Pri zmene režimu išlo podľa Vás o prevzatie moci, ktorá “už ležala na ulici” alebo počas 17. novembra 1989 išlo skutočne o “zamatovú revolúciu”, ktorú obdivuje celý svet? Čo bolo podľa Vás dôvodom, že vtedajší disidenti zvrhli komunistický systém v Česko-Slovensku bez výstrelu?

Kríza moci socialistického tábora začala v Moskve dávno pred rokom 1989. Dogmatizmus, ilitarizmus, neschopnosť riadiť štát viedli do krízy samotný Sovietsky zväz. Jeho najvyšší orgán politickej byro UV KSSS bol niekoľko rokov paralizovaný. Najprv zdravotný stav Brežneva, potom zdravotný stav a smrť Andropova, zdravotný stav a smrť Černenka viedli k rozkladu silovej štruktúry Sovietského zväzu.

Gorbačov, ktorý nastúpil na miesto obnovenia moci, prišiel s perestrojkou a glasnosťou. Sám zanedbal povinnosť obnovy a výstavby moci. Ako rojko myslel, že jednostranným odzbrojovaním Sovietskeho zväzu dosiahne mier v celom svete a odzbrojenie v celom svete. Ale svet sa tak neriadil. Dal hlasovať v referende o tom, či chcú občania žiť v Sovietskom zväze. A väčšina sa vyslovila za. Ale politbyro ZSSR sa rozpadlo ako prvé a až na jedného všetci vedúci tajomníci sa stali prezidentmi nových republík. Tým, že orgány Ruskej federácie boli súčasťou Sovietskeho zväzu a Jeľcin rozhodol o vystúpení, vlastne zrušil orgány Sovietskeho zväzu. Takže prezident Gorbačov zostal a štát mu odišiel.

Tieto kroky Moskvy sa premietli aj do vzťahov k ostatným štátom Varšavskej zmluvy. Gorbačov odmietol vedúcim tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu garantovať ich postavenie a nech sa sami starajú o seba a zodpovedajú svojmu národu. To bolo jasné, že zmena je pripravená, išlo o spôsob, ako ju uskutočniť.

V rôznych štátoch boli rôzne modely. Napríklad v Československu už pred novembrom 1989 rokovala delegácia Ústredného výboru Komunistickej strany s chartistami. Najprv o koalícii, nejakom demokratickom socializme a neskoršie o prevzatí moci. Samozrejme, že aj vo vnútri vládnucej strany pochopili, že je koniec a sám vedúci tajomník Jakeš vo svojich pamätiach označil funkcionárov, ktorí pripravovali prechod k pokojnému odovzdaniu moci za zradcov. Čiže tí, ktorí vládli zakročiť nemohli a časť ani nechcela a tí, ktorí nastupovali k prevzatiu moci násilie nepotrebovali. A stretnutie týchto dvoch faktorov viedlo k Nežnej revolúcii.

Aký je váš postoj k teórii, ktorá je označovaná za konšpiračnú, že “reformní komunisti” sa podieľali na zinscenovaní revolúcie? Do akej miery podľa Vás prispela k zmene režimu informácia o smrti študenta Martina Šmída? Považovali ste v tom čase informáciu za pravdivú?

Nejde o konšpiračnú teóriu, smrť záhadného študenta Martina Šmída, bola okrajová. Priviedla ďalšie skupiny, ale už bolo rozhodnuté. Samotná pravdivosť tejto informácie bola neuveriteľná a nebola tým motívom, prečo všetko začalo. Skutočný motív bol v dlhodobom oslabovaní KSČS a neschopnosti zvládať úlohy, na ktoré spoločnosť čakala viac ako 20 rokov.

Nezabúdajme, že vyjadrenia po zmenách a túžba po zmenách boli násilne potlačené sovietskymi tankami spolu s piatimi spojeneckými štátmi. Tým nám ublížili, ale ublížili aj sebe.

Je známe, že disidenti po 17. novembri rokovali aj s komunistami. Aký je Váš postoj k informácií, že Václav Havel uzavrel s komunistami tajnú dohodu, ktorá mu zabezpečila zvolenie za prezidenta?

Nebol som účastník rokovaní, ale rokoval som s účastníkom rokovaní pred 17. novembrom 1989. Delegáciu Utredného výboru KSČS viedol Adamec. Rokovania ukazovali, že komunisti moc neudržia. Ale aj na druhej strane sa ukazovalo, že neboli dozreté okolnosti prevzatia moci, ani okolnosti, na ktoré treba vsádzať.

Vtedy sa rozhodol ctižiadostivý komunista Marián Čalfa, ktorý bol členom delegácie Adamca, že prejde na druhú stranu. Zámienka bola diskusia o voľbách prezidenta, ktoré mali byť neskoršie aj o tom, kto bude prezidentom. Vtedy si Čalfa skôr pocitovo, ako rozumovo vybral ako partnera Havla. Išiel za ním a ponúkol mu, že dokáže zariadiť voľbu prezidenta veľmi rýchlo a že dokáže pre neho získať podporu aj komunistov vo federálnom zhromaždení.

Po tejto ponuke Čalfa už nestál na Adamcovej, ale na Havlovej strane. A keď splnil svoj sľub, stal sa predsedom federálnej vlády. Samozrejme, bol tam ešte Alexander Dubček, tiež kandidát na prezidenta, ale tento problém bol zverený zástupcom VPN Miroslavovi Kusému, Jánovi Budajovi, Milanovi Kňažkovi. A po tom, čo sa Alexander Dubček stal predsedom federálneho zhromaždenia sa zriekol kandidatúry na prezidenta. Teda aj zrušenie článku 5 Ústavy, aj zvolenie Havla za prezidenta riešili poslanci za KSČS. Táto dohoda nebola nijaká tajná, hlasovanie bolo verejné. Utajená bola len úloha Mariána Čalfu v prvých okamihoch.

Priblížte našim čitateľom niektoré z Vašich spomienok na 17. november 1989. Ktorý odkaz novembra 1989 je aktuálny do dnes?

17. november pre mňa začínal smutne, lebo som pochovával otca. Ale už večer po jeho pohrebe som v Trenčíne aktívne spolupracoval. Ciele novembra boli vyjadrené v 12-tich požiadavkách na zmeny, ktoré boli tlmočené aj ÚV KSČ. Časť z nich sa plniť začala, ale dostala sa do krízy aj keď boli všeobecnodemokratické.

Dnes musíme konštatovať, ak si demokracia nevie svoju existenciu brániť, môže si ju zopakovať. Prichádzajú nové smery, módne ale nie demokratické. Tieto voľby by mali byť práve záujmom o podstatu. Všetci sa hlásia k základom, len vývoj si predstavuje každý inak. Takže bude treba v týchto voľbách viesť veľký zápas za Slovensko, za rodinu, za národ, za funkcie štátu, proti neoliberálnemu globalizmu, ktorý nás začína dusiť. Práve v slobodách získaných po novembri.

Čo sa podľa Vás malo vyvíjať inak po roku 1989, aby dnes ľudia nečelili problémom so zdravotnou starostlivosťou, bývaním, vzdelaním či zadlžením?

Vývoj bezprostredne po novembri bol postavený na vlastníctve súkromnom, zmiešanom a štátnom. Ten mal garantovať vyrovnávanie sociálnych príjmov v dôsledku devalvácie peňazí a vysokej miery nezamestnanosti na Slovensku. Rôzne vlády sa s tým vyrovnávali rôzne.

Nebudem sa zaoberať tým, že ktorá vláda ako, ale poďme k výsledku. V zdravotnej starostlivosti je obrovský exodus lekárov a sestier za inými pracovnými podmienkami. Väčšina lekárov je prestárlych v dôchodkovom veku, alebo blízko dôchodkového veku a náhrada nie je. Rôzne reformy zdravotníctva sa ukázali ako samoúčelné a zbytočné. Ak terajšia ministerka predkladá zákon, aby sme sa dopracovali ku koncepcii blízkej bývalým OÚNZ a KÚNZ je to cesta hľadania, vracania sa a chýb. Ešte je funkčné a nie je situácia najhoršia. Sú aj horšie štáty. Ale nezodpovedá tomu, čo potrebujeme. To isté je školstvo.

Predražené bývanie limituje sociálnu politiku, vznik rodín, uzatváranie manželstiev a tým aj rodenie detí. Situácia je neúnosná.

Poďme počítať. Ak na lekárskej fakulte študuje 6 rokov, atestácie môžu trvať až do 7 rokov. Tak sa dostáva aj k veku 34-35 rokov, keď začína zarábať. Ak z toho veku, čo mu zostáva musí 20 rokov robiť na cenu bytu a ak lekárka otehotnie, tak sa tento čas predlžuje o dobu času materskej dovolenky. Je to normálne? To nehovoríme o mnohých chybách privatizácií zdravotných zariadení, pri rozdeľovaní investičných prostriedkov a aj všeobecnom úbytku strednej vrstvy, ktorá je základom demokratického vývoja vo všetkých sférach.

Čiže potrebujeme korekciu vývoja. A to bude bolieť. A buď sa v týchto voľbách rozhodne o tejto korekcii alebo bude pokračovanie týchto hlúpostí. V spojení s veľkou krízou morálky v politike, krízou zodpovednosti a neexistencii cieľov to robí vývoj otázny.

Čo by ste odkázali tým, ktorí vzhľadom na svoj vek nezažili 17. november 1989?

Necítim sa zodpovedným, aby som poučoval tých, čo nezažili 17. november 1989. Ale ľudský život je plný zápasov a protirečení, nie sú vo svete farby len čierna a biela a každá generácia si musí svoj vklad doniesť. Mala by zhodnotiť našu skúsenosť a obohatiť. Ale neraz sa stalo, že bolo aj zablúdenie. A platili za to veľa.

Vidíme, čo robia neoliberálne globalizačné organizácie tretieho sektora s vplyvom na mladých ľudí už od školských rokov. V niečom musíme brániť mladých ľudí my a s niečim, v mene svojho života, si musia poradiť sami. Je to zápas o ich život, aký bude a v akých podmienkach.

Rozhovor je súčasťou série štyroch článkov, ktoré prinášajú postoj bývalého poslanca NR SR a veľvyslanca v Taliansku Jozefa Mikloška, bývalého politika a právnika, ktorý bol za svoje postoje v období komunizmu väznený, Jána Čarnogurského a bývalého generálneho prokurátora Michala Vaľa. Osobnosti odpovedali na rovnaké otázky, čím si na základe ich skúsenosti a názorov môžete utvoriť na udalosti 17. novembra vlastný postoj.