Program nasledujúcich troch dní predstavili v Tlačovom stredisku Svätej stolice prezident Medzinárodnej katolíckej charity kardinál Luis Tagle, arcibiskup Manily, generálny sekretár Michel Roy a výkonná riaditeľka Caritas Somálsko María José Alexanderová. Na valnom zhromaždení, ktoré sa koná raz za štyri roky, je zastúpených 164 národných organizácií konfederácie Caritas, medzi ktorými je aj Slovenská katolícka charita.

Vo štvrtok celé zhromaždenie slávilo otváraciu svätú omšu, ktorej pri Oltári Katedry vo Vatikánskej bazilike predsedal pápež František. V homílii zdôraznil tri nevyhnutné prvky pre Cirkev, ktorá je na ceste: pokoru ako podmienku načúvania, charizmu jednoty celého spoločenstva a odvahu zriekať sa.

Svätý Otec vychádzal z liturgických čítaní, osobitne z úryvku zo Skutkov apoštolov:

„Božie slovo v dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov rozpráva o prvom veľkom zhromaždení v dejinách Cirkvi. Prihodila sa nečakaná situácia: pohania prichádzali k viere. A rodí sa jedna otázka: musia sa, tak ako ostatní, prispôsobiť aj všetkým pravidlám Starého Zákona? Bolo treba urobiť veľmi ťažké rozhodnutie, a Pán tam už nebol prítomný.

Opýtali by sme sa: prečo Ježiš nezanechal nejaký návrh, aby tak zabránil aspoň tejto prvej «veľkej hádke» (Sk 15,7)? Apoštolom, ktorí s ním boli roky každý deň, by stačilo jedno malé usmernenie. Prečo Ježiš nedal pravidlá, ktoré by vždy jasne a rýchlo vyriešili veci?

Je tu pokušenie „efektivizmu“ (efficientismo), myslieť si, že Cirkev je v poriadku, keď má všetko pod kontrolou, keď žije bez otrasov, s vždy usporiadaným programom, všetk regulované. A tiež pokušenie „kazuistiky“. Avšak Pán takto nepostupuje. On totiž svojim z neba neposiela žiadnu odpoveď, posiela Ducha Svätého. A Duch neprichádza prinášajúc denný rozpis, prichádza ako plameň.

Ježiš nechce, aby Cirkev bola akýmsi perfektným modelíkom, ktorý sa teší z vlastnej organizácie a dokáže si ubrániť svoje dobré meno. Úbohé tie partikulárne cirkvi, kde sa tak veľmi ženú za organizovanosťou, za plánovaním, snažia sa mať všetko jasné, všetko rozdelené. Mne je z toho ťažko.

Ježiš nežil takto, ale kráčajúc po ceste, bez obáv z otrasov života. Evanjelium je naším programom života, tam je všetko. Učí nás, že otázky sa neriešia vopred hotovým receptom a že viera nie je dopravný grafikon, ale je «Cesta» (Sk 9,2), ktorou treba ísť spoločne, vždy spoločne, s duchom dôvery.“

Odvaha zrieknuť sa

Ako prvému z troch elementov Cirkvi na ceste sa Svätý Otec venoval odvahe niečoho sa zrieknuť. Východiskom z veľkej debaty apoštolov a starších nebolo nastolenie čohosi nového, ale zanechanie niečoho starého. „Boh častokrát dáva rásť tým, že niečo odoberie“, pretože „chce konverziu srdca, a tá častokrát prechádza cez zriekanie sa“. „Vyjsť zo seba samých je základom“, vysvetlil pápež:

„Svätý Peter hovorí, že Pán «vierou očistil srdcia» (porov. Sk 15,9). Boh očisťuje, zjednodušuje, častokrát dáva rásť odoberajúc a nie pridávajúc, ako by sme to robili my. Skutočná viera očisťuje od naviazaností. Aby sme nasledovali Pána, je treba kráčať svižne, a aby sme kráčali svižne, je potrebné odľahčiť sa, aj keď nás to niečo stojí.

Ako Cirkev nie sme povolaní k podnikateľským kompromisom, ale k evanjeliovému rozletu. A pri našom očisťovaní, pri našom sebareformovaní, sa musíme vyhnúť zastieracím manévrom (gattopardismo), čiže fingovaniu, že sa niečo zmenilo, aby sa v skutočnosti nič nezmenilo.“

Pokora načúvania

Druhým elementom je pokora načúvania. Prví kresťania došli k odvahe zrieknuť sa niečoho práve vychádzajúc z pokory načúvania. Každý nechal rozprávať toho druhého a boli ochotní zmeniť svoje presvedčenie. „A keď rastie záujem o druhých, zväčšuje sa nezištnosť. Stávame sa pokornými nasledujúc cestu načúvania“. Pokora sa rodí z načúvania a rastie v pokornej službe. Na tejto ceste k nám prichádza Duch Svätý a orientuje nás, vysvetlil pápež:

„Pre toho, kto chce kráčať cestami lásky k blížnemu, pokora a načúvanie znamenajú ucho napnuté k maličkým. Pozrime sa ešte na prvých kresťanov: všetci mlčia, aby načúvali Barnabášovi a Pavlovi. Boli tými poslednými, ktorí prišli, no nechávajú ich hovoriť o tom všetkom, čo Boh uskutočnil prostredníctvom nich (porov. v. 12).

Je vždy dôležité načúvať hlasu všetkých, osobitne maličkých a tých posledných. Vo svete ten, kto má viac prostriedkov, hovorí viac, no medzi nami to tak nesmie byť, pretože Boh sa rád zjavuje prostredníctvom maličkých a tých posledných. A od každého žiada nehľadieť na nikoho z výšky. Pozrieť sa na niekoho zhora možno jedine aby sme mu pomohli vstať. Jedine tak, inak sa to nesmie.“

Okrem maličkých však treba načúvať aj životu, pripomenul Svätý Otec poukazujúc na príklad Pavla a Barnabáša, ktorí v zhromaždení rozprávali o svojich skúsenostiach a nie o ideách. „Takto robí Cirkev rozlišovanie – nie pred počítačom, ale pred realitou osôb“, zdôraznil pápež.

Charizma jednoty celku

Tretím základným elementom kráčajúcej Cirkvi je charizma jednoty. „V diskusii prvej Cirkvi vždy prevažuje jednota nad rozdielnosťami, upozornil Svätý Otec:

„Nikto nevedel všetko, nikto nemal celok chariziem, ale každý sa držal charizmy celku. Je to nevyhnutné, pretože sa nedá skutočne robiť dobro bez toho, aby sme sa mali skutočne radi. Čo bolo tajomstvom tých kresťanov? Mali rozličnú citlivosť a smerovanie, boli tam aj silné povahy, no bola tam sila vzájomnej lásky v Pánovi.

Vidíme to na Jakubovi, ktorý vo chvíli robenia uzáverov hovorí málo svojich slov a hojne cituje Božie slovo (porov. v. 16-18). Necháva prehovoriť Slovo. Zatiaľ čo hlasy diabla a sveta vedú k rozdeleniu, hlas Dobrého pastiera formuje jedno stádo. A tak sa komunita zakladá na Božom slove a zostáva v jeho láske.“

Ako Chlieb, ktorý sa láme

Svätý Otec upriamil záver svojej homílie na Ježišov odkaz vzájomnej lásky skoncentrovaný v tajomstve Eucharistie:

„«Ostaňte v mojej láske» (Jn 15,9): to je to, čo Ježiš žiada v Evanjeliu. A ako na to? Je treba stáť blízko pri ňom – Chlebe, ktorý sa láme. Pomáha nám zotrvávať pred svätostánkom a pred mnohými živými svätostánkami, ktorými sú chudobní.
Eucharistia a chudobní, svätostánok stály a svätostánky mobilné: tam zostávame v láske a absorbujeme mentalitu rozlámaného Chleba. Tam rozumieme tomu «ako», o ktorom hovorí Ježiš: «Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás» (tamtiež). A ako Otec miluje Ježiša? Dáva mu všetko, nič si nenecháva pre seba. Hovoríme to v Kréde: «Boh z Boha, svetlo zo svetla»; dal mu všetko.

Keď naopak otáľame dávať, keď sú na prvom mieste naše záujmy, ktoré si chceme hájiť, nenapodobňujeme to Božie «ako», nie sme slobodnou a oslobodzujúcou Cirkvou. Ježiš žiada, aby sme zostali v ňom a nie v našich ideách; aby sme vyšli z predstierania kontroly a riadenia; žiada nás dôverovať druhému a darovať sa druhému.

Poprosme Pána, aby nás oslobodil od „efektivizmu“, od svetskosti, od rafinovaného pokušenia vzdávať kult sebe samým a našej zdatnosti, našej obsesívnej organizovanosti. Prosme ho o milosť prijať cestu naznačenú Božím slovom: pokoru, jednotu a zriekanie.“

Preložila: Slovenská redakcia VR

–

Valné zhromaždenie Medzinárodnej katolíckej charity, ktoré má na programe aj voľby do riadiacich orgánov, potrvá v Ríme do utorka 28. mája. V pondelok Svätý Otec František prijme štyri stovky jeho účastníkov na osobitnej audiencii.