbory, cirkevné aj súkromné školy, Združenie miest a obcí Slovenska i viaceré školské asociácie. Väčšina pripomienok bola vecná – upozorňovala na riziko nadmernej centralizácie, na právnu neistotu pri domácom vzdelávaní či na nejasné kritériá pre prideľovanie statusu „verejného poskytovateľa“. Napriek tomu vláda z návrhov zapracovala len minimum pripomienok, prevažne technického charakteru.

Ani parlamentná rozprava nepriniesla skutočné vypočutie výhrad. Opoziční poslanci síce upozorňovali na slabú účasť samospráv, riziká pre súkromné, či cirkevné školy, no diskusia ostala prevažne formálna – bez úprav, ktoré by reflektovali predložené argumenty

Kritika bola v mnohých bodoch vecná a predvídavá – upozorňovala práve na tie riziká, ktoré sa dnes v praxi potvrdzujú: rastúci vplyv ministerstva, oslabenie autonómie škôl a formálny charakter rodičovskej participácie. Výsledné znenie zákonov sa takmer nelíšilo od pôvodných vládnych návrhov.

Reforma sa prijala rýchlo, bez širšej odbornej zhody a s minimálnym rešpektom k verejnej diskusii. A práve preto nesie riziko, že aj dobre myslené zámery narazia v praxi na nedôveru tých, ktorých sa týkajú najviac – učiteľov, rodičov a detí.

Návrat štátu do tried

Októbrová reforma školstva mení systém do hĺbky. Zavedením regionálnych úradov, povinného zaradenia všetkých škôl do siete a statusu „verejného poskytovateľa“ sa školstvo vracia k modelu, kde bez štátneho súhlasu nemožno vzdelávať. Štát opäť rozhoduje, kto môže školu zriadiť, čo smie učiť a aké podmienky musí spĺňať.

Komunitné a alternatívne školy tým strácajú svoju autonómiu, súkromné školy svoju ekonomickú rovnováhu a rodičia časť svojej rozhodovacej právomoci. Novela síce umožnila vyjadriť informovaný súhlas aj elektronicky, no zároveň oslabila výlučnú úlohu rodiča, pretože súhlas môže udeliť aj zástupca zariadenia.

V systéme financovania vzniká dvojrýchlostné školstvo – štátne a „štátom schválené“ školy dostanú plný normatív, ostatné menej. Ide o motiváciu ku „kvalite“, no v praxi o selekciu podľa lojality k štátnemu rámcu.

Aj keď ministerstvo získava nástroje na kontrolu ideologických zásahov do škôl, všetko závisí od toho, kto ich bude používať. Rovnako ľahko sa môžu zmeniť na prostriedok na umlčanie neželaných prúdov.

Reforma tak prináša poriadok, ale aj návrat centralizmu. Menej slobody pre školy, viac moci pre úradníkov. Kam nás to vracia? Možno späť do čias, keď o všetkom rozhodoval štát – a nikto za to neniesol zodpovednosť. A práve to je paradox „najväčšej reformy za 15 rokov“ – že namiesto slobody prináša návrat k riadeniu zhora.