Iránci, aby si zachovali pred národom tvár, ale pritom USA nevyprovokovali k útoku, vystrelili v odvete na zavraždenie Solejmáního pár propagačných rakiet, ktoré vlastne neurobili žiadnu škodu, ale národu to predali ako veľké víťazstvo nad nepriateľom, ktorý utrpel ťažké straty. V tom zmätku, ktorý generálova smrť spôsobila, nakoniec ešte omylom zostrelili ukrajinské lietadlo, o čom najprv tvrdili, že je iba americká propaganda, aby po niekoľkých dňoch priznali farbu.

O nič pravdovravnejšie však nevyzerá ani druhá strana konfliktu. Tajná služba, ktorá má v názve slovo inteligencia, prišla najnovšie s výnimočne inteligentnou verziou, že Solejmání plánoval zaútočiť hneď na štyri americké ambasády. Nuž, a prečo nie rovno na desať ambasád? Bol Solejmání diktátorom, ktorý sám rozhodoval o tom, že Irán rozpúta strašnú vojnu slabomyseľným útokom na veľvyslanectvá veľmoci prahnúcej po zámienke, aby mohla zaútočiť? O skutočnom opatrnom postoji Iránu k hrozbe otvoreného konfliktu svedčí aj jeho nevýrazná a formálna reakcia na Solejmáního vraždu. Americké ospravedlňovanie tej vraždy takýmito idiotskými klamstvami je samo osebe svedectvom o tom, akú dôležitosť aj oni pripisujú pravde pri informovaní verejnosti.

Oveľa inteligentnejšie nie je ani zdôvodnenie, prečo neudelili vízum iránskemu ministrovi zahraničných vecí Džavádovi Zarífovi, ktorý preto nemohol zúčastniť na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN v New Yorku na tému dôležitosti dodržiavania Charty OSN. Vraj kvôli nebezpečenstvu teroristického útoku… Centrálna inteligentná agentúra asi prišla na to, že Zaríf (mimochodom, zdatný diskutér, ktorý študoval v USA a iste sa chystal na BR OSN povedať na plné ústa všeličo nepríjemné) by si mohol v diplomatickom kufríku na zasadnutie priniesť bombu a vyhodiť OSN do luftu – veď tak to islamskí teroristi robia, či nie?

Americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo obhajoval americké rozhodnutie neudeliť Zarífovi víza tvrdením, že ani americkí diplomati sa nemôžu voľne pohybovať v Iráne. Zabudol však spomenúť taký detail, že v Teheráne zatiaľ ešte nie je sídlo OSN, a Zaríf nie je obyčajný diplomat, ale zástupca členskej krajiny OSN, ktorí majú mať v zmysle platnej Charty OSN na zasadania tejto organizácie bezpodmienečný prístup.

Podobne hlúpym a arogantným pokusom o hodenie rukavice do tváre protivníka bolo, keď Spojené štáty ešte vlani vyhlásili iránske Revolučné gardy, čo je regulérna súčasť iránskej armády, za teroristickú organizáciu. To bol neuveriteľný precedens. Celkom predvídateľným výsledkom tejto stupídnej provokácie bolo, že Iránci teraz vyhlásili za teroristickú organizáciu armádu Spojených štátov amerických a vládu USA za sponzora terorizmu – čomu, mimochodom, vo svete všelikto zatlieskal.

Vrcholom drzosti je správanie USA voči Iraku, údajne suverénnemu členskému štátu OSN. Na jeho území spáchali bezočivý zločin v rozpore s medzinárodným právom, ktorým výrazne zvýšili hrozbu, že túto krajinu zatiahnu do krvavej vojny. A keď iracký parlament prijal uznesenie, že by mali ich vojská z krajiny odísť, začali sa vyhrážať: „Ak nás požiadajú, aby sme odišli – a ak to budeme musieť urobiť za nie veľmi priateľských okolností – uvalíme na nich sankcie, aké ešte nikdy nezažili. Ešte aj iránske sankcie budú popri nich vyzerať mierne,“ povedal americký prezident Donald Trump. Hovoril aj o tom, že americká základňa v Iraku bola „mimoriadne drahá“, a že za ňu budú musieť Iračania zaplatiť. Bolo by dobré si na tento postoj Američanov spomenúť, keď zase raz bude reč o zmluve s Američanmi o ich využívaní našich vojenských letísk v Kuchyni a na Sliači…

A čo hovoria európski politici? Nijako sa nespreneverili svojmu postaveniu amerických vazalov. Namiesto toho, aby dali najavo jasný nesúhlas so škandalóznym americkým správaním, oni radšej vyzývajú Irán, aby zachoval pokoj a neeskaloval napätie. To všelikoho pobúrilo: napríklad predseda strany socialisti.sk Eduard Chmelár to prirovnal k situácii, keď najprv dáte niekomu lopatou po hlave a potom ho vyzvete k rozvahe a pokoju.

A naša pani prezidentka? Nabáda k uvážlivému hodnoteniu a komentovaniu udalostí: „Bolo by veľmi nevhodné a nijako by neprispelo k upokojeniu ani riešeniu, ak by sa táto téma na Slovensku spolitizovala a prípadne bola zneužitá v rámci prebiehajúcej predvolebnej kampane.“

Ale naozaj, pani prezidentka? Máme sa len mlčky pozerať ako sa aj nad našimi hlavami presúvajú na Blízky východ americké vrtuľníky a lietadlá a pripravujú sa na ďalšiu agresívnu vojnu? Máme si usilovne zakrývať oči a najradšej hneď zabudnúť na to, čo si naši skvelí partneri a spojenci dovoľujú?

Veruže nie, pani Čaputová. Presne naopak to je: toto je skutočná a veľmi aktuálna téma, ktorá by mala byť dôležitou súčasťou predvolebnej kampane. Pretože práve tu sa zreteľne môže ukázať, kto reálne za koho kope. Bezbreho tárať a sľubovať úplne nové zdravotníctvo, školstvo či justíciu, to je jednoduché: pre niektorých je však veľmi veľkým problémom otvorene odsúdiť agresora, ktorý sa ešte stále nevzdal plánov na vojenskú okupáciu slovenských letísk. Prečo im to príde tak veľmi zaťažko? Odpoveď poznáme všetci: pretože práve ten agresor je skrytým sponzorom a tútorom časti našej politickej scény.

Ivan Lehotský