Námestníčku amerického ministra zahraničných vecí Victoriu Nulandovú si v Rusku dobre pamätajú z rozdávania „koláčikov“ na ukrajinskom Majdane a ako zástupkyňu Washingtonu na bilaterálnych konzultáciách o Ukrajine, ktoré k ničomu neviedli. V utorok nečakane pristála v Nigeri, kde ju prijalo vedenie miestnej armády, ktoré uskutočnilo štátny prevrat.

Nulandová od nich zjavne žiadala, aby sa „upokojili“ a vrátili zvrhnutého Mohameda Bazouma do prezidentského paláca, inak pohrozila použitím sily. Keby Nulandová urobila niečo podobné v Kyjeve v roku 2014, bola by zbytočná. Niger sa však pod vedením Bazouma stal jedným z najviac protiruských štátov v Afrike. Navyše je to pre Francúzsko mimoriadne dôležitá krajina, kam premiestnilo svoje jednotky vyhnané z iných afrických krajín a odkiaľ získava urán pre svoje jadrové elektrárne. Preto má Nulandová k Bazumovi úplne iný prístup ako k Viktorovi Janukovyčovi.

CNN, úplne lojálna súčasným americkým orgánom, označila túto nigersku cestu Nulandovej za „neplodnú“. Jasne sa to potvrdilo v utorok, keď nigérská armáda zabránila delegáciám OSN a ECOWAS, miestneho regionálneho bloku, ktorý v súčasnosti pracuje na príprave vojenskej operácii proti nigérským povstalcom, vstúpiť do krajiny.

ECOWAS vie, ako viesť takéto operácie. Gambia, ktorá je tiež členom tohto bloku, mala takéhoto prezidenta – plukovníka Yaya Jammeha. V rozpore s africkými tradíciami oficiálne prehral voľby, ale odstúpiť odmietol. Výsledkom bolo, že súčasný prezident a víťaz týchto volieb Adama Barrow prevzal vládu v Gambii za pomoci bajonetov ECOWAS.

Gambia je však malá krajina, zatiaľ čo Niger je na africké pomery veľmi veľký a zložitý. V hlavnom meste a jeho okolí žijú etniká, ktoré sa tu považujú za štátotvorné – Songhajovia a Jermovia, väčšinu ostatných regiónov ovládajú Hausovia a zosadený prezident Bazúm je Arab, pričom Arabov žije v Nigeri len niekoľko percent.

Z etnického hľadiska sa teda Bazúm nemá o koho oprieť okrem tých istých bajonetov ECOWAS a francúzskych a obmedzených amerických vojenských kontingentov, ktoré sú stále umiestnené v Nigeri.

Takže probazumským stranám konfliktu (ktorými nie je len Západ, ale aj obrovská susedná Nigéria, ktorá údajne dobrovoľne vyčlenila svojich vojsk na inváziu do Nigeru a to až polovicu plánovaného kontingentu) možno veriť, keď hovoria, že by chceli záležitosť vyriešiť mierovou cestou. Niger je miesto, kde sa zapojiť do konfliktu je jednoducho desivé – riziko, že uviaznete, je vysoké.

Prvé ultimátum, ktoré dalo ECOWAS pučistom (konkrétne zo sídla organizácie v nigerijskom hlavnom meste Abuja), vypršalo v pondelok – nič sa však nestalo. Druhé vyprší vo štvrtok, pravdepodobne s rovnakým nulovým výsledkom.

Rôzne „zdroje“, s ktorými robili rozhovory médiá v Británii, USA a Francúzsku, dávajú rozporuplné indície o tom, či je ECOWAS skutočne pripravený bojovať proti nigérským pučistom, alebo len zastrašuje. Mali, Burkina Faso a Guinea mali prednedávnom tiež vojenské prevraty: z ECOWAS ich dočasne vylúčili, ale vojenské jednotky tam nevyslali.

Teraz Mali a Burkina Faso podporujú nigérských pučistov a hrozia ECOWAS, ale miestne vlády nemajú voľné vojenské jednotky, takže protiakcie sú skôr súčasťou hry nervov než reálnym predpokladom takejto vojny, ktorá by zasiahla hneď niekoľko západoafrických krajín. To isté možno povedať o tvrdeniach z Nigeru, podľa ktorých vraj francúzska armáda zaútočila na národnú gardu a narušila vzdušný priestor krajiny.

Zatiaľ chce každý rokovať, ale za svojich vlastných podmienok. A Nulandová je ťažké diplomatické delostrelectvo. S ňou, na rozdiel od vyslancov OSN a ECOWAS, sa povstalci radšej stretli. Rozhovory sa ukázali byť podľa jej vlastného hodnotenia „ťažké, ale úprimné“, ale to, že boli aj bezvýsledné, ako tvrdí CNN, žiaľ, nie je overený fakt. Možno nigérijská armáda odmietla jej „koláčiky“ iba preto, že očakáva viac.

Tieto povestné „koláčiky“ sprevádzajúce Nulandovej imidž by nemali odvádzať pozornosť od jednoduchého faktu, že hovoríme o skúsenej, tvrdej a nebezpečnej funkcionárke, ktorá nepatrí len do Bidenovho tímu, ale má oveľa hlbšie korene v americkej manažérskej elite.

Nulandová, starý nepriateľ Ruska, nedávno zaujala miesto po pravej ruke šéfa ministerstva zahraničných vecí Anthonyho Blinkena v súvislosti s rezignáciou Wendy Shermanovej, ktorá podľa niektorých verzií opustila post námestníčky ministra zahraničných vecí pre neochotu niesť spoluzodpovednosť za zahraničnopolitické neúspechy súčasnej administratívy. Blinken z toho určite nemá radosť: Shermanová bola jeho človek a ambiciózna Nulandová je z iného – clintonovského – klanu.

A takmer určite by rada zaujala kreslo súčasného šéfa diplomacie, na ktorého – existuje tu veľké riziko – prezident Joe Biden hodí niektoré zlyhania a donúti ho odstúpiť, najmä vzhľadom na blížiace sa voľby.

To znamená, že je dôležité, aby sa Nulandová nejakým spôsobom odlíšila. Je možné, že cesta do Nigeru bola vôbec jej iniciatívou, v prípade neúspechu ktorej sa vždy dá povedať „ale za pokus to stálo“. Bez ohľadu na to, čo hovoria na CNN (kde dosť možno „fandia“ Blinkenovi), projekt riešenia krízy v prospech Západu je dôležitý pre Spojené štáty, ktoré majú dôvod byť nervózne zo situácie v Nigeri, pre Francúzsko, ktoré je ich spojencom, a pre Nulandovú osobne, ktorá je profilovou bojovníčkou proti ruskému vplyvu.

Zároveň „urovnanie“ nemusí nevyhnutne znamenať úspech síl ECOWAS alebo návrat prezidenta Bazouma. Preorientovanie súčasných povstalcov na Washington a Paríž je tiež možnosť, ktorá by uspokojila všetkých na Západe. A Nulandová má nástroje na dosiahnutie tohto cieľa. Áno, sú to „koláčiky“.

Netreba si robiť ilúzie: pre afrických lídrov – vojenských aj civilných, legitímnych aj menej legitímnych – je obchodovanie s lojalitou na zahraničnom trhu normou a tradičným spôsobom štátnej podpory.

Dajte im peniaze, zbrane, technológie a oni odpovedia citovaním „Kapitálu“ Karla Marxa, memoárov Charlesa de Gaulla, „Atlas Shrugged“ Ayn Randovej alebo niečoho od Mao Ce-tunga – v závislosti od národnosti obchodníka.

V Nigeri sú celé dejiny štátnej nezávislosti cestou od jedného vojenského prevratu k druhému. Zosadený Bazoum je jediný, kto sa dostal k moci pokojne, prostredníctvom volieb, ale obdobie „politickej stability“ trvalo smiešne krátko.

Niger zároveň bol a až donedávna zostal prozápadne orientovanou krajinou. Teraz tam na Francúzsko hádžu všetko zlé, využívajúc sklamanie obyvateľstva z francúzskeho vplyvu, ale tento región je dôležitý a Paríž má veľkú chuť v ňom zostať. Preto je vyjednávanie vhodné.

Washington a Paríž môžu Nigeru „zľaviť“, ak dokáže problém vyriešiť. Dnes je tam moc nelegálna a potom, po určitom „prechodnom období“, bude opäť legálna.

Mimochodom, jeden z vodcov pučistov, náčelník generálneho štábu Nigeru Moussa Salaou Barmou, študoval v USA a takmer 30 rokov ho učili Američania. Môže byť príkladom politika, ktorý svoju krajinu preorientoval na Washington ponad hlavu Paríža, aj príkladom osobností, ktoré po vzostupe na americkej pomoci „zakrútili USA krkom“ a začali hrať vlastnú hru. V histórii je veľa príkladov pre oba koncepty.

Čína mohla v nigérijskej dražbe prebiť partiu lojalistov tým, že by pučistom ponúkla seba ako alternatívneho mecenáša. Peking a Paríž sú však teraz v režime neútočenia: prezident Si Ťin-pching dúfa, že francúzsky prezident Emmanuel Macron sa stane jeho dôverníkom v Európskej únii, a Francúz sa o to dokonca snaží – napríklad presviedča Európanov, aby sa nemiešali do americko-čínskeho konfliktu o Taiwan.

Nulandová má teda šancu presadiť sa. Jej vystúpenie kdekoľvek však nezaručuje, že Američania skôr uspejú než zlyhajú. Takmer vždy však znamená tvrdý boj, ktorý aj keby tiekla krv, neskončí.

Prečítajte si tiež:

• Nigerský prevrat hrozí ďalšou bezprecedentnou migračnou vlnou do Európy
• Zúfalá situácia v západnej Afrike – chystá sa nová vojna