Podľa komentárov z Washingtonu sa tam napriek tomu chystajú nejakým spôsobom prinútiť Kyjev, aby urobil ústupky (vzhľadom na to, že USA majú na Moskvu oveľa menej pák, aby ju prinútili urobiť ústupky). A ako hlavný argument pri presviedčaní sa používajú tézy: „vojenská situácia sa nevyvíja v prospech Ukrajiny, podmienky sa budú ďalej zhoršovať, Rusko skôr či neskôr obsadí celú Doneckú oblasť a možno aj iné územia“. To isté neustále tvrdí aj Putin a jeho spojenci (napríklad Lukašenko).

Ukrajinské orgány však tieto argumenty zatiaľ neberú do úvahy. Majú totiž svoju vlastnú stratégiu, ktorú podporujú aj najväčšie európske krajiny. Táto stratégia spočíva v tom, že vo vojne treba pokračovať s tým, že sily Ruska sa skôr či neskôr vyčerpajú.

Maximálny odhad je, že s predlžovaním vojny sa v Ruskej federácii vyostria všetky problémy a rozpory (sociálne, národnostné atď.), sankcie a útoky ukrajinských ozbrojených síl na infraštruktúru budú čoraz viac zasahovať ekonomiku a príjmy rozpočtu, veľké obete na fronte vyvolajú potrebu mobilizácie, čo môže viesť k protestom a prudkému nárastu sociálno-politického napätia. V dôsledku toho vo vnútri Ruskej federácie nastane destabilizácia, chaos a nepokoje s rozpadom armády a štátu. To otvorí Ukrajine cestu k vojenskému víťazstvu.

Priemerný odhad je, že vyššie opísané procesy vo vnútri RF, aj keby neviedli k nepokojom, destabilizácii a rozpadu armády a štátu, tak aspoň výrazne obmedzia možnosti Ruska pokračovať vo vojne, a preto bude nútené uzavrieť prímerie na fronte s podmienkami pre Ukrajinu, ktoré budú lepšie ako tie, ktoré sú jej ponúkané teraz.

Očakáva sa , že ak Rusko zachová vnútornú stabilitu a schopnosť pokračovať v ofenzíve, za rok a pol úplne obsadí Doneckú oblasť a postúpi do iných regiónov, tak potom bude možné ukončiť vojnu na fronte. Vojensko-politické vedenie Ukrajiny „si zachová tvár“, keď vyhlási, že „ukrajinské ozbrojené sily dokázali oslabiť ruskú armádu a zastaviť jej postup, načo by bol Kremeľ nútený súhlasiť s dlhodobou požiadavkou na zastavenie paľby na fronte“.

Áno?! Tak nech!

Stručne povedané, táto stratégia vyznieva približne takto: „Hovoríte, že Putin aj tak obsadí celú Doneckú oblasť? Tak nech to skúsil. Pri súčasnom tempe mu to potrvá minimálne rok. Čo ak sa Rusko za ten rok rozpadne? A ak sa nerozpadne, tak jednoducho oslabí a nebude môcť ďalej postupovať.

No a ak aj obsadí celú Doneckú oblasť, potom uzavrieme prímerie na fronte a vyhlásime to za víťazstvo. Ale Rusku nedáme nič bez boja, lebo to by bola kapitulácia a politická smrť pre každého vodcu, ktorý by to podpísal.“

Celkovo táto stratégia zodpovedá postoju najväčších európskych krajín, kde prevláda teória, že „čím dlhšie bude vojna na Ukrajine trvať, tým lepšie : pretože “Putin nebude mať silu aby zaútočil na Európu“.

Táto stratégia sa však môže realizovať len za podmienky, že front sa nezrúti, Ukrajina bude naďalej dostávať stabilné vonkajšie financovanie a energetika nebude úplne zničená.

A tiež za podmienky, že USA nebudú vyvíjať tvrdý tlak na Kyjev s cieľom prijať podmienky mieru ( napr. nebudú zastavovať dodávky zbraní a spravodajských informácií, nebudú začínať trestné stíhania a uvádzať sankcie proti vedúcim predstaviteľom krajiny).

Ak aspoň jedna z týchto podmienok nebude splnená, stratégiu možno hneď zavrhnúť – Ukrajina nebude mať možnosť ju ďalej dodržiavať. To znamená, že ak sa napríklad Európa do konca roka nedohodne na reparačnej pôžičke, môže to byť pre Kyjev signálom, že je potrebné urobiť ústupky a neodkladať túto otázku na neskôr.

Ale keďže energetika zatiaľ funguje, na fronte sú síce viditeľné narastajúce problémy, ale k totálnemu kolapsu nedochádza, Trump neprijal žiadne vážne donucovacie prostriedky, a šance na získanie reparančného úveru nie sú nulové, Kyjev nevidí zmysel odmietnuť doterajšiu stratégiu a pristúpiť na ústupky požadované Američanmi v troch kľúčových otázkach. Najmä pokiaľ ide o stiahnutie vojsk z Doneckej oblasti.

Kritika? Ozaj?

Tento prístup má však mnoho kritikov vo vnútri Ukrajiny, ktorí sa domnievajú, že je potrebné teraz súhlasiť s Trumpovým plánom. Takéto nálady sú rozšírené aj medzi časťou politickej triedy. A v poslednej dobe sa dokonca občas dostávajú na verejnosť (ale častejšie sa to deje len v súkromí).

Hlavné argumenty kritikov sú: „Ak budeme čakať na zrútenie frontu alebo celonárodný blackout, musíme si uvedomiť, že v takom prípade budú podmienky mieru mnohonásobne horšie, ako teraz navrhuje Trump. Vo vojne na život a na smrť existuje reálna hrozba, že Ukrajina sa vyčerpá oveľa rýchlejšie ako Rusko, čo môže mať fatálne dôsledky pre štátnosť. Okrem toho, ak Rusi dokážu dosiahnuť hranice Doneckej oblasti, neexistuje žiadna záruka, že v takom prípade súhlasia s ukončením vojny na fronte a nepredložia nové územné požiadavky. Pre Ukrajinu znamená pokračovanie vojny v každom prípade veľmi veľké ľudské obete, zničenie mnohých miest a dedín, obrovské škody na hospodárstve.

A ak sa Rusko náhle stretne s nejakými obrovskými problémami, môže sa uchýliť k použitiu jadrových zbraní, čo premení značnú časť krajiny na územie nevhodné na bývanie – a to na stovky rokov. Ak do konfliktu vstúpia aj krajiny NATO, konflikt sa premení na svetovú jadrovú vojnu a katastrofu pre celé ľudstvo. Preto, pokiaľ front ešte drží, má zmysel uzavrieť mier za podmienok, ktoré navrhuje Trump.

Tento názor však zatiaľ nie je dominantný v ukrajinskom vedení. Situácia sa však vyvíja. Postoj Washingtonu, zmena situácie na fronte a v tyle, ako aj vyhliadky na ďalšiu európsku finančnú podporu, môžu priamo ovplyvniť rozhodnutia týkajúce sa vojny a mieru.

Prečítajte si tiež:

• Driscoll do Kyjeva, Witkoff do Moskvy. Ako to teraz vyzerá s rokovaniami?
• The Economist: Rokovania o mieri na Ukrajine sú stále živé