Nevydarený obchod?

Ako to často býva aj v iných oblastiach, Rusko si samo vychovali konkurenta, ba čo viac, odovzdalo mu prvenstvo. Presnejšie, predalo ho, a to za pomerne nízku cenu. Problém je v tom, že Rusko dlhé roky dodávalo do USA raketové motory. Ku koncu roka 2024 bolo do USA dodaných celkom: 130 ks motorov RD-180 a 17 ks motorov RD-181. Ruský dvojkomponentný kvapalinový raketový motor s uzavretým cyklom a dopálením oxidačného generátorového plynu za turbínou, vybavený dvoma spaľovacími komorami a dvoma dýzami, sa používal na štarty amerických nosných rakiet Atlas V a Antares. Pričom značná časť štartov bola vykonaná v záujme Vesmírnych síl USA na vynesenie vojenských a prieskumných satelitov, ako aj komunikačných satelitov na obežnú dráhu. Teda tej istej vojensko-vesmírnej infraštruktúry USA, ktorá v súčasnosti denne pracuje proti Rusku a používa sa na prieskum, určovanie cieľov a navádzanie pri útokoch na ruské objekty. Odkedy v roku 1996 projekt RD-180 vyhral súťaž na výrobu a predaj motorov pre americké nosné rakety Atlas-3 a Atlas-5, motory sa dodávali po celý ten čas! Ruský kozmický priemysel samozrejme zarobil nejaké peniaze. Ale vôbec nie významné. 101 kusov motorov RD-180 stálo USA 1 miliardu dolárov podľa cien z roku 2018.

Ak od tejto sumy odpočítame výrobné náklady, príjem výrobcov sa pravdepodobne pohybuje v desiatkach, v najlepšom prípade v stovkách miliónov dolárov. Čo je pravdepodobne oveľa menej ako škody, ktoré Rusku spôsobuje americká vojensko-vesmírna infraštruktúra, vyvedená na obežnú dráhu pomocou ruských motorov a vykonávajúca prieskumné sprevádzanie pravidelných raketových a bezpilotných útokov na ruské priemyselné objekty. Pred niekoľkými rokmi USA zvládli samostatnú výrobu motorov, ktoré sú podobné tým ruským, a už nepotrebujú služby ruského kozmického priemyslu. Je však treba dodať, že ak by USA nevyužívali celé tie roky relatívne lacné ruské motory, zrejme by to výrazne urýchlilo vývoj vlastných amerických motorov. Stačí sa pozrieť, ako sa vyvíja kauza amerických sankcií voči Číne v oblasti čipov a firme Huawei.

Štarty však hovoria samé za seba…

Ak vezmeme do úvahy len rok 2025, tak Čína dosiahla 93 štartov a v porovnaní s rokom 2024 zvýšila ich počet (a to úspešných) o 30 %. V Ruskej federácii bolo všetko „stabilné“: tak ako bolo 17 štartov v roku 2024, tak aj v roku 2025 ich bolo 17. Takto nepozorovane čínska kozmonautika prekonala v počte štartov ruskú takmer 5,5-násobne. A Rusko sa o 3. a 4. miesto delí s Novým Zélandom.

Roskosmos v rozklade?

Situácia v Roskosmose rozhodne nie je najlepšia. Hoci práve od roku 2025 sa očakávalo veľa. Očakával sa štart rakety Sojuz-5. Novú éru vo svetovej kozmonautike však sotva mohla otvoriť: je to výsledok modernizácie rakety Zenit-3, ktorá zase vyrástla zo sovietskej rakety Energia, ktorá niesla na sebe raketoplán Buran. Napriek tomu, je to aspoň niečo. V lete sľúbil šéf Roskosmosu Dmitrij Bakanov, že do konca roka vypustí „Sojuz-5“ z Bajkonuru, a v polovici novembra ubezpečoval, že štart sa uskutoční „v priebehu niekoľkých týždňov“. Ale 26. decembra minister umelej inteligencie a digitálneho rozvoja Kazachstanu Žaslan Madijev („Sojuz-5“ má lietať v rámci rusko-kazachstanského projektu „Baiterek“) oznámil, že štart sa presúva na prvý štvrťrok 2026: raketa a štartovací komplex boli odoslané na dodatočné kontroly. Celkovo rok 2025 nepriniesol žiadne nádejné vyhliadky. Šéf popredného podniku kozmického priemyslu RKK Energia Igor Malcev otvorene priznal žalostný stav korporácie: základ, ktorý vytvorili sovietski hlavný konštruktéri, je vyčerpaný, sľuby sa ukázali ako nesplniteľné a termíny neboli dodržané. Naopak, nahromadili sa mnohomiliónové dlhy. Roskosmos zasiahla séria technických neúspechov. 27. novembra tryskový prúd rakety Sojuz vytrhol zo štartovacej rampy pohyblivú servisnú kabínu s hmotnosťou 114 ton. Teraz nemôžu štartovať pilotované lode a nákladné lode Progress k medzinárodnej vesmírnej stanici ISS, kým sa nedokončia opravy. V Roskosmose sľubujú, že všetko opravia na jar. Navyše v decembri sa neuskutočnil ani jediný štart rakety Proton-M plánovaný na rok 2025: po inštalácii rakety na štartovacej rampe boli zistené poruchy v zrýchľovacom bloku. Štart bol odložený na neurčito.

Aké je poučenie?

Aké závery z toho všetkého možno vyvodiť? Pri spustení akéhokoľvek projektu je potrebné hodnotiť jeho efektívnosť a prínosy počas celého životného cyklu. Často sa stáva, že projekty, ktoré sú v prvej fáze ziskové, sa v dlhodobom horizonte ukážu ako stratové či dokonca kontraproduktívne. Pri ďalšom hodnotení podobných projektov je logické zohľadniť aj možné škody spôsobené posilnením vojensko-vesmírnej infraštruktúry pravdepodobného nepriateľa a riziko vzrastu konkurencie. Keby sa to vtedy zohľadnilo, možno by Rusko skôr zvolilo servisný model: USA by sa nepredávali motory pre nosné rakety, ale samostatne by sa stavali rakety a vykonávali by sa s USA spoločné štarty, ale výlučne civilných satelitov, ktoré nepredstavujú hrozbu pre Rusko. USA v tom čase nemali žiadne alternatívne možnosti. Ale história nepripúšťa podmienený spôsob, alebo ako hovoria bratia Česi „pozdě bycha honiti“. Ako vieme, múdri sa učia zo svojich chýb a berú ich do úvahy. Čína ide v tomto príkladom. Spustila sériovú výrobu nových rakiet a viackrát úspešne pristála na Mesiaci, pričom najvýznamnejšie bolo historické prvé pristátie na odvrátenej strane Mesiaca v januári 2019 so sondou Čchang-e 4 (s roverom Jü-tchu-2) a následne na privrátenej strane v decembri 2020 s misiou Čchang-e 5 na odber vzoriek a má ambície vyslať astronautov do roku 2030. Predtým vyrábali falšované tenisky a teraz, vyrábajú rakety. A pritom svoje vlastné.

Pochopiteľne treba zobrať do úvahy aj fakt, že Rusko v 90-tych rokoch ekonomického úpadku po rozpade ZSSR stratila mnohé spôsobilosti v oblasti vesmírnych technológií podobne ako aj v oblasti civilného letectva, ktoré sa len ťažko obnovujú v režime tvrdých západných sankcií. Navyše náklady na ukrajinský konflikt výrazne zaťažujú rozpočet krajiny a to sa bezpochyby prejavuje na financovaní vesmírnych projektov.