Bývalý riaditeľ Úradu vojenských duchovných kňaz Juruš k vyjadreniam biskupa Rábeka a generálmajora Vestenického: Budem rád, ak veriaci v diskusii rozpoznajú snahu posilniť vieru v Boha a nie vzburu voči elitám

Dlhá 14. januára 2017 (HSP/Foto: Jana Birošová/Extra plus)

Vojenský biskup Mons. František Rábek v diskusii TABLET.TV v súvislosti so vznikom úradu Ordinára v roku 2003 uviedol: „Nebol tu ani meter štvorcový ničoho. Ani z hľadiska materiálnych, ale ani personálnych podmienok. Ale za tých 14 rokov sa nám už podarilo implementovať sa do tohto prostredia a sme tam ako doma.“

Vyjadrenia vojenského biskupa kritizoval generálmajor Emil Vestenický, ktorý vysvetlil, že už v roku 1995 vznikol Úrad vojenských duchovných pri Ministerstve obrany SR, na čele ktorého ste stál kňaz, ktorý aktuálne pôsobí vo farnosťi Dlhá (pri Trnave).

O stanoviska k vyjadreniam Mons. Rábeka a generálmajora Vestenického sme teda požiadali aj kňaza Ignáca Juruša, ktorý v úvode svojich odpovedí zdôraznil, že bude rád ak veriaci vo vzniknutej diskusii rozpoznajú snahu posilniť vieru v Boha a nie vzburu či úslužnosť voči cirkevným a svetským elitám.

Keďže ľudská pozornosť je pri čítaní prelietavá, začnem netradične, záverom. Ak mám vysloviť jednoznačné stanovisko k diskusii Rábek verzus Vestenický, prosím, nedajte si predsudkami voči uniforme spochybniť svoj úsudok. Sám sa staviam za hodnoty i argumenty, ktoré prezentoval generál. Hoc je to človek tvrdý, vie byť veľmi veľkorysý a čo je podstatné, je to človek a vojak, ktorý má Slovensko v srdci.

A teraz poďme k veci. Ja sám som veriaci človek a svoju kňazskú dráhu som si vybral len a len kvôli viere v Boha. Nechcem, aby sa moje stanovisko zneužilo na vyvolávanie negatívnych nálad osobitne  voči katolíckej cirkvi, čoho sme neraz svedkami, keď sa vedie anonymná diskusia na sociálnych sieťach k nejakej náboženskej téme alebo článku. Budem len rád, ak veriaci vo vzniknutej diskusii rozpoznajú snahu posilniť vieru v Boha a nie vzburu či úslužnosť voči cirkevným a svetským elitám. Sme len ľudia a aj kňaz je veru tiež len človek. Preto aj vám  pripomínam výrok Pána Ježiša v evanjeliu sv. Matúša. Mt 16; 18 – „ A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ To však Pánu Ježišovi nebraní pri Petrovom pochybení, aby ho neskôr ostro pokarhal, keď mu povedal v Mt 23 hlave čítame tieto tvrdé  slová: „On sa obrátil a povedal Petrovi: Choď mi z cesty satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Ako to vidíme na tomto mieste, tak prehrešenie sa v neskoršom čase nevyvoláva revíziu pôvodných rozhodnutí, ktoré Pán Ježiš urobil,  ale ani nezostane nepovšimnuté. Previnenie  nevyvoláva zavrhnutie a ani iný trest, ale je skôr podnetom na výchovu a usmernenie v ďalšom konaní. Aj na tomto biblickom príklade vidíme, že napriek takémuto výchovnému pokarhaniu  aké sa Petrovi ušlo zo strany Pána Ježiša, tak nič sa nezmenilo na tom, aby nakoniec z Petra urobil svojho prvého námestníka na Zemi a prvého pápeža.

Takže, čo ako kriticky by to vyznelo to čo si teraz prečítate, tak nebude sa to týkať Kristom založenej cirkvi, ale len a len môjho osobného nesúhlasu s formami postupov niektorých predstaviteľov cirkevných elít,  ktoré podľa môjho názoru skôr spochybňujú a poškodzujú ciele tejto inštitúcie;  a to nielen v ľudských očiach. Toto je síce iba môj osobný názor a ako taký ho aj prezentujem a prosím, aby bol takto aj videný. Moje slová nechcú byť obvinením, ale skôr vyjadrením nesúhlasného postoja voči konaniu zmieňovaných osôb o ktorých budete čítať v odpovediach na mne položené otázky. To sú moje predstavy o hodnotách, ktoré by mal mať  akýkoľvek predstaviteľ cirkvi, nech už je postavený na akomkoľvek mieste. Mali by byť prezentované a presadzované  len v súlade s hlásanou kresťanskou morálkou a nijako inak. Preto, nech nás rozsúdi Ten, v mene ktorého sme nastúpili na kňazskú dráhu a prijali sme pozvanie do jeho služieb!

Vojenský biskup Mons. František Rábek v diskusii TABLET.TV v súvislosti so vznikom úradu Ordinára v roku 2003 uviedol: „Nebol tu ani meter štvorcový ničoho. Ani z hľadiska materiálnych, ale ani personálnych podmienok. Ale za tých 14 rokov sa nám už podarilo implementovať sa do tohto prostredia a sme tam ako doma.“ Jeho slová kritizoval generálmajor Emil Vestenický, ktorý vysvetlil, že už v roku 1995 vznikol Úrad vojenských duchovných pri Ministerstve obrany SR, na čele ktorého ste stáli práve vy. Ako na vás pôsobia vyjadrenia Mons. Rábeka?

Ak mám byť úprimný, tak musím povedať, a to budú slová veľmi taktné a jemné, nepravdivo a zavádzajúco! Nešťastne znejúca je jeho formulácia, že nič o tom prostredí nevedel, že to “bolo pre neho teritórium úplne neznáme” ako sa o tom vyjadril (viac TU). O charaktere prostredia musel vedieť mnohé už aj preto, že sa pred rokmi stal nositeľom tzv. “modrej knižky”, aby bol oslobodený od povinnosti absolvovať Základnú vojenskú službu. Pre mňa to znamená, že na určitej etape kňazskej dráhy sa „vyhol neseniu svojho kríža“ a to isteže neprebehlo bez dostatku informácií o prostredí. Dnes, už s odstupom času, môžem smelo povedať, že sa na úrad, ktorú zaujal v roku 2003 určite s predstihom pripravoval, veď od apoštolských čias býva zvykom nevysielať na misie nepripravených. Pripúšťam, že nie je nemožné, aby podklady a možno aj formulácie na vystúpenie Mons. Rábeka, mohol mať na svedomí nejaký v princípe ľahkovážny človek. Možno aj jeho veľmi blízky, ba až dôverný spolupracovník. Takí sa v okolí vyššie postavených funkcionárov, nielen cirkevných, zo zištných dôvodov nezriedka objavujú. Preto ani nie je významné či nosil, alebo nenosil uniformu, či hanobil hodnoty cirkevnej alebo vojenskej hierarchie, alebo inštitúcie. Ja osobne som toho názoru, že akékoľvek pocty či odmeny, ktoré sa udeľujú v mene ľubovoľnej inštitúcie, majú byť podmienené zásluhami voči tejto inštitúcii a hodnotám, ktoré predstavuje a nie prejavom voľajakej  súkromnej vďačnosti či úslužnosti udeľujúceho predstaviteľa. Ak nie sú rešpektované takéto princípy, potom nastáva devalvácia a znevažovanie zmienených pôct, hrubé urážanie predošlých nositeľov a napokon demoralizácia spoločnosti. Treba si spytovať svedomie, lebo kritiku generála považujem za dobromyseľnú a konštruktívnu a pri rešpekte k jeho znalostiam by som nebral na ľahkú váhu ani jeho zmienku o  Ráde svätého Silvestra, čo aj zdanlivo vybočuje z nastolenej problematiky.

Keďže informácie z Úradu vojenských duchovných smerovali na Konferenciu biskupov Slovenska viacerými kanálmi, o čom svedčia aj mnohé titulárne ocenenia,  hovoriť, že to bolo pre Mons. Rábeka teritórium úplne neznáme, je prinajmenšom spochybniteľné!

Priblížte našim čitateľom vznik Úrad vojenských duchovných (rok 1995), na čele ktorého ste stáli dlhé roky.

Nebude pre nikoho, kto danú dobu zažil žiadnou novinkou, keď pripomeniem, že po novembri 1989, keď nastala zmena spoločenských pomerov v bývalej ČSSR, tak sa nové vzťahy a hodnoty postupne implantovali aj do armády. Bývalých politických pracovníkov a ich politickú prácu bolo potrebné nahradiť zmysluplnejšou, na prospech človeka obrátenou činnosťou, akú už dlhé roky vykonávali v armádach západných demokratických krajín kňazi.

V USA sa práca vojenských kaplánov začala už v 18. storočí, ešte v časoch 1. amerického prezidenta Georga Washingtona. Konferencia biskupov Slovenska(KBS) a Ekumenická rada cirkví(ERC) bola oslovená najvyšším velením Armády ČSFR, aby pomohla s prebudovávaním armády na nové spoločenské podmienky a obsadila uvoľnené miesta po tzv. politrukoch. Mňa oslovil môj biskup Mons. Alojz Tkáč, z Košickej diecézy  a z vojakov to bol náčelník Krajskej vojenskej správy v Košiciach, plk. Emil Melničák, či by som nechcel ísť pracovať na ministerstvo obrany a pomôcť s vybudovaním armádnej duchovnej služby už v nových spoločenských podmienkach? Súhlasil som s tým, že to môžem skúsiť, a tak som sa dostal až na ministerstvo obrany v Bratislave ako ministerský radca. Po vzniku 2. Slovenskej republiky a po páde 1. vlády Vladimíra Mečiara sa tieto aktivity na niekoľko mesiacov pribrzdili, ale už v júli 1994 som sa stal riadnym zamestnancom MO SR. S vojenskými i občianskymi zamestnancami ako boli plk. Milan Šmída, Mgr. Alojz Golský a PhDr. Karol Čukán, sme začali pracovať na Koncepcii Duchovnej a náboženskej služby v Armáde SR. Krátko po mojom príchode na MO SR, už začiatkom augusta 1994 som napríklad odcestoval s prof. Igorom Kiššom za ERC na Americkú základňu do Stuttgartu v NSR, aby sme sa oboznámili aj s Duchovnou službou v Armáde USA, ktorá mala v tejto oblasti najbohatšie skúsenosti. Na vojenskej základni v prostredí amerických vojenských kaplánov, v odborných rozpravách s nimi i praktickými veliteľmi sme získali množstvo inšpirácií, podnetov i skúseností na ďalší postup. Osobitne nám pomohol najmä plk. Mons. Joseph Supa. Aj takto získané poznatky sa zapracovávali do našich postupových zámerov v Armáde SR, ale už samozrejme v duchu podmienok, pomerov, zvykov a tradícii nám na Slovensku vlastných a blízkych.

Po prijatí Koncepcie Duchovnej a náboženskej služby 29. septembra 1994 sa táto služba začala rozvíjať. Proces bol veľmi pomalý, lebo diecézni biskupi pre túto službu nevyčlenili dostatok kňazov a bez nich sa jednoducho nedalo nič zmysluplného robiť. Až po predčasných voľbách do NR SR, keď sa ministrom obrany stal Ing. Ján Sitek zo SNS sa budovanie tejto služby rozbehlo na plné obrátky. Postavili sa odpovedajúce armádne organizačné štruktúry, vyčlenili tabuľkové miesta na výkon Duchovnej a náboženskej služby, získali sme nevyhnutné materiálne zabezpečenie vrátane pridelenia centrálnej budovy a rozbehla sa organizačná činnosť. Rozkazom ministra obrany bol oficiálne zriadený Úrad vojenských duchovných a ja som sa dňom 1. februára 1995 stal jeho riaditeľom.

V záujme nenarušenia domácej i zahraničnej armádnej hierarchie štruktúr a hodností som bol začiatkom apríla 1995 povýšený do vojenskej hodnosti plukovník. A tak to zostalo po celú dobu pôsobenia Duchovnej služby v Armáde SR až do jej likvidácie povestnou „reorganizáciou“ vo februári 2003, ktorej predchádzalo množstvo účelových informačných zábav podľa vzorca, ktorým armádny dôstojníci humorne definovali aktivitu zvanú Vojenské cvičenie. Vraj každá malá tieto etapy:

1. Nikto nič nevie.
2. Ešte nikto nič nevie.
3. Už nikto nič nevie.
4. Potrestanie nevinných.
5. Odmenenie nezúčastnených.

Nedá sa povedať, že by sa vykonané personálne zmeny diali bez súhlasného stanoviska najmä vtedajšieho predsedu KBS, dnes už nebohého Mons. Františka Tondru. Konanie „pod prahom“ nadobudlo vtedy zriedkavo sa vyskytujúcej intenzity aktuálnej podoby. Veď nie nadarmo nám také výroky ako „Prvý hoď kameňom, kto si bez viny“ pripomínajú pochybenia v historických príkladoch a tých nebolo málo.

Vymenovať všetky aktivity ÚVD a samotnej Duchovnej a náboženskej služby v ASR za tých viac ako 8 rokov je na jednu veľkú knihu. Boli každoročne zaznamenávané v Ročenke MO SR a to už od roku 1993 až do roku 2003, kedy ÚVD bol zrušený na papieri, ale jeho činnosť pokračuje do dnešných dní kvalitatívne na inštitucionálne inej riadiacej úrovni vojenského ordinariátu, ale oficiálne väčšinou s rovnakou náplňou práce, akú vykonával do zriadenia Vojenského ordinariátu i ÚVD MO SR. Všetko, čo sa nám podarilo vybudovať a zriadiť za ďaleko nižších finančných nákladov v jednotlivých útvaroch, veliteľstvách armády ako aj na MO SR, pravda, dnes už sú to Ozbrojené sily a Ozbrojené zbory SR, to funguje do dnešných dní, ako som sa to dozvedel od tých, čo slúžili armáde, národu i Bohu ešte v Duchovnej a náboženskej službe ASR, pod hlavičkou ÚVD. Preto sú eskamotérske výroky Mons. Rábeka, nech už mu ich do úst vložil ktokoľvek, znevažujúce a chcem sa ospravedlniť  všetkým tým, čo sa zúčastnili na budovaní Duchovnej služby Armády SR, či už ako vojaci alebo občianski zamestnanci, že za svoju neľahkú a nie vždy vďačnú prácu, namiesto poďakovania, utŕžili slovnú facku. A to sa v slušnej spoločnosti nerobí!

Akými otázkami vzťahu armáda verzus kresťanská náuka ste sa zaoberali počas svojho úradu?

Nedá sa na takomto mieste zodpovedne rozvádzať, ba ani komentovať taká komplikovaná súvzťažnosť, lebo by na tomto mieste mohlo vzniknúť oveľa viacej sporov než uspokojení.  Preto sa priamej odpovedi vyhnem. Ale koho problematika úprimne zaujíma, tak sa o tejto citlivej oblasti dostatočne kompetentne vyjadril na slovo vzatý odborník, dnes už bývalý francúzsky vojenský biskup Michel Dubost, vo svojom diele “Služobník pokoja”. Vo svojej práci analyzuje, porovnáva i vysvetľuje kresťanské pohľady na vojnu a armádu. Okrem toho, pán biskup Mons. Michel Dubost, bol osobne mojim hosťom na ÚVD ako aj u Náčelníka generálneho štábu ASR v Trenčíne a napokon i u generálneho sekretára KBS, Mons. Dominika Hrušovského. Počas tejto návštevy sa zrodilo aj trvale, hoci limitované pozvanie pre príslušníkov Armády SR, aby sa mohli každoročne v tretiu májovú nedeľu, zúčastňovať na Medzinárodnej vojenskej púti v Lurdoch. Okrem iného, dal aj s veľkou láskou súhlas, aby sme jeho spomínané dielo mohli preložiť do slovenčiny. Vydavateľstvo LÚČ toto dielo aj na konci roka 1995 vydalo s dodatkom a v plnom znení už dnes spomínaného dokumentu: “Koncepcia vzniku a zavedenia vojenskej duchovnej služby v Armáde Slovenskej republiky z 29. septembra 1994”  a s ním aj množstvo farebných fotografií z prvej účasti Armády SR na Medzinárodnej vojenskej púti v Lurdoch.

Čo bolo dôvodom, že sa skončila vaša činnosť na Úrade vojenských duchovných?

Z povedaného sa už dá čiastočne vyčítať, čo asi bolo príčinou ukončenia mojej činnosti na ÚVD a tým aj jeho zrušenia. Bol to asi “vyšší záujem”, teda záujem predstaviteľov vyšších cirkevných kruhov, ktorí to až tak vážne so zriadením a zavedením Duchovnej a náboženskej služby v Armáde SR napokon nebrali. Zrejme to považovali, viac-menej, za akúsi bočnú a neveľmi vďačnú spoločenskú objednávku, čoho potvrdením je aj vonkajšia prax. Tabuľkové miesta pre duchovných boli armádou pripravené, len uvoľňovanie kňazov do tejto služby bolo veľmi pomalé, ba až ťarbavé. Ak spomeniem len ten fakt, že za dlhých 8 rokov, ani raz som nedostal pozvanie na Konferenciu biskupov Slovenska, aby som celému zhromaždeniu podal správu o svojej činnosti na ÚVD a informoval o potrebách z toho plynúcich, aby posúdili v čom by sami mohli byť užitoční v efektívnejšom konaní zložitej práce a napĺňaní cieľov stanoveného poslania,  asi budete náchylní spochybňovať moju úprimnosť. Žiaľ, je to tak a ja sa môžem len zamyslieť nad osobitosťami riadiacich postupov zodpovedných, ktorí niekoho vyslali do služby, a potom nechceli vedieť, čo ten ich vyslanec na stanovenom poste robí alebo nerobí. Ich, Bohužiaľ ani nezaujímalo, či tých pár kňazov, ktorých uvoľnili pre Duchovnú službu v Armáde SR, v tejto službe aj reálne čosi robí a s akým výsledkom.

Viete ťažko mi niekedy bolo odpovedať náčelníkovi generálneho štábu, či ministrovi obrany, kedy sa obsadia voľné tabuľkové miesta vojenskými duchovnými. Všelijako, od prípadu k prípadu, som to vysvetľoval, ba aj zahováral, aby som naše cirkevné elity nevystavil do zlého svetla, ale pomôcť som si sám nemohol. Dokonca jeden z našich vrchných pastierov, ktorí ma do tejto služby vyslali, bol natoľko pomätený, že mi napísal: „Že ja som vlastne nijaký cirkevný úrad nezastaval, keď som bol riaditeľom ÚVD“,  Kódex kanonického práva Katolíckej cirkvi v príslušných kánonoch však hovorí o niečom inom. Tak som sa neraz sám seba pýtal, či to myslia so službou vojakom naozaj vážne, alebo skôr armádu a príslušné zložky vodia za nos, lebo činnosť vojakov našej armády nepovažujú za významnú a ani potrebnú! Je vôbec možné si predstaviť, aby vojak nebol pre nich človekom hodným osobitej pozornosti? Mylné sú predstavy tých, ktorí sa domnievajú, že vojak ak chce, môže chodiť do kostola, kde chce a tým je všetko ponechané na jeho vôli. Špecifika jeho pracovnej náplne, hodnotovo taká protichodná, vyžadujúca si dlhodobú duchovnú prípravu, žiaľ zostávala v našich osvietených hlavách nepovšimnutá rovnako, ako aj roky „neznámy“  dokument, ktorý vydal ešte 21. apríla 1986, vtedajší pápež Ján Pavol II. – Spirituali militum curae – O duchovnej starostlivosti v armáde.

Nuž, takéto bolo mnou odpozorované zmýšľanie zodpovedných, a keď som im ľudovo povedané nedal pokoja, ale stále som ich vyzýval, aby poslali ďalších kňazov do armády, tak sa rozhodli nakoniec tak, ako sa rozhodli. Podrazili mi, obrazne povedané, nohy s dôvetkom, že musím poslúchať. Do dnešných dní však nenašli odvahu pozrieť sa mi do očí a vykonať  ľudským aj cirkevným normám vyhovujúci a pravdu, nielen moc, rešpektujúci rozhovor. Despoticky sa domáhať poslušnosti bez slovka vysvetlenia, to zaváňa až príliš feudálnym štýlom riadenia a absolútnym nepochopením základných princípov slobôd, možností a práv ľudí modernej spoločnosti. V roku 2001 som sa v jednom liste pýtal, dnes už nebohej, J. Em. kardinálovi Korcovi a položil aj otázku: Cui prodest? Komu toto, čo sa deje okolo ÚVD a mojej osoby, prospeje.  A dodnes sa na ňu pýtam. Komu to prospeje? Kto bude mať z takéhoto postupu, či vývoja profit? Dostal som aj odpoveď: “Musíme byť spravodliví”! Nuž, tak ja už čakám na tú spravodlivosť  viac ako 16 rokov! Odpovedať na ňu by mal dať niekto kompetentný, ale aj niekto konkrétny! Som trpezlivý, ale ľudský život má svoje limity. Dočkám sa jej ešte na tejto zemi?

Pred marcovými voľbami vás médiá kritizovali, že ste verejne podporili Iniciatívu 2016. Čo bolo dôvodom vášho rozhodnutia?

Nevidel som v tom nič zlého, ani nič, čo by odporovalo môjmu presvedčeniu, alebo bolo proti môjmu svedomiu. Ba naopak, bolo v nej obsiahnuté to, čo nás všetkých na Slovensku upozorňovalo na deštrukciu, do ktorej nás naši západní spojenci prostredníctvom masmédií a konjunkturálnych politikov tlačia, keď nás nútia prijať aj nemorálne hodnoty v podobe akejsi “gender ideológie” a iných zvráteností, ktoré sú v hrubom rozpore nielen s našou kresťanskou morálkou, ale aj zdravým ľudským svedomím. Rovnako sa v mainstreamových médiách a z úst istých politických predstaviteľov a hovorcov ich strán nezabúdala zdôrazňovať i akási zvrátená a pofidérna solidarita, že i my na Slovensku by sme mali prijať a zmieriť sa s kvótami aspoň stoviek, ak už nie tisícoviek, pre svoju svojvôľu, do domáceho prostredia neintegrovateľných moslimských imigrantov.

Vždy to tak bude, že v prípade núdze a ohrozenia sa občania a obyvatelia prikláňajú zvyčajne k takým politickým stranám a hnutiam, ktoré im ponúknu a zabezpečia aspoň tie najzákladnejšie istoty, a to vlastne v sebe zahŕňala i vami spomínaná Iniciatíva 2016! To, že sa jej obsah, či prípadne môj postoj nepáči tým, ktorí síce majú moc a preto ich nateraz všade počuť, pričom nemajú čisté úmysly s osudom nášho národa a jeho štátu, ani v najmenšom neznamená, že sú v práve podľa pravdy.

Svojou podporou Iniciatíve 2016 ste teda vyjadrili podporu strane Mariána Kotlebu. Prečo podľa vás napriek mediálnym a politickým útokom stúpajú strane Ľudová strana – Naše Slovensko preferencie aj naďalej?

Na to je jednoduchá odpoveď. Do nekonečna nie je možné ani v mainstreamových médiách neustále omieľať, že ĽS Naše Slovensko je strana extrémistov, nacistov a všelijakých iných –istov a hanobiacich prívlastkov, keď dnes si už každý môže v pohodlí svojho domova na internete vyhľadať vystúpenia poslancov i politickej strany – ĽS Naše Slovensko a popočúvať, čo za túto stranu národom zvolení poslanci v rokovacej sále NR SR hovoria, ktoré hodnoty prezentujú a aké zákony predkladajú?! Doteraz som nič extrémistické  v pravom slova zmysle z i ich úst ešte nepočul. Ba práve naopak, čo som počul, to sú všetko veľmi konštruktívne a múdre návrhy zákonov na zlepšenie života i  radového občana Slovenska. To by náš občan bol sám proti sebe, ak by nepodporil v ďalších voľbách stranu, ktorá sa energicky a vytrvalo, napriek tlaku masmédií, usiluje o zlepšenie jeho života.

Aj „jednoduchý“ občan dnes už do 5 narátať vie a oprávnene sa pýta: Načo sú mi poslanci v NR SR, zvolení čo aj za iné politické strany, keď odmietajú rozumné a užitočné návrhy zákonov a blokujú ich len preto, že to predložila nie ich vlastná strana, ale ako prezentujú vec masmédiá, buďte ľudia zhrození, veď to spáchala ĽS Naše Slovensko. Pre všetkých občanov Slovenska je to dostatočný signál, aby si vyhodnotili o čo sa vlastne jedná tzv. štandardným stranám, keď odmietajú, bez realistického argumentačného zdôvodnenia, podporiť predkladané rozumné zákony z dielne ĽS Naše Slovensko.

Už viac ako 10 mesiacov prešlo od minuloročných parlamentných volieb a vo verejno-právnych médiách, sa ešte neobjavil v diskusiách ani jeden poslanec za ĽS Naše Slovensko, hoci viac ako 200 tisíc občanov odovzdalo svoje hlasy spomínanej strane! To je predstava o demokracii v hlavách určujúcich funkcionárov týchto masmédií? Komu slúžia títo „nezávislí“? Veď to je do očí bijúce šikanovanie jak poslancov, tak aj občanov. Ak už nič iné nechcú brať do úvahy, tak by si mali uvedomiť, že títo ľudia platia koncesionárske poplatky verejno-právnym médiám, napr. RTVS a ona ignoruje a nepozýva nikoho z poslancov za ĽS Naše Slovensko do verejných debát a diskusií! To je verejne, na očiach ľudí celej republiky prezentovaná arogancia moci a obyčajné zlodejstvo. Varujem všetkých, ktorí takto rozmýšľate! Celý národ neoklamete a za klamstvá sa bude platiť. Myslím si, že preferencie tejto a im podobným stranám budú stúpať aj naďalej, ak voči nim budú mediálne i mocensky útočiť a ignorovať vôľu občana.

Vy ste nielen kňaz, ale tiež občan Slovenskej republiky a volič. Akú agendu by mala mať podľa vás ideálne národne a konzervatívne orientovaná strana, ktorú by mohli voliť kresťania?

Podobne i na túto otázku je pomerne ľahká odpoveď. Na prelome 19. a 20. storočia uzrelo svetlo sveta niekoľko pápežských Sociálnych encyklík, ktoré sa zaoberali práve sociálnymi a politickými otázkami v spoločnosti. Stačí, ak spomenieme aspoň tu základnú encykliku – RERUM NOVARUM, od pápeža Leva XIII., v ktorej už v roku 1891 vytvoril základ pre samotné sociálne učenie Cirkvi. Dnes je označované aj ako kresťanská spoločenská náuka.

Teraz sa mi takou stranou národne a konzervatívne orientovanou, rysuje na obzore strana Romana Stopku, bývalého podpredsedu SNS. Tou stranou je Práca slovenského národa(PSN). Vidím v tejto novo sa rodiacej politickej strane cieľovo veľký potenciál hodnotový, odborný, morálny aj osobnostný, ktorý by mohol vyhovovať mnohým kresťanom, ale aj národne orientovaným Slovákom a Slovenkám a v neposlednej miere i tým, ktorí stratili všetky ilúzie o skutočných politických cieľoch mimoparlamentného hnutia KDH.

Odhadujem, že táto politická strana PSN bude úspešná, či už v predčasných voľbách alebo vo voľbách, ktoré budú do NR SR v riadnom termíne. To by mohlo zaujať nielen pronárodne orientovaných Slovákov a Slovenky, ale aj príslušníkov nešovinistických štátotvorných národnostných menšín a masu všetkých kresťanov na celom Slovensku! Prial by som všetkým občanom SR, aby sa dočkali rovnocenného skĺbenia politickej moci, pravdy a spravodlivosti.