Progresívci si s otvorením Benešových dekrétov „strelili vlastný gól“ :

Martin Šimečka, otec predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, sa pred niekoľkými mesiacmi vyjadril v jednej diskusii na adresu premiéra Roberta Fica v tom zmysle, že „je to premiér malého, zbabelého národa, ktorý nikdy nebojoval.“

Následne sa opravil a doplnil, že „Slováci sú národ zbabelcov.“

Jedno lepšie ako druhé. V inej diskusii zase perlil, že „strašným problémom nás Slovákov je, že veríme na Božiu spásu.“ Z ďalších myšlienok „moderného“ otca Šimečku, inak novinára, môžeme spomenúť jeho vyjadrenie, že Slováci z vidieka sú myšlienkovo v devätnástom storočí. Ako postsedliaci sa vraj nevedia vyrovnať s moderným svetom. Paradoxom je, že novinár Šimečka starší dostal od Sorošovej nadácie ocenenie ,,osobnosť slovenskej žurnalistiky”.

A teraz strih na predsedu Progresívneho Slovenska, Michala Šimečku. Kedy on a jeho spolupútnici z Progresívneho Slovenska obhajovali otvorene a naplno záujmy našej krajiny?

Obávam sa, že príkladov by nebolo ani toľko, koľko je prstov na jednej ruke. Progresívci v Bruseli často hlasujú a vyjadrujú svoje názory práve za zákony a uznesenia, ktoré idú proti našim slovenským záujmom. Či už išlo o Kosovo, alebo o energie z Ruskej federácie. Ako napísal komentátor  Dag Daniš, Slovensko predsa nikdy nebolo pre Progresívne Slovensko na prvom mieste. Ani na druhom. Ani na treťom. Pre Slovensko si vždy vystačili s označením „táto krajina“. Na prvých troch miestach v prioritách sú pre Šimečkovcov Londýn, Brusel a Washington. Niet sa čomu čudovať. Aký otec, taký syn. Protislovenské jablko padlo priamo pod strom.

Svoju protislovenskosť Progresívne Slovensko ukázalo aj teraz, keď vo verejnom priestore otvorilo otázku Benešových dekrétov. Alebo je to skôr ich neohrabanosť a politická nedozretosť, dokumentujúca, že naozaj v snahe rásť preferenčne „až do neba“, otvárajú témy, ktoré hrozia v slovenskej spoločnosti rozdúchaním už dávno vyhasnutých plameňov?

Nechcú ich zrušiť, ale „iba“ poukazujú na to, aby sa už neuplatňovali. Súhlasím s tvrdením iného komentátora, Jozefa Majchráka z Postoja, podľa ktorého politickí stratégovia PS museli mať slabšiu chvíľku, keď svojim lídrom navrhli, alebo odobrili vytiahnutie karty s Benešovými dekrétmi. Toto je naozaj presne ten typ témy, posilňujúcim obraz Progresívneho Slovenska ako strany, ktorá háji úplne iné, len nie slovenské záujmy.

Šimečka a spol. pravdepodobne už dobre vedia, že prestrelili. Agresivitou im vlastnou sa teraz snažia z problému vycúvať. Tak ako podpredseda PS Tomáš Valášek, ktorý v našej spoločnej diskusii u Braňa Závodského k tejto téme povedal, že jediné, o čo ide PS, je komunikovať, že považujú Benešove dekréty za vyhasnuté a nemali by byť používané ako argument napríklad Slovenským pozemkovým fondom.

Chápu predstavitelia najsilnejšej opozičnej strany, že preberajú agendu maďarských politikov???

Vedia vôbec Šimečka, Valášek a spol., že slovenský parlament prijal ešte v roku 2007 uznesenie, ktoré potvrdilo platnosť Benešových dekrétov s tým, že dnes už na ich základe nie je možné meniť právne vzťahy?

A napríklad aj ústavný právnik Radoslav Procházka jasne uvádza, že „dekréty sú stále súčasťou platného práva, ale už nevyvolávajú právne účinky, to znamená, že neregulujú spoločenské vzťahy.“ Preto ak niekto ešte teraz Benešove dekréty používa ako niečo, čo by malo meniť právne vzťahy, majú to dotknuté osoby riešiť súdnou cestou. Nie zneužívať to na politický boj.

Progresívne Slovensko sa opäť raz zahralo s ohňom. A teraz hystericky kričia, tak ako Tomáš Valášek, že oni vlastne nič, len nechcú, aby sme sa nimi riadili. Alibizmus ako z učebnice propagandy. Buď Progresívne Slovensko rešpektuje Benešove dekréty, alebo je za ich zrušenie. Nič medzi tým neexistuje.

Najhoršie však je, že Progresívne Slovensko svojím nepremysleným, hlúpym krokom prebudilo už dávno utíšené vášne. Načo to vôbec otvorili? Je to nepoctivé najmä voči občanom Slovenska maďarskej národnosti. A napríklad aj voči susednej Českej republike, kde majú s Benešovými dekrétmi svoje skúsenosti.

Benešove dekréty zostávajú aj po desaťročiach nielen istým historickým dedičstvom, ale aj symbolom. Je faktom, že sú založené na princípe kolektívnej viny a na ich základe sa tu udiali mnohé nespravodlivosti voči Nemcom a Maďarom. Tie sa však diali aj voči Slovákom na našom južnom území po Viedenskej arbitráži, ktorá bola prijatá 2. novembra 1938.

Na záver zopakujem, že otvárať ich je preto veľmi nebezpečné. Minimálne od roku 2016 sa ukazuje, že občania slovenskej a maďarskej národnosti na Slovensku dokážu a chcú žiť pokojne. S hrdosťou na svoje korene, ale rovnako aj s hrdosťou na spoločný štát, ktorého sú občanmi. Progresívne Slovensko si touto témou obrazne povedané strelilo vlastný gól. Ak si to neuvedomia a budú pokračovať v hysterickom kriku, ich politické straty budú násobne vyššie, ako potenciálne zisky.

Prečítajte si tiež:

• Šimečka: PS nikdy nenavrhovalo rušiť Benešove dekréty, premiér klame
• Protislovenské kroky progresívneho lídra