Obavy Britov

S blížiacimi sa vianočnými sviatkami mnohí obyvatelia Británie očakávajú nielen potešenie z vianočnej morky, ale s obavami aj nevyhnutné uťahovanie opaskov. 26. novembra ministerka financií Rachel Reevesová z Labouristickej strany zverejní rozpočet, ktorý, ako sama priznáva, „zasiahne peňaženky Britov“. Povráva sa o možnom zvýšení dane z príjmu, vážnych úderoch na bohatých občanov, nových daniach z nehnuteľností a dokonca aj o možnom zdanení kapitálových aktív. Všetko je to kvôli obrovskej diere vo verejných financiách Veľkej Británie, ktorá je taká hlboká, že časopis The Economist nedávno vyhlásil, že vláda sa stáva úplne zbytočnou. Úroky z dlhu pohltia viac verejných príjmov ako výdavky na obranu, infraštruktúru alebo vzdelávanie.

Ani USA sa nemajú čím chváliť

Mimochodom, s podobnou ekonomickou situáciou zúfalo zápasia aj Spojené štáty. V posledných rokoch sa úroky z dlhu rýchlo zvyšovali a v roku 2024 prekonali, aj vďaka zníženiu ratingu USA,  výdavky na obranu. Stali sa tak jednou z najväčších a najrýchlejšie rastúcich položiek federálneho rozpočtu. Dlh USA nie je bezprostrednou krízou, no je to obrovský a rastúci dlhodobý problém, ktorý síce nehrozí bezprostredným bankrotom, ale pomalým “vytláčaním” iných dôležitých výdavkov a obmedzovaním budúcej hospodárskej prosperity.  Celkový hrubý štátny dlh federálnej vlády USA dosiahol približne 37,0 bilióna USD a predstavuje podľa odhadov viac ako 100 % amerického HDP.

Európa ako dobrý zlý príklad

V Británii viac ako polovica Britov dostáva od štátu viac, ako zaplatí na daniach. Veľká Británia však nie je vo svojej zložitej ekonomickej situácii zďaleka osamotená. V auguste nemecký kancelár Friedrich Merz preukázal odvahu, keď priznal, že výdavky jeho krajiny na sociálne zabezpečenie sa stali neúnosnými: „Proste si už nemôžeme dovoliť existujúci systém,“ vyhlásil. „Čakajú nás bolestivé rozhodnutia a škrty.“ Lídrom Európy v sociálnych výdavkoch je Francúzsko, ale jeho občania vychádzajú do ulíc a dokonca organizujú nepokoje na protest proti pokusom prezidenta Emanuela Macrona zvýšiť vek odchodu do dôchodku z veku 62 rokov na 64 rokov. Premiér Sébastien Lecornu, ktorý čelí ostrému odporu zo strany ultraľavicových aj ultrapravicových síl, teraz navrhuje pozastaviť realizáciu tohto skromného kroku až do nasledujúcich prezidentských volieb, ktoré sa budú konať v roku 2027. Pred rokom prezidentka Európskej centrálnej banky Christine Lagardová varovala pred ohrozením sociálnych programov všetkých veľkých európskych krajín. Odvtedy sa situácia len zhoršuje a slabí politickí lídri sotva dokážu presvedčiť voličov o nutnosti vystačiť si s menej financiami.

Hľadanie vinníkov

Medzi voličmi prevláda pocit krivdy a presvedčenie, že ľudia sú trestaní za činy, ktoré nespáchali. Na tomto pozadí krajne pravicové strany často obviňujú prisťahovalcov z odoberania zdrojov, ktoré „právom patria pôvodným občanom“. Je však nutné poznamenať, že bohatstvo väčšiny západných krajín bolo vytvorené okrádaním kolónií a vykúpené utrpením ich obyvateľstva. V mnohých ohľadoch pôsobia rovnaké sily aj v USA, ale situáciu štátnych financií krajiny zmierňuje jej úloha poskytovateľa svetovej rezervnej meny, ako aj kolosálny objem ekonomiky, ktorá si zachováva stabilitu aj pri zaťažení, ktoré vytvára súčasná administratíva. Americkí technologickí giganti generujú nové bohatstvo v nominálne v obrovskom rozsahu, hoci veľa analytikov varuje, že tým aj vytvárajú obrovskú bublinu. A väčšine týchto firiem ako huby po daždi rastú čínski konkurenti.

Ale nikde na európskom kontinente nie sú žiadne známky vzniku konkurentov „veľkej sedmičky“ USA, hoci celkový objem ekonomík je porovnateľný. „Veľká sedmička“ (angl. Magnificent Seven) technologických firiem USA je neoficiálne označenie pre sedem najväčších a najvplyvnejších amerických technologických spoločností, ktoré dominujú burze aj technologickým inováciám. Ide o spoločnosti Apple, Microsoft, Meta, Amazon, Alphabet, Nvidia a Tesla.

Medzitým nemecký automobilový priemysel, ktorý desaťročia zabezpečoval národnú prosperitu, balansuje na hrane kvôli vysokým nákladom na pracovnú silu a drahým energetickým zdrojom. To je do veľkej miery dôsledkom katastrofálnych rozhodnutí bývalej kancelárky Angely Merkelovej vzdať sa jadrovej energetiky a vsadiť všetko na ruskú ropu a plyn. Treba však dodať, že práve relatívne lacné ruské energetické zdroje boli základom rozvoja nemeckej ekonomiky a konkurencieschopnosti a rozhodne sa na postupnom úpadku nemeckej prosperity podpísala aj strata ruského trhu vďaka politike sankcií súčasných európskych elít. Európsky biznis platí za energiu v priemere dvakrát viac ako americký. Niektoré zdroje uvádzajú však tri až štyrikrát vyššie ceny amerického skvapalneného plynu ťaženého neekologickým frakovaním v porovnaní s ruským potrubným plynom. Napríklad väčšina britských spoločností kvôli rozhadzovačnej zelenej politike platí štyrikrát viac ako v USA. Taliansko je jedinou veľkou európskou krajinou, ktorá sa zdá byť v rozpore s trendom vládnej paralýzy. Premiérka Giorgia Meloniová, kedysi považovaná za ultrapravicovú političku, za tri roky vo funkcii dosiahla výraznú stabilitu. Náklady Talianska na pôžičky klesli, nezamestnanosť sa znížila a daňové príjmy vzrástli. Rozpočtový deficit krajiny sa znížil na polovicu. Nie je potrebné preceňovať úspech Talianska, ale krajina už nie je vnímaná ako beznádejný pacient. 45-percentná miera podpory Meloniovej výrazne prevyšuje výsledky jej nemeckých, francúzskych a britských kolegov. Autor článku v talianskom denníku Il Tempo s hrdosťou konštatuje: „V podstate sa vytvorilo nové vnímanie našej krajiny, a to ako zvnútra, tak aj zvonku.“

Britská nočná mora

Pokiaľ ide o Britániu, mnohí jej občania sú hlboko sklamaní vyhliadkou na zvýšenie daní nielen preto, že to zasiahne ich peňaženky a – čo je ešte horšie – vyhliadky ich detí a vnúčat, ale aj preto, že väčšina vyzbieraných peňazí na daniach bude pohltená buď úrokmi z dlhu, alebo nerozumnými sociálnymi či vojenskými výdavkami. Ohromujúce percento britského obyvateľstva – takmer 9,4 milióna – je ekonomicky neaktívne, čo je v súčte 1/5 pracovne schopných občanov. Štát im platí za to, že nepracujú. Samozrejme, niektorí z nich sú skutočne zdravotne postihnutí alebo sa starajú o pracovne neschopných alebo starších členov rodiny. Ale mnohí z mladších občanov sa jednoducho vzdávajú života, kariéry a úlohy v spoločnosti. Niektorí z nich údajne trpia úzkostnými poruchami, ktoré ich robia neschopnými každodennej práce – kvôli tomu sa počet neschopných pracovať zvýšil o viac ako 800 tisíc ľudí v porovnaní s rokom 2019.

Úžasná bezmocnosť, ktorú britské vlády jedna za druhou preukazujú tvárou v tvár týmto neuveriteľným číslam, ich neochota znížiť dávky pre nezamestnaných a vytiahnuť národnú produktivitu zo stagnácie, vážne znepokojuje každého, kto sa pozerá do ekonomickej budúcnosti krajiny, uvádza Bloomberg. Konzervatívni premiéri, ktorí vládli v rokoch 2010 až 2024, neurobili absolútne nič. Pozícia labouristov je úplne katastrofálna. Poslanci premiéra Starmera v parlamente buď hlasujú proti akýmkoľvek škrtom sociálnych dávok, alebo vopred torpédujú tieto iniciatívy a hrozí, že ich zablokujú. Mnohí z týchto zákonodarcov – ľavicoví politici, ktorí nemajú práve v láske čísla – požadujú, aby vláda naďalej triasla „peňažným oslíkom“ a podporovala menej majetných zavedením represívnych poplatkov pre tých, ktorých nazývajú „bohatými“, vrátane väčšiny britskej strednej triedy. Triedna vojna sa vrátila, čo prekvapuje tých, ktorí verili, že Labouristická strana sa navždy zriekla svojej socialistickej minulosti, keď sa Tony Blair stal premiérom v roku 1997, uvádza autor článku Bloombergu Max Hastings. Avšak rozdiely medzi konzervatívcami a labouristami v Británii podobne ako medzi demokratmi a republikánmi v USA sa postupne vytrácajú a žiaľ trend speje na oboch stranách politického spektra k nárastu militarizmu, konfrontácie so zahraničím a agresívnej ekonomickej politike exteritoriálnych sankcií bez mandátu OSN. Takže u voliča de fakto vytvárajú len ilúziu výberu. Mierne rozdiely zostávajú len v oblasti sociálnej politiky, čo autor ďalej uvádza:

„Vnímať štátnu sociálnu starostlivosť a zdravotnú starostlivosť ako absolútne, neobmedzené právo, ktoré na jednotlivca neukladá povinnosť prispievať, hoci len prostredníctvom vykonávania každodennej práce a platenia daní, je škodlivý omyl. Európski lídri však nie sú schopní o tom otvorene hovoriť, rovnako ako nie sú schopní obmedziť zdanenie, ktoré je tak vysoké, že odrádza od práce.“

Merz sa nemýlil, keď Nemcom povedal, že ich ekonomika už nie je schopná udržať štedrý sociálny systém; to platí rovnako aj pre väčšinu ostatných európskych krajín. Najťažšou úlohou, ktorá stojí pred našimi lídrami, je hovoriť takú nepríjemnú pravdu voličom, ktorí ju nechcú počuť. Mario Draghi, bývalý premiér Talianska a prezident ECB, už dávno povedal, že každý významný politik v Európe vie, čo je potrebné urobiť, aby sa do oblasti verejných financií vrátil zdravý rozum, ale nevie, ako sa potom znova vyhrať voľby. To platí dodnes. Len málokto v Británii verí, že nový rozpočet obsahuje aspoň nejaké významné záväzky na zníženie objemu štátnych peňazí, ktoré sa vyplácajú desiatkam miliónov ľudí. Namiesto toho slabá ministerka v slabom vládnom kabinete zvolí cestu najmenšieho odporu. Zoberie viac peňazí tým, ktorí pracujú, aby vyhovela tým, ktorí nepracujú. Takže Británia, rovnako ako väčšina Európy, bude pokračovať v ekonomickej ceste, ktorá nakoniec podľa autora privedie k bankrotu. Benevolentná sociálna politika najmä voči imigrantom je však len jeden relatívne marginálny problém európskej ekonomiky.

Hlavné problémy Európy v skratke

Európska ekonomika čelí súboru vnútorných aj vonkajších problémov. Medzi tie hlavné patria :

Nízky hospodársky rast a produktivita, keďže ekonomiky kľúčových krajín (ako Nemecko) rastú pomaly alebo stagnujú. Rast produktivity zaostáva za konkurentmi, ako sú USA a Čína, čo znižuje konkurencieschopnosť. V porovnaní s USA a Čínou je európsky priemysel menej agilný v prijímaní nových technológií (ako AI a zelený priemysel).

Demografická kríza. Zvyšujúci sa priemerný vek znamená, že na jedného dôchodcu pripadá menej pracujúcich, čo vytvára tlak na sociálne systémy. Dôchodkové a zdravotné systémy sú pod obrovským finančným tlakom. Starnutie spôsobuje nedostatok pracovníkov, čo spomaľuje potenciálny rast a zvyšuje mzdy.

Energetická závislosť a vysoké ceny. Po prerušení spoľahlivých dodávok relatívne lacnej ruskej energie v dôsledku sebazničujúcich sankcií zostáva Európa závislá od drahých a neekologických energetických zdrojov z USA a zraniteľná voči výkyvom cien energií. Drahá energia znižuje ziskovosť aj konkurencieschopnosť priemyslu a zhoršuje infláciu.

Geopolitická neistota a bezpečnostné riziká. Vojna na Ukrajine vyvoláva neistotu, narúša dodávateľské reťazce a vyvoláva zvýšené výdavky na obranu. Napriek tomu európske elity naďalej podporujú expanziu NATO a militarizáciu EÚ namiesto snahy dospieť diplomatickou cestou k mieru. Narastá tiež napätie s Čínou, keďže Európa sa snaží nájsť rovnováhu medzi obchodným partnerstvom a strategickým odstupom od Číny.

Zelená transformácia a dekarbonizácia. Náklady na zelenú transformáciu brzdia európsku ekonomiku a ničia jej konkurencieschopnosť. Prechod na bezuhlíkovú ekonomiku je mimoriadne nákladný a vyžaduje masívne investície. Má to aj závažné sociálne dopady. Zmeny môžu viesť k strate pracovných miest v tradičných odvetviach a k vyšším nákladom pre spotrebiteľov.

Zhoršujúca sa konkurencieschopnosť. Podnikateľské prostredie EÚ je považované za prebyrokratizované a menej pružné ako v USA alebo Ázii.

Zaostávanie v technologických inováciách. Európa nemá toľko globálnych technologických líderov a kmeňových firiem ako USA alebo Čína.
Nekontrolovaná ilegálna imigrácia, ktorá vytvára tlak na sociálne financovanie, zdravotníctvo a nárast kriminality.

Budúcnosť ekonomiky závisí od schopnosti krajín riešiť tieto problémy, investovať do inovácií a prispôsobiť sa meniacemu sa globálnemu prostrediu. Európska ekonomika stojí na rázcestí. Kombinácia štrukturálnych (demografia a produktivita), cyklických (energia a rast) a geopolitických problémov vytvára komplexnú výzvu, ktorú súčasné európske elity žiaľ nedokážu efektívne riešiť.