Bratislava 8. septembra 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-Kerstin Joensson)

Jednou z najpopulárnejších tém verejnej diskusie na Slovensku v súčasnosti je diskusia o jadre EÚ a najmä premiér R. Fico neustále opakuje, že Slovensko sa musí dostať do jadra EÚ. Vzniká ale otázka, čo to vlastne znamená byť v európskom jadre

Keďže pojem „jadro EÚ“ nie je v primárnom práve EÚ presne definovaný, musíme diskutovať, ktoré normy práva EÚ sú pre jadro EÚ relevantné. Túto diskusiu nemožno považovať za uzavretú a rozhodne sa nestačí odvolávať sa na to, že nás za súčasť jadra vyhlásil nemecký minister zahraničia…

Diskusia o jadre

Diskusia o jadre EÚ ako taká nie je vôbec nová, naopak, pojmy„európske jadro“,„viacrýchlostná Európa“ a pod. sa objavovali i v minulosti. Objavovali sa najmä v obdobiach kríz a výziev pre Európu a zrejme k najväčšiemu rozmachu týchto diskusií prišlo po agresii do Iraku v roku 2003. Netreba pripomínať, ako vtedy americký minister obrany D. Rumsfeld rozdelil Európu na „starú“ a „novú“ podľa jej vzťahu k vojne v Iraku. Ukázalo sa, že USA dokážu s pomocou Veľkej Británie a štátov strednej a východnej Európy zablokovať každý francúzsko-nemecký pokus o spoločnú zahraničnú politiku EÚ. Verejnosť v krajinách východnej Európy nebola intervenčnej politike USA na Blízkom Východe naklonená, ale politici týchto krajín išli až tak ďaleko, že proti Nemecku a Francúzsku vystúpili s otvorenými listami.

Diskusia o európskom jadre z roku 2003 sa opakovala i pri ďalších krízach, najmä pr idlhovej a utečeneckej kríze. Vždy však bola komplikovaná tým, že sme nedokázali presne určiť, kto a čo má jadro predstavovať. Mali by to jadro tvoriť azda štáty Schengenu? Lenže to by znamenalo, že do jadra patria aj Poľsko a Maďarsko. Alebo by mali tvoriť jadro EÚ spojenci Francúzska a Nemecka? Tí sa však menia pomerne často podľa aktuálneho problému, pričom nedávno zmenilo svoj postoj i Slovensko. Alebo tvoria jadro EÚ najbohatšie štáty EÚ? To asi tiež neplatí, lebo bohaté škandinávske štáty ako Dánsko či Švédsko si radšej držia odstup od jadra i od eura.

Jednou z možností vymedzenia jadra je aj chápanie jadra EÚ ako zoskupenia štátov Eurozóny. I tu však vyvstávajú problémy. V tomto prípade by totiž žila väčšina obyvateľov jadra EÚ v stredomorských krajinách, vrátane Grécka. Paradoxne by tak vznikla situácia, že členmi jadra by sa stali najzadúlženejšie štáty EÚ. Ich verejný dlh pritom neustále narastá. V týchto štátoch sa môžu čoskoro objaviť vlády, ktoré odmietnu ďalej znášať „rozpočtovú zodpovednosť“, pretože nemecký tlak na reštriktívne opatrenia nevedie k želaným výsledkom. Ak sa ale grécka dlhová kríza zopakuje v prípade veľkých krajín ako Španielsko či Taliansko, bude situácia oveľa zložitejšie než v prípade Grécka. Problémom obrovského verejného dlhu (nad 100% HDP) pritom trpia aj štáty najužšieho jadra EÚ ako Francúzsko a Belgicko.

Impulzy pre vytvorenie jadra

Ako odpoveď na riešenie tejto situácie sa často spomína vytvorenie úradu spoločného „ministra financií“ pre Eurozónu. Je však otázne, či sa podarí vybaviť ho dostatočnými právomocami, pretože samotná funkcia „ministra financií“ nevyrieši vôbec nič. Ani vznik funkcie vysokého predstaviteľa pre zahraničnú politiku nestačil na zjednotenie pozícií štátov EÚ v zahraničnej politike, nakoľko chýbali primerané právomoci. Ukázalo sa to napr. pri vojne v Líbyi, kde Nemecko zaujalo odlišný postoj od Francúzska a Veľkej Británie a aj v Bezpečnostnej rade OSN odmietlo hlasovať za „bezletovú zónu“. Je otázne, či „minister financií“ Eurozóny bude schopný pôsobiť efektívnejšie.

V súvislosti s funkciou spoločného „ministra financií“pre Eurozónu sa spomína i téma jednotných korporátnych daní. Predstavme si však, že by táto spoločná daňová politika platila pre štáty jadra a zvyšné krajiny EÚ by ju odmietli. SR by prispôsobila výšku svojej korporátnej dane západným štátom,zatiaľ čo Poľsko a Maďarsko nie.V takej situáciiby mnoho slovenských firiem kvôli daniam okamžite presídlilo do týchto dvoch krajín. Spoločná politika v oblasti priamych daní je veľmi zaujímavá myšlienka, avšak bolo by ju potrebné realizovať v celej EÚ, nie len v krajinách „jadra“.

Otázka daní by určite ovplyvnila i problematiku prípadného spoločného rozpočtu Eurozóny, o ktorom sa tiež hovorí. Základným problémom by bolo, odkiaľ by do rozpočtu prichádzali príjmy. Jednou možnosťou je, že by išlo o presmerovanie časti doterajších príjmov z rozpočtu EÚ do špeciálneho rozpočtu štátov Eurozóny. Lenže s takým niečím by nesúhlasili štáty mimo jadra EÚ a z toho by vznikol vážny spor pred Súdnym dvorom EÚ. Problém zostruje aj fakt, že EÚ opúšťa V. Británia, čistý platca do rozpočtu EÚ.

Čiastočné riešenie by síce mohlo predstavovať zavedenie dane z finančných transakcií, je však otázne, či by sa ju podarilo efektívne vynucovať. Táto daň je mimoriadne potrebná a to nielen z európskeho, ale i z globálneho hľadiska. Pri súčasných politických lídroch však mám obavy, aby prípadné vynucovanie dane z finančných transakcií neskončilo rovnako ako verejne deklarovaný, ale neefektívny postup EÚ proti „daňovým rajom“. Pritom už vopred sa dalo predpokladať, že J.-C. Juncker ako tvorca jedného z hlavných daňových rajov v EÚ (Luxembursko)nedokáže proti daňovým rajom bojovať.

Podobne ako s rozpočtom to zložito vyzerá aj s ideou spoločnej úpravy minimálnej mzdy. Ide o principiálne správnu ideu, ale pokiaľ zostane zachovaný jednotný trh v súčasnej podobe, politika spoločnej minimálnej mzdy sa nesmie obmedzovať iba na jadro EÚ. V tom prípade by sa totiž mnohí podnikatelia rýchlo presunuli zo SR mimo krajín európskeho jadra (napr. do Maďarska a Poľska). Politika európskej minimálnej mzdy a korporátnej dane výlučne pre jadro EÚ by sa dala realizovať zrejme len pri reštriktívnych zásahoch do princípov jednotného trhu. Také riešenie by sa však nedalo dosiahnuť konsenzom členov EÚ a nepripustil by ho zrejme ani Súdny dvor EÚ. Napriek tomu sa zdá, že práve bez zmeny fungovania jednotného trhu sa EÚ nezaobíde…

Hodnotová diskusia v jadre

So zásadnými zmenami fungovania EÚ pri vytváraní jadra EÚ je spätá i téma tzv. európskych hodnôt. Diskusia o hodnotách sa stáva čoraz aktuálnejšou, pretože až príliš veľa ľudí má pocit, že ich politika EÚ poškodzuje. Žiaľ, je pravda, že Brusel sa v 21. storočí skutočne stal ochrancom oligarchických záujmov, hoci v minulosti viac zohľadňoval i záujmy iných skupín obyvateľstva. Po páde ZSSR ale oligarchia stratila záujem o kompromisy s pracujúcimi, keďže už neexistovala hrozba zo strany odlišnej ideológie. Tak ako si po druhej svetovej vojne mnohí mysleli, že odpoveďou na všetko je marxizmus, po roku 1989 sa začal za jedinú prijateľnú ideológiu považovať liberalizmus. Situácia však ukazuje, že ani ten neposkytuje odpovede na problémy 21. storočia.

Pri diskusii o hodnotách treba uviesť, že hoci má EÚ rôzne dokumenty o ľudských právach, zďaleka nie všetky sa však berú vážne. Medzi práva, ktoré sa spochybňujú najviac, patria sociálne práva. Tento postoj sa prejavuje i v konaní Európskej komisie, ako sme to videli počas dlhovej krízy. Žiaľ, práve táto kríza ukázala, že sa vytvára akýsi bruselský „socializmus pre bohatých“ – dlhy bánk sa socializujú, zatiaľ čo zisky sa privatizujú.Je preto nepochopiteľné, prečo sa neustále obmedzujú sociálne práva občanov vo väčšine krajín EÚ. Brusel na tento negatívny trend neponúka presvedčivú odpoveď a miesto práv dôchodcov, pacientov či pracujúcich sa radšej zameriava na práva sexuálnych menšín. Zdôrazňovanie tejto témy pri súčasnom obmedzovaní sociálnych práv väčšiny však pôsobí skôr kontraproduktívne.

EÚ by sa mala začať zamýšľať aj nad problémom dvojitého metra v otázkach demokracie a ľudských práv. Brusel na jednej strane ostro kritizuje niektoré kroky maďarskej vlády ako nedemokratické, na druhej strane však ignoruje dlhodobé porušovanie práv ruskej menšiny v Poblatí. Inštitúcie EÚ tiež nepochopiteľne tolerujú kultové uctievanie nacistov najvyššími predstaviteľmi pobaltských štátov. I tento rok si počas sviatku lotyšských Waffen SS 16. marca predsedníčka lotyšského parlamentu a niektorí členovia vlády uctili veteránov Waffen SS kladením vencov na ich cintoríne v obci Lestene. Treba sa vážne zamyslieť, či ministri z Pobaltia uctievajúci Waffen SS majú miesto v jadre EÚ…

Zahraničná a bezpečnostná politika jadra?

Jednou z hlavných tém pre jadro EÚ je aj problematika zahraničnej a bezpečnostnej politiky. EÚ už nemôže naďalej kopírovať zahraničnú politiku USA, pretože záujmy USA a EÚ sa čoraz viac líšia. Brusel sa doteraz v súlade s predstavami USA až príliš jednostranne zameriaval na „ruskú hrozbu“, ale ignoroval iné hrozby, vrátane faktu, že priamo v EÚ prebieha vojnový konflikt. 37% územia Cypru, členského štátu EÚ je dodnes okupovaných Tureckom, ktoré tam vyhlásilo svoj satelitný štát. Táto situácia dlhodobo vyvoláva obavy i v Grécku, ďalšom členskom štáte EÚ, ktorý sa v roku 1995 takmer dostal do vojnového konfliktu s Tureckom.Grécko i Cyprus sa opakovane dožadovali európskej solidarity, ale boli ponechané samy na seba a dodnes majú pocit, že ich bezpečnosť je Bruselom podceňovaná.

Najmä pod vplyvom utečeneckej krízy si však viacerí v EÚ uvedomili, že Európa potrebuje nezávislú zahraničnú politiku a priateľské mierové vzťahy na svojich južných a východných hraniciach. Žiaľ, v posledných desiatich rokoch tam Brusel pomáhal vytvárať hlavne nestabilitu. U mnohých Európanoch tiež dlho existoval mylný dojem, že im nič nehrozí, pretože pred aktuálnymi hrozbami v ich ochráni NATO. Lenže záväzok vojenskej pomoci z čl. 5 Severoatlantickej zmluvy priamo nevyplýva a najmä v prípade hrozieb z Blízkeho Východu je NATO pre európsku bezpečnosť naozaj málo prínosné.Potvrdila to i utečenecká kríza.

V Európe pritom hrozia i nové konflikty, na ktoré NATO reagovať nebude. Okrem problému zhoršovania vzťahov medzi EÚ a Tureckom sa zrejme objavia i staro-nové konflikty členských štátov EÚ a V. Británie. Môže ísťo problém Gibraltaru alebo námorných hraníc medzi Írskom a V. Britániou (napr. ostrov Rockall). Tieto konflikty sa po „brexite“ zrejme zostria a hoci ide o neželaný vývoj, EÚ by sa mala pripraviť na situáciu, že bude musieť vyjadrovať podporu svojim členom proti V. Británii.Je pravda, že niektorí politici nie sú z perspektívy posilnenia európskeho jadra v otázkach obrany nadšení, najmä tí, ktorí chcú zachovať hegemóniu USA v Európe. Na otázku vzťahu medzi USA a nemecko-francúzskym motorom EÚ by sa mala pri svojej diskusii o jadre zamerať i vláda SR.

V súčasnej situácii by SR najlepšie dokázala svoju ochotu stať sa členom jadra EÚ, keby sa skutočne snažila uprednostňovať štáty jadra EÚ pred USA, napr. pri verejných obstarávaniach. Na ministerstve obrany sa v súčasnosti chystá tender na dodávku bojových vozidiel za 1,2 miliardy eur, ktorý sa môže skončiť rovnako rozporuplne ako nedávna dodávka bojových vrtuľníkov bez bojovej výzbroje. Zrejme by nebolo na škodu, keby sme veľké vládne vyhlásenia o začlenení sa do jadra EÚ podporili i tým, že pri tendri na bojové vozidlá budeme seriózne zvažovaťi dodávateľov z jadra EÚ…

Literárny týždenník 29-30/2017

Branislav Fábry