Bratislava 17. novembra 2019 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Počas 17. novembra 1989 išlo skutočne o zamatovú revolúciu, ktorú obdivuje celý svet, alebo to bolo prevzatie moci, ktorá len ležala na ulici? Podieľali sa „reformní komunisti“ na zinscenovaní revolúcie? Uzavrel Václav Havel s komunistami tajnú dohodu, ktorá mu zabezpečila zvolenie za prezidenta? Na naše otázky odpovedal bývalý generálny prokurátor, autor knihy o udalostiach 17. novembra 1989, zavlečení Michala Kováča ml., vražde Roberta Remiáša i Mečiarových amnestiách – Nebo, peklo, politika – generálmajor vo výslužbe Michal Vaľo

Pri zmene režimu išlo podľa Vás o prevzatie moci, ktorá „už ležala na ulici“ alebo počas 17. novembra 1989 išlo skutočne o „zamatovú revolúciu“, ktorú obdivuje celý svet? Čo bolo podľa Vás dôvodom, že vtedajší disidenti zvrhli komunistický systém v Česko-Slovensku bez výstrelu?

Po tom, čo Gorbačov v roku 1987 vyhlásil, že ďalší vývoj je výlučne vecou jednotlivých štátov komunistického bloku a Sovietsky zväz do toho nebude zasahovať, došlo postupne pod ťarchou dlhodobých ekonomických problémov a rastúcej nespokojnosti ľudí k zmenám režimu vo všetkých socialistických štátoch, Poľsku, Maďarsku, východnom Nemecku, Bulharsku, Juhoslávii. Za tejto situácie sa nedala udržať moc komunistov ani v Česko-Slovensku. Za nami zostalo už len Rumunsko, kde padol režim o mesiac neskôr. Potom sa začal rozpadať aj samotný Sovietsky zväz. Dalo by sa preto povedať, že moc už akoby ležala na ulici a čakala na deň prevzatia, čoho sa ujali disidenti. S výnimkou Rumunska k tomu došlo všade bez násilia. Prečo má teda naša revolúcia prívlastok „zamatová“ a je údajne predmetom medzinárodného obdivu, keď k nenásilnému prevzatiu moci došlo aj v ostatných štátoch?

Svet si spája 17. november zo „zamatovým“ rozchodom Čechov a Slovákov, aj keď k nemu došlo o tri roky neskôr. Nebol to priamy dôsledok zmeny režimu, ale demokratizácia spoločnosti bola nesporne jedným z jeho predpokladov. To, že naše dva národy sa rozišli „zamatovo“, bez výstrelu, svet ocenil najmä potom, k čomu došlo po páde komunizmu a rozpade Juhoslávie.

Zmena režimu mala nepochybne revolučný rozsah, bola to hlboká kvalitatívna zmena spoločensko-politických vzťahov. Z hľadiska práva však nešlo o revolúciu, ktorou sa rozumie náhle, obvykle násilné odstránenie jedného politického, ekonomického a právneho systému a nastolenie iného. Po 17. novembri dochádzalo k postupnému preberaniu moci viac-menej ústavnými, politickými a právnymi prostriedkami. Táto kontinuita pomohla zabrániť chaosu a prípadnému použitiu násilia, ale aj plnému vysporiadaniu sa s minulosťou. Otvorila cestu novým mocenským štruktúram, ale aj chránila staré mocenské štruktúry.

Aký je váš postoj k teórii, ktorá je označovaná za konšpiračnú, že „reformní komunisti“ sa podieľali na zinscenovaní revolúcie? Do akej miery podľa Vás prispela k zmene režimu informácia o smrti študenta Martina Šmída? Považovali ste v tom čase informáciu za pravdivú?

Po novembri 1989 som sa stal zástupcom hlavného vojenského prokurátora Česko – Slovenskej republiky. Vojenská prokuratúra v spolupráci s vyšetrovacou komisiou Federálneho zhromaždenia vyšetrovala udalosti zo 17. novembra. Možný podiel reformných komunistov, štátnej bezpečnosti aj sovietskej tajnej služby KGB na týchto udalostiach boli predmetom nášho záujmu. Nič také vyšetrovanie nepotvrdilo.

Správa o zabití študenta Martina Šmída bola nepochybne významnou pre udalosti, ktoré nasledovali bezprostredne po 17. novembri. Spomínané konšpiračné teórie vychádzali hlavne z úvahy, že táto správa mala základ v scénke poručíka ŠtB Ludvíka Žifčáka, ktorý sa vydával za študenta Milana Růžičku. Ten sa v toku udalostí dostal na Národnej triede do čela študentského sprievodu, počas zákroku polície spadol a v snahe vyhnúť sa obuškom ostal ležať a predstieral vážne zranenie. Objavili sa úvahy, že scénku mohla zorganizovať ŠtB, aby spustila fámu o zabití študenta a umožnila tak prevziať moc reformným komunistom. Vyšetrovaním však bolo preukázané, že Drahomíra Dražská si správu o údajnej smrti študenta Martina Šmída vymyslela bez akejkoľvek súvislosti s touto scénkou por. Žifčáka, o ktorej vôbec nevedela. Jej fabulácia sa dostala k Petrovi Uhlovi a od neho do sveta.

Poručík ŠtB Žifčák sa doteraz snaží pomocou rôznych rozprávok urobiť zo seba hlavného hrdinu „zamatovej revolúcie“, ale v skutočnosti na nej nemá žiadny podiel. Rovnako ani „reformní komunisti“.  V podrobnostiach môžem odkázať na moju knihu Nebo, peklo, politika.

Informácia o smrti študenta bola významnou rozbuškou nasledujúceho pohybu, pre zmenu režimu však nebola rozhodujúca. Jeho dní boli už tak či tak spočítané. Prispela len k tomu, že padol 17. novembra a nie na Medzinárodný deň ľudských práv 10. decembra, ako plánovali disidenti, alebo niektorý iný deň.

Ja osobne som informácii o smrti študenta spočiatku uveril. Okrem Petra Uhla túto informáciu potvrdzovali aj mnohé západoeurópske média. Tie hovorili dokonca o smrti viacerých študentov. Študentská vyšetrovacia komisia, rektori vysokých škôl aj vojenská prokuratúra pátrali po zmiznutých študentoch, overovali pohyby sanitiek, policajných vozidiel a množstvo fám o spopolnení neznámych osôb v rôznych fabrikách a pod. Fáma o smrti študenta nás povzbudzovala k nepretržitým aktivitám vo dne v noci. Na šťastie sa nepotvrdila.

Je známe, že disidenti po 17. novembri rokovali aj s komunistami. Aký je Váš postoj k informácií, že Václav Havel uzavrel s komunistami tajnú dohodu, ktorá mu zabezpečila zvolenie za prezidenta?

Skutočnosť, že Havel sa opakovane o samote stretol s posledným komunistickým premiérom Česko-Slovenska Mariánom Čalfom a že Čalfa následne pripravil scenár, ako dostať mimo hru o post prezidenta Alexandra Dubčeka a dosiahnuť zvolenie Václava Havla, možno už dnes považovať za nespornú. Túto skutočnosť treba hodnotiť z dvoch pohľadov.

Po prvé, disidenti si neboli istí akou podporou ľudu disponujú oni sami, keďže väčšina demonštrantov sa otvorene nevyhraňovala proti socializmu, len za „socializmus s ľudskou tvárou“. Rovnako si neboli istí, akou ozbrojenou silou reálne disponuje komunistické vedenie štátu, či bude ochotné a dokáže zmobilizovať armádu a ľudové milície. Za týchto okolností sa neodvážili na skutočný revolučný obrat a zvrhnutie komunizmu, aj s rizikom krvi preliatia, ale sa rozhodli prevziať moc postupne, formou dohôd s komunistami, čo sa aj stalo. Či to bolo správne a aké to má dodnes dôsledky pre našu spoločnosť, to prenechám na posúdenie politológom.

Po druhé, ako sa ukazuje, Havel nevyjednával len pozície pre zmenu režimu, ale aj sám pre seba. Nechcem posudzovať, či za tým bol nejaký verejný záujem alebo išlo skôr o jeho čisto osobné ambície. To rovnako prenechám politológom.

Priblížte našim čitateľom niektoré z Vašich spomienok na 17. november 1989. Ktorý odkaz novembra 1989 je aktuálny do dnes?

Spomienka na 17. november je pre mňa spomienkou na mimoriadne odhodlanie a nadšenie ľudí, na ich vieru v lepšiu spoločnosť, dôveru v novú spoločnosť, na pracovné nasadenie napriek nedostatku spánku a vyčerpaniu.

Mám pocit, že veľa odkazov v podobe hesiel na transparentoch z tej doby je dodnes aktuálnych a veľa cieľov zostalo nenaplnených. Jeden z odkazov, spočíva v tom, že nie všetci, ktorí počas demonštrácie kráčali v prvom rade, sa neskôr prejavili ako slušní a čestní ľudia. A netýka sa to len poručíka ŠtB Žifčáka, ktorý tiež predstieral, že patrí k tým, ktorí jediní dokážu doviesť štát k slušnosti, pravde a láske.

Čo sa podľa Vás malo vyvíjať inak po roku 1989, aby dnes ľudia nečelili problémom so zdravotnou starostlivosťou, bývaním, vzdelaním či zadlžením?

Problémom bola a je správa majetku štátu. Podvodné reštitúcie a najmä bezbrehá privatizácia spôsobili, že sa do hry dostal obrovský majetok a ten sa rozdelil nespravodlivo. Z veľkej časti bol rozkradnutý a poslúžil aj k obrovskej vlne korupcie a organizovaného zločinu, s ktorými dodnes zápasíme. Neskôr pribudli machinácie s verejnými zákazkami a eurofondami.

Zo spoločnosti sa vytrácajú morálne hodnoty a najvyššou hodnotou sa stávajú peniaze. Dajú sa kúpiť ministri, poslanci, notári, sudcovia a ostatní štátni zamestnanci, ale aj informácie a ich zverejňovanie, čim sa sprivatizovala pravda a „vôľa väčšiny“. Prestalo fungovať trojdelenie moci, ktoré má byť základom právneho štátu. Víťaz berie všetko, obsadzuje parlament, vládu a má významný vplyv aj na justíciu. Vzájomná kontrola tak neexistuje.

Už v roku 1994 som na jednej konferencii o organizovanom zločine povedal, že nevládne ten, kto sa volá vláda, ale ten, kto ovláda ekonomiku a to už vláda nie je. Vládnu nám oligarchovia. Verejný záujem je druhoradý. Nezmenilo sa to tým, že Mečiara vymenil Dzurinda, ani tým, že Dzurindu vymenil Fico a obávam sa, že sa to nezmení ani keby Fica vymenil Kiska alebo Truban. Oligarchovia totiž nevládnu len na Slovensku. Je to spoločný problém globalizovaného sveta.

Čo by ste odkázali tým, ktorí vzhľadom na svoj vek nezažili 17. november 1989?

Celonárodná eufória na námestiach je nádherná vec. Som rád, že som ju mohol opakovane zažiť, v roku 1968 aj v roku 1989. Ale niesť transparenty a viesť reči z tribúny nie je to isté ako riadiť štát.

17. november nám priniesol viac slobody, ale tým aj viac zodpovednosti za vlastný osud. Pravda a láska nezvíťazia, kým budeme my sami, a politici, ktorých volíme sršať nenávisťou, klamať a ohovárať, kým politikov nebudú spájať spoločné konkrétne programy, ale len spoloční politickí protivníci a spoločná vôľa vládnuť.

Rozhovor je súčasťou série štyroch článkov, ktoré prinášajú postoj bývalého politika a právnika, ktorý bol za svoje postoje v období komunizmu väznený, Jána Čarnogurského, zakladateľa Slovenskej republiky a bývalého viacnásobného premiéra Vladimíra Mečiara a bývalého poslanca NR SR a veľvyslanca v Taliansku Jozefa Mikloška. Osobnosti odpovedali na rovnaké otázky, čím si na základe ich skúsenosti a názorov môžete utvoriť na udalosti 17. novembra 1989 vlastný postoj.