Pri zmene režimu išlo podľa Vás o prevzatie moci, ktorá “už ležala na ulici” alebo počas 17. novembra 1989 išlo skutočne o “zamatovú revolúciu”, ktorú obdivuje celý svet? Čo bolo podľa Vás dôvodom, že vtedajší disidenti zvrhli komunistický systém v Česko-Slovensku bez výstrelu?

17. novembra a v nasledujúcich dňoch bolo už len Československo pôvodným komunistickým štátom. Východné Nemecko už zbúralo berlínsky múr, v Poľsku bola nekomunistická vláda, v Sovietskom zväze bola perestrojka a v Maďarsku už hovorili o slobodných voľbách. Komunistická vláda v Československu musela padnúť, pretože nikto za ňu nechcel bojovať, nechcel ju brániť.

Nežná revolúcia bola preto len otázkou času a formy. Len tak bolo možné, že režim, ktorý tu trval štyri desaťročia, popravil vyše dvesto politických väzňov, uväznil desiatky tisíc, obral o majetok státisíce, odrazu padol na základe nepravdivej správy o smrti študenta a lídrami zmeny boli umelci a študenti, nie politici alebo “siloviky” ako hovoria v Rusku.

Teoreticky, keby armáda alebo polícia alebo ľudové milície predsa len začali brániť režim, nevyhnutne by to prehrali a ich vodcov by potom postavili pred súd.

Aký je váš postoj k teórii, ktorá je označovaná za konšpiračnú, že “reformní komunisti” sa podieľali na zinscenovaní revolúcie?Do akej miery podľa Vás prispela k zmene režimu informácia o smrti študenta Martina Šmída? Považovali ste v tom čase informáciu za pravdivú?

Inscenovaním smrti Martina Šmída sa pokúšali členovia komunistického vedenia, určitej jeho časti, ktorí videli beznádejnosť situácie, predsa niečo zachrániť, konkrétne dosiahnuť výmenu starého vedenia strany a s novým vedením nastoliť nejaký nový kurz, ktorý by zachránil aspoň zvyšky komunizmu. Ukázalo sa, že je neskoro a pád systému naopak urýchlili. Išlo o konšpiráciu, ale len v úzkom kruhu komunistického vedenia, nie o konšpiráciu v rámci celej republiky. Ja som bol v tom čase vo väzení a o detailoch udalostí som nevedel, nevedel som, že sa rozšírila správa o smrti študenta, ktorá spustila celoštátne demonštrácie.

Je známe, že disidenti po 17. novembri rokovali aj s komunistami. Aký je Váš postoj k informácií, že Václav Havel uzavrel s komunistami tajnú dohodu, ktorá mu zabezpečila zvolenie za prezidenta?

Rokovania disidentov s vládou boli predsa oficiálne. Prvé rokovanie na federálnej úrovni boli 28. novembra v Prahe a tých som sa už aj ja zúčastnil a bolo tam plno novinárov a televíznych kamier.

Rokovania pokračovali až do 10. decembra 1989, kedy zložila sľub nová federálna vláda. O rokovaní Václava Havla s Mariánom Čalfom, vtedy už predsedom federálnej vlády o zabezpečení jeho zvolenia za prezidenta podrobne píše Petr Pithard v knihe Devětaosmdesátý.

Priblížte našim čitateľom niektoré z Vašich spomienok na 17. november 1989. Ktorý odkaz novembra 1989 je aktuálny do dnes?

Ja som vyšiel z väzenia až 25. novembra preto začiatok skôr nepoznám. Zostalo, že sme odstránili komunizmus, a to bolo dobré. November vytvoril podmienky pre vznik samostatného Slovenska. Keby v EÚ ešte existovalo Československo, vytváralo by to len komplikácie. November nastolil demokraciu, ktorá má mnohé vady, ale je lepšia ako diktatúra. Ale kvalitu našej demokracie si musíme chrániť každodenne.

Čo sa podľa Vás malo vyvíjať inak po roku 1989, aby dnes ľudia nečelili problémom so zdravotnou starostlivosťou, bývaním, vzdelaním či zadlžením?

Nepodľahnúť heslu, že štát je zlý hospodár. Mohli sme ponechať väčšie možnosti zasahovania štátu do inak súkromného podnikania. Pri rozhodovaní súdov, výkonných orgánov a iných nositeľov verejnej moci medzi záujmami jednotlivca a spoločnými záujmami nedávať takú prevahu záujmom jednotlivca.

Čo by ste odkázali tým, ktorí vzhľadom na svoj vek nezažili 17. november 1989?

Príde aj pre nich okamih, kedy sa budú musieť postaviť proti nespravodlivej moci. Nech majú vtedy odvahu ísť za ideálom spravodlivého usporiadania štátu a sú ochotní aj priniesť obete. Ak by to považovali za užitočné, môžu si zobrať aspoň čiastočné poučenie aj z Novembra´89.

Rozhovor je súčasťou série štyroch článkov, ktoré prinášajú postoj bývalého generálneho prokurátora Michala Vaľa, zakladateľa Slovenskej republiky a bývalého viacnásobného premiéra Vladimíra Mečiara a bývalého poslanca NR SR a veľvyslanca v Taliansku Jozefa Mikloška. Osobnosti odpovedali na rovnaké otázky, čím si na základe ich skúsenosti a názorov môžete utvoriť na udalosti 17. novembra 1989 vlastný postoj.