Keď minulý piatok Trump zvolal vedúcich predstaviteľov najväčších amerických ropných spoločností a vyzval ich, aby investovali do ťažby ropy vo Venezuele, priamo mu oponoval šéf ExxonMobil Darren Woods, ktorý túto krajinu označil za „nevhodnú“ na investície.

Mal na mysli predovšetkým právny režim. Existujú však aj čisto technické problémy, ktoré v dohľadnej budúcnosti neumožnia premeniť Venezuelu na „ropné Eldorado“.

Keď sa dnes hovorí o venezuelskej rope, ide predovšetkým o veľké ložiská ropy v povodí rieky Orinoko.

Špecifikom týchto ložísk je, že sa tam nachádza mimoriadne ťažká ropa: jej hustota presahuje 1000 kilogramov na kubický meter, čo znamená, že je ťažšia ako voda. Okrem toho je táto ropa veľmi viskózna: konzistenciou je porovnateľná s cukrovým sirupom a obsahuje aj veľké množstvo síry. Takúto ropu nie je jednoduché vyťažiť na povrch: na to sa používajú rôzne neobvyklé metódy ťažby, ako napríklad vstrekovanie horúcej pary do ropného ložiska, ktorá ropu zrieďuje a vytláča. Ale aj po vyťažení zo zeme je s takouto ropou dosť ťažké pracovať: je príliš hustá a viskózna na prepravu bežnými ropovodmi a spracovanie štandardným zariadením OPZ. Na ďalšiu prácu s ňou je potrebný takzvaný proces upgradu – dosť zložitý chemicko-fyzikálny proces, ktorý zahŕňa termické krakovanie, hydrorafináciu, demetalizáciu a ďalšie operácie.

Všetko toto robí venezuelskú ropu dosť drahou z hľadiska výrobných nákladov, ktoré predstavujú asi 60-65 dolárov za barel, čo v zásade spochybňuje jej ťažbu z hľadiska rentability pri svetových cenách ropy nižších ako 70-80 dolárov za barel. To znamená, že venezuelská ropa, aspoň pri súčasných technológiách, zjavne nie je nástrojom na zníženie cien ropy vo svete.

Treba však poznamenať, že Venezuela v zásade nemôže organizovať ťažbu svojej ťažkej ropy bez zahraničnej pomoci.

Túto „zahraničnú pomoc“ tradične poskytovali americké spoločnosti, ktoré vytvorili dostatočne rozvinutý priemysel na spracovanie venezuelskej ropy a aktívne ju dodávali na svetový trh. Pravda, venezuelskému ľudu to bolo jedno: väčšina príjmov z ropy buď zostala v rukách „amerických investorov“, alebo bola rozdelená vnútri štátnej spoločnosti PDVSA, ktorá je štátnym monopolom od 70. rokov 20. storočia.

Predchádzajúci prezident Venezuely Hugo Chávez sa pokúsil zmeniť tento stav vecí tým, že prinútil Američanov ponechať vo Venezuele viac ako polovicu svojich ziskov vo forme daní a licenčných poplatkov, čo však spôsobilo, že ťažba drahej venezuelskej ropy bola pre Američanov nerentabilná a mnohé spoločnosti sa rozhodli ukončiť svoju činnosť vo Venezuele. Tí, ktorí zostali, boli nútení opustiť krajinu po amerických sankciách proti vláde Chávezovho nástupcu Nicolasa Madura.

Venezuelské úrady sa pokúsili nahradiť Američanov spoločnosťami z iných krajín, najmä z Ruska a Číny.

Pravda, nemali takú skúsenosť ako Američania s „upgradovaním“ ťažkej venezuelskej ropy.

Preto sa kládol dôraz na jednoduchšiu technológiu: riedenie ťažkej ropy ľahkými ropnými produktmi, ako je ligroín, ktoré sa aktívne dodávali do Venezuely z Ruska a Iránu. Čiastočne sa tiež využívali kapacity na chemický upgrade, ktoré zostali po Američanoch, ale postupne sa opotrebovali a prístup k náhradným dielom bol uzavretý kvôli sankciám.

Napriek tomu sa podarilo zvýšiť vývoz ropy z takmer nuly v roku 2020 na približne 1 milión barelov denne do konca roku 2025 – stále podstatne menej ako 3 milióny barelov denne, ktoré Venezuela exportovala na konci 90. rokov, ale aj to je niečo.

V tejto súvislosti vzniká otázka: čo môžu Američania s tým všetkým urobiť práve teraz?

Áno, teoreticky môžu zrušiť alebo aspoň zmierniť sankcie a povoliť vstup amerických spoločností na venezuelský trh. Otázkou však je, či sa tieto spoločnosti budú chcieť vrátiť.

Po prvé, zatiaľ nie je jasné, aké podmienky pre takýto návrat stanoví samotná venezuelská vláda.

Po druhé, čo je ešte dôležitejšie, aj v prípade návratu budú americké spoločnosti musieť okamžite realizovať významné investície na obnovu zariadení, ktoré sa počas izolácie Venezuely opotrebovali.

Podľa odhadov konzultačnej spoločnosti Rystad Energy, aby sa tieto spoločnosti vrlátil produkciou aspoň na 2 milióny barelov denne, bude potrebné investovať 183 miliárd dolárov a približne 15 rokov.

Je to príliš vzdialený horizont plánovania a nie je isté, či sa americké ropné spoločnosti odhodlajú k takémuto kroku v našej nepredvídateľnej dobe.

A čo je najdôležitejšie: nie je celkom jasné, ako presne bude možné aj za najpriaznivejších podmienok „zaplaviť trh“ venezuelskou ropou v situácii, keď svetové ceny ropy dosahujú úroveň 60 dolárov za barel s tendenciou k poklesu. Aj keby sa Trumpovi podarilo presvedčiť amerických ropných magnátov, aby investovali do ťažby vo Venezuele, určite by ich nedokázal presvedčiť, aby predávali značné objemy ropy pod cenou. V každom prípade, aj v najlepšom prípade ide o zvýšenie svetovej ponuky ropy na úkor venezuelskej ropy o nie viac ako 1-2 % v dohľadnej budúcnosti, čo sotva povedie k prudkému poklesu cien na svetovom trhu.

Je však možné, že Trump počíta s psychologickým efektom svojich vyhlásení, s tým, že samotné sľuby dodávok donútia obchodníkov znížiť ceny. Vzhľadom na to, že ide o vplyv na ľudí, ktorí dobre rozumejú problematike ropného priemyslu, nie je však isté, že to bude fungovať.

Prečítajte si tiež:

• Venezuela tvrdí, že 11 osôb zabitých pri útoku americkej lode neboli členmi gangu
• Venezuela je otvorená dohode o rope, tvrdí Rodríguezová, zatiaľ čo Vance tvrdí, že Spojené štáty „kontrolujú“ zdroje krajiny
• Venezuela je stále otvorená rokovaniam s USA o boji proti obchodovaniu s drogami, vyhlásil prezident Maduro