Prosím, prestaňte čítať celosvetové správy. Je to zlé pre našu spoločnosť a pre vašu dušu. Aby sme boli spravodliví, toto nie je odsúdenie bez výnimiek. Pre niektorých z nás je čítanie a písanie o národných alebo medzinárodných správach súčasťou našej práce. Ak ste spisovateľ, novinár, tvorca politiky alebo vedúci pracovník veľkej korporácie, možno potrebujete byť informovaný aspoň o niektorých udalostiach na národnej alebo dokonca medzinárodnej úrovni. Ak si však na informovanosť o svetových udalostiach nezaobstarávate aspoň časť svojho živobytia, dôrazne vám odporúčam zvážiť, že budete šťastnejší a zdravší človek, ak sa zbavíte svojho spravodajského návyku.

Sú veci, ktoré jednoducho nie sú hodné pozornosti celoštátnych alebo medzinárodných médií. Aj keď niektorým Američanom prospieva, keď vedia o nacionalistických povstaniach v Európe, o koľko bodov včera vzrástla tokijská burza alebo aká cudzia mocnosť napadla susednú krajinu, tvrdím, že nikomu neprospieva, keď si prečíta o dievčati z New Yorku, ktoré zavraždil jej snúbenec, alebo o štyroch vysokoškolákoch z Idaha, ktorých dobodali v ich posteliach. Všimnite si, že neuvádzam žiadne odkazy na tieto príbehy, pretože by ste ich nemali čítať a nemal by som ich čítať ani ja.

Záplava celoštátnych správ o takýchto miestnych problémoch je zbytočná a veľmi zlá. Moderná kultúra, plná smartfónov a nekonečných mediálnych kanálov, ktoré môžeme prechádzať, nás naučila konzumovať médiá bez toho, aby sme sa pýtali prečo. Začať klásť otázky môže ľuďom pomôcť vytvoriť si skúmané, zámerné a zdravšie návyky v oblasti konzumácie médií.

Pomôže mi čítanie tohto textu v živote? Zvyšuje to osobnú cnosť? Poskytuje mi to informácie, ktoré pomáhajú zlepšiť život ľudí okolo mňa? Prináša čítanie alebo sledovanie tohto média niečo dobré pre mňa alebo môj život?

Keď si položíme tieto otázky o dobrej knihe, premyslenej eseji alebo spravodajskom článku o téme, ktorá sa týka našej profesijnej oblasti, odpoveď aspoň na jednu z týchto otázok bude kladná. Ale položte si tú istú otázku o vražde, o ktorej sa neustále píše v celoštátnych správach. Nie, o tom nemusíte čítať. Nie, sledovanie tohto príbehu vám ani nikomu z vašich známych neprinesie nič dobré. Ak nie ste súdny psychológ alebo príslušník orgánov činných v trestnom konaní, ktorý je nejako zapojený do prípadu, jednoducho o týchto veciach nemusíte vedieť.

Takéto príbehy nielenže nepotrebujeme, ale ani by sme nemali vidieť. Sú nielen zbytočné, ale sú pre nás aj škodlivé. Médiá o skutočných kriminálnych príbehoch uchvátili milióny ľudí; fanúšikovia tohto žánru ho priznane nazývajú posadnutosťou. A stráviť veľa času, energie a priestoru v mozgu sledovaním tém skutočných zločinov má pravdepodobne negatívne účinky. Štúdie naznačujú, že sledovanie nekvalitných, “ľahkých” zábavných médií môže znížiť kognitívne schopnosti, ako aj občiansku angažovanosť.

Presnejšie, sledovanie skutočných zločinov môže v ľuďoch vyvolať nerealistickú paranoju z ohavných zločinov, ktoré by mohli byť kedykoľvek spáchané na ich dvore. Môže to podporovať vigilantizmus, keď si každý konzument médií o skutočných zločinoch predstavuje, že je detektívom osobne zapojeným do prípadu. Najdôležitejšie je, že sledovanie skutočných kriminálnych príbehov, či už prostredníctvom televízie, podcastov alebo hodinového spravodajského cyklu, núti ľudí žiť vo falošnom svete, v komunite, ktorá nie je ich vlastná.

Tým sa dostávame k väčšiemu problému: Sociálne médiá, medzinárodné spravodajské siete a internet vo všeobecnosti vytvorili globálnu prepojenosť, na ktorú ľudia jednoducho nie sú stavaní. Sociológovia skúmali spôsob fungovania mozgu v súvislosti s rôznymi veľkosťami sociálnych skupín (blízki priatelia, známi, ľudia, ktorých môžeme skutočne spoznať atď.) a zistili, že ľudský mozog je určený len na určitý počet ľudských spojení.

Má to zmysel, pretože máme žiť v skutočných ľudských spoločenstvách. Domov s 5-10 ľuďmi. Susedstvo pozostávajúce z niekoľkých rodín. Rozšírená rodina pozostávajúca z niekoľkých desiatok členov. Pracovné prostredie s niekoľkými spolupracovníkmi a klientmi. Cirkevné spoločenstvo, ktoré má možno niekoľko stoviek členov. To všetko tvoria skutočné spoločenstvá, prostredia, v ktorých máme žiť. V tomto meradle máme komunikovať, zdieľať skúsenosti, pracovať, učiť sa, smiať sa a plakať, radovať sa a smútiť.

Väčšina ľudí v histórii strávila svoj život v týchto spoločenstvách, ktoré pozostávali z niekoľkých desiatok až niekoľkých stoviek ľudí. Práve tu riadne prežívame radosť z novonarodených detí, výzvy spojené so zabezpečením potravy, oblečenia a prístrešia, bolesti spojené s chorobou a smrťou. Toto je ľudský život.

Čo nie je ľudské, je snaha žiť a prežívať všetko, čo sa deje v nejakom “globálnom spoločenstve”. Keď sme napojení na národné a medzinárodné spravodajské zdroje a zúčastňujeme sa na sociálnych sieťach, topíme sa v ľudských informáciách. A každý deň, každú minútu sa niekde na svete dejú hrôzy a tragédie. Takto zapojení sme denne atakovaní správami o tom, že sa zrútili budovy, prírodné katastrofy vyhnali z domovov celé komunity, epidémie zničili úrodu, choroby zabili tisíce ľudí, vrah dobodal na smrť štyroch vysokoškolákov, keď spali.

Prečo by sme mali vedieť tieto veci? Nie je nesympatické navrhnúť, že jednoducho nemusíme vedieť o každej tragédii, ktorá sa vo svete stane. Stačí oplakávať stratu vlastnej babičky, byť so susedom, keď dostane ťažkú chrípku, zísť sa ako cirkevné spoločenstvo, keď člen stratí dieťa, byť s drahou priateľkou, ktorá utrpela potrat. Keď spolu trpíme, máme sa navzájom radi a naše vzťahy rastú hlbšie. Samotné slovo “súcit” pochádza z latinského výrazu, ktorý znamená “spoločne trpieť”. Toto utrpenie je ľudské a svojím spôsobom krásne.

Ale keď sme prostredníctvom notebookov a smartfónov neustále vystavení každému utrpeniu vo svete, strácame ľudský vzťah k utrpeniu. Už netrpíme skutočne spolu s ľuďmi. Sme len neprirodzenými vonkajšími pozorovateľmi, ktorí sledujú hrozné veci, ktoré sa dejú cudzím ľuďom. Keď sa to stane normálnym, strácame zdravý vzťah k tragédii. Mali by sme tieto veci prežívať spolu s ľuďmi, nie ich morbídne sledovať z diaľky, klebetiť o nich a špekulovať o ich výsledku, akoby sme sledovali televízny program. Toto nie je správna orientácia na ľudské utrpenie.

Keď sa vystavujeme väčšiemu utrpeniu, než s akým by sa mal človek stretnúť, a to v podivnej podobe elektronických médií, možno sa čudovať, že štúdie zisťujú súvislosti medzi používaním sociálnych médií a úzkosťou/depresiou? Ak sme my ľudia stvorení na život v spoločenstvách, sme stvorení len na určitú mieru ľudskej interakcie a utrpenia. Nie sme stvorení na to, aby sme mali tisíce “priateľov”, ani na to, aby sme prežívali tisíce tragédií. Nie je prekvapujúce, že táto masová konzumácia globálneho utrpenia si vyberá daň na duševnom zdraví.

Posledná sťažnosť na tento problém vysielania miestnych tragédií do celého sveta: Vytvára to globálnu platformu pre tých, ktorí páchajú zlé činy. Ľudia, ktorých pohltilo a deformovalo zlo, majú sklon páchať tie najhoršie činy. Nie je však prinajmenšom pravdepodobné, že keď niekto pokrivený zlom žije tragický život, ktorý považuje za bezvýznamný, je pravdepodobnejšie, že spácha nejaké zverstvo (masovú streľbu, sériu vrážd atď.), keď je pravdepodobné, že sa týmto činom stane svetoznámym?

Skutočnosť, že hlavné spravodajské stanice neustále venujú priestor streľbe a vraždám, robia rozhovory s okoloidúcimi, pátrajú po pozadí vraha, je veľkým problémom. Samozrejme, národné spravodajstvo nie je hlavnou príčinou takýchto ohavných zločinov. Určite však povzbudzuje vyšinutých a pozornosť vyhľadávajúcich ľudí k páchaniu takýchto činov, ak vedia, že sa im dostane pozornosti, ktorú hľadajú.

Hlavné spravodajské siete budú pravdepodobne aj naďalej vysielať neustále spravodajstvo o týchto miestnych zločinoch, pretože ich motivujú kliknutia a doláre, nie všeobecné dobro. To, čo môžeme urobiť, je prestať klikať, prestať sa pozerať. O týchto veciach nemusíte vedieť. Takáto konzumácia médií vás neurobí informovanejšími v žiadnom zmysluplnom zmysle. Poškodzuje vašu schopnosť komunikovať s utrpením zdravým, ľudským a svätým spôsobom. Vystavuje vás väčšej tragédii a utrpeniu, než aké máte zažiť. Poskytuje globálnu platformu zlým ľudským činom. A je to zlé pre vašu dušu.

Vypnite to. Prestaňte sa pozerať. Prestaňte klikať. Budete vďaka tomu lepším človekom.