To bolo asi dôležité uviesť na úvod tej časti nášho seriálu o významných a zväčša zabúdaných osobnostiach slovenskej histórie, v ktorej predstavíme príslušníka „uhorského národa“, Petra Pázmaňa. Rodina muža, ktorý sa narodil 4. októbra 1570 v dnešnej rumunskej Oradei – mohla mať podľa mena aj slovanský pôvod, nehovoriac už o tom, že rozhodujúcu časť svojho života prežil na Slovensku, kde sa zaslúžil predovšetkým o rozvoj Trnavy a Bratislavy, vtedy vlastne aj vďaka nemu jediných „bášt katolicizmu“. Napokon v bratislavskej Katedrále sv. Martina je aj pochovaný.

S Trnavou a Bratislavou „spojili“ Petra Pázmaňa, ako rímskokatolíckeho biskupa a dlhoročného arcibiskupa ostrihomského a prímasa uhorského – Turci. Po obsadení dnešného Maďarska Uhorskom ostalo len Slovensko a Chorvátsko, navzájom prepojené rakúskym Burgenlandom. Sídlo Ostrihomského arcibiskupstva sa na takmer tri storočia (286 rokov) presunulo do Trnavy. Po bitke pri Moháči (1526) bolo v roku 1543 sídlo arcidiecézy a kapituly prenesené z Ostrihomu do Trnavy, no a neskôr sídlil arcibiskup, vzhľadom na to, že plnil aj štátne povinnosti, vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska, v Bratislave. Ostal tu z tých čias Primaciálny palác, ale aj dnešný úrad vlády. Naspäť do Ostrihomu sa sídlo arcibiskupstva a kapituly vrátilo až v roku 1820, paradoxne v čase, keď bol „správcom Ostrihomu“ Alexander Rudnay, jeden zo siedmich slovenských kardinálov, známy výrokom, že Slovákom by ostal aj na „Petrovom stolci“. Urobil tak na pokyn z Viedne.

Podľa oficiálnych údajov Ostrihomské arcibiskupstvo bolo založené v roku 1000 a boli mu podriadené všetky ostatné biskupstvá Uhorska. Zaberalo skoro celé územie dnešného Slovenska a ani po vzniku Kaločského arcibiskupstva (v roku 1135, prvým biskupom tu bol Astrik) nestratilo svoje postavenie. V roku 1279 získali práve ostrihomskí arcibiskupi titul „prímas Uhorska“, teda hlava katolíckej cirkvi v Uhorsku. Od 13. storočia boli ostrihomskí arcibiskupi aj dedičnými županmi Ostrihomskej stolice, ktorá zaberala aj časť dnešného južného Slovenska.

Malé odbočenie: prečo slovenská katolícka cirkev úrad „prímasa“ nemá? Vraj preto, že hodnosť „prímas“ sa spája s kráľovstvom či kráľom. Nuž ale dnešní prímasi – český i maďarský – nesídlia v sídlach kráľov (nanajvýš ak minulých), ale v sídlach hláv štátov, prezidentov. Zdá sa, že tento argument je len výhovorka slovenskej cirkevnej hierarchie na zakrytie nedocenenia dôležitosti faktu slovenského – rovnako ako maďarského – nástupníctva po Uhorskom kráľovstve. Je to dôsledok predovšetkým tzv. dehungarizácie slovenských dejín v časoch prvej Česko-Slovenskej republiky, keď sme pod vedením Čechov vlastne dobrovoľne prenechali uhorské dedičstvo Maďarom, a tí to vzali „od podlahy“: ani dodatočne nemuseli hľadať maďarský výraz pre „Uhorsko“. Preplietli ho s „Maďarskom“, a tak vďaka nášmu nezáujmu padol im „nárok“ na dejiny Uhorska priam do lona. Aj keď tie uhorské dejiny, ako sme už niekoľkokrát napísali, v určitých časoch vôbec neboli „maďarské“, slovenské však boli nepretržite.

Vráťme sa k Pázmaňovi, ktorý bol rímskokatolíckym biskupom a kardinálom, rehoľníkom – jezuitom, arcibiskupom ostrihomským a uhorským prímasom, turčianskym prepoštom, a pravdaže, popri tom všetkom aj filozofom, teológom, pedagógom, náboženským spisovateľom a vlastne aj politikom. S jeho menom sa však spája aj protireformácia nielen na Slovensku, resp. Uhorsku, ale aj v celej Habsburskej monarchii.

Podobne ako pri Františkovi Forgáčovi, aj pri Pázmaňovi sa stretávame so zaujímavým faktom, že totiž ani jeden a ani druhý sa nenarodili ako katolíci. Forgáč ako luterán a Pázmaň v rodine kalvínskeho šľachtica. Práve na Pázmaňovom prípade sa ukazuje význam školského vzdelávania. Po smrti matky sa totiž vzdelával u jezuitov na gymnáziu v Kluži a ako trinásťročný (v roku 1583) prestúpil na katolícku vieru. O štyri roky (v roku 1587) vstúpil do jezuitskej rehole, jezuiti ho poslali na čas do Krakova, akademický titul však získal vo Viedni, teológiu študoval v Ríme, a napokon svoje akademické vzdelanie ukončil v Jezuitskom kolégiu v Štajerskom Hradci (v Grazi). V Grazi na jezuitskom kolégiu následne prenášal (v rokoch 1597–1606) logiku, morálku a prírodné vedy. Medzitým v rokoch 1601–1602 bol misijným kazateľom v Šali a v Košiciach. Ako mladý jezuita pôsobil aj v Kláštore pod Znievom. Už vieme, že v rokoch 1607–1616 bol v službách svojho predchodcu, kardinála a arcibiskupa Františka Forgáča, sídliaceho v Trnave. Po smrti Forgáča – až do vlastnej smrti, teda v rokoch 1616–1637 bol ostrihomským arcibiskupom, a od roku 1629 aj kardinálom so sídlom v Trnave a Bratislave, a zároveň turčianskym prepoštom.

Pázmaň bol počas svojho 67-ročného života účastníkom viacerých dôležitých historických udalostí. Už na druhý rok po svojom vymenovaní za arcibiskupa, v marci 1617 rokoval v zastúpení viedenského dvora ako „kráľovský vyslanec“ s búriacimi sa sedmohradskými vyslancami a v júni potom v Trnave so Šimonom Péčim, vyslancom Gabriela Betlena. Majme stále na pamäti, že to boli časy, keď odbojná, zväčša protestantská šľachta, pôvodom zväčša zo Sedmohradska (dnes Rumunsko), s hlavným strediskom (mestom?) v Košiciach, viedla ozbrojený zápas s Habsburgovcami, na strane ktorých bol až do svojej smrti aj palatín, luterán Juraj Turzo. Akoby na Pázmaňa pripadla rola „sprostredkovateľa“ medzi Viedňou a rebelmi po Turzovej smrti (na Vianoce 1616). Pázmaň priviedol späť do katolíckej cirkvi členov významných šľachtických rodov: Esterháziovcov, Forgáčovcov i časti Turzovcov. Prvého júla 1618 korunoval v Bratislavskej katedrále sv. Martina Ferdinanda II. Habsburského za uhorského kráľa.

Zaiste treba pripomenúť aj Pázmaňove zásluhy za vznik niekoľkých vzdelávacích zariadení. V roku 1623 založil internát – rímskokatolícky seminár – pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pázmaneum, v ktorom sa vychovalo množstvo slovenských vlasteneckých katolíckych kňazov – napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Michal Chrástek, Ferdinand Juriga, Jozef Tiso. Na jeho príkaz vydali v roku 1625 „Ostrihomský rituál/Rituale Strigoniense,“ v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce asi zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej stredoslovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom.

V roku 1626 založil v Bratislave „Collegium Posoniense“, čo je dnes Gymnáziom na Grösslingovej ulici číslo 18. V roku 1635 založil Trnavskú univerzitu. Ním založená jezuitská univerzita v Trnave, bola druhou slovenskou univerzitou. Vôbec prvá univerzita na území dnešného Slovenska (ak opomenieme učilište založené Konštantínom a Metodom na Devíne) bola Academia Istropolitana, ktorá však fungovala len asi dvadsať rokov (1467 – 1490). Trnavská univerzita, na ktorej mal prvú prednášku dekan filozofickej fakulty, Slovák Martin Palkovič,  sa stala vzdelanostným a intelektuálnym centrom Uhorska. V pedagogickom zbore a medzi študentstvom boli zastúpení príslušníci všetkých uhorských národov. Vzhľadom na geografickú polohu školy mali medzi nimi výrazné zastúpenie aj Slováci, napríklad Ján Baltazár Magin či Samuel Timon.

Uvažovalo sa na nej o vytvorení katedry slovenskej reči, k tomuto zámeru však nakoniec nedošlo. Pozoruhodná bola jej vydavateľská činnosť. Vydávali sa tu aj knihy v slovenčine resp. v slovakizovanej češtine. Tým Trnavská univerzita prispela k formovaniu jazyka dnes nazývaného kultúrna západoslovenčina, ktorý potom kodifikoval ako spisovný jazyk Slovákov Anton Bernolák. Vo svojej dobe bola najvýznamnejšou uhorskou vzdelávacou inštitúciou (v roku 1657 vznikla univerzita aj v Košiciach). Po 142 rokoch úspešného fungovania premiestnili univerzitu v roku 1777 do Budína, a to na príkaz Márie Terézie.

Historik Jozef Šimončič o Trnavskej univerzite napísal: „Trnavská univerzita vznikla a pôsobila v slovenskom prostredí a ovplyvňovala ho, ale doteraz nebol jej význam pre slovenské kultúrne dejiny úplne docenený. Dokonca ani jej podiel na uvádzaní domáceho jazyka do kultúrneho milieu, ktorý sa prejavoval už v roku 1634, keď na obecnú slovenčinu preložil Pázmaňovho Hodegusa jeden kňaz Tovarišstva Ježišovho a potom po roku 1648, keď tu vyšiel Latinsko-maďarsko-slovenský slovník, keď sa tu pred rokom 1655 pripravoval Sélešiho Canthus catholici a keď tu v 60. rokoch vydal Mikuláš Miris z Domaniže latinskú prácu „Zaujímavý spis o slovenskej reči“. V spoločenských a právnických vedách sa v Trnave formovali vedci Sentiváni, Revický, Ivančič, Jaslinský, Adámi, ktorým neboli cudzie moderné myšlienkové systémy. Trnavská univerzita nijako nezaostávala v aplikácii najnovších Newtonových poznatkov. Gestor observatória Trnavskej univerzity Maximilián Hell dosiahol svetové uznanie a za podpory dánskeho kráľa pozoroval zatmenie Venuše na ostrove Vardo. Na univerzite vytváral Samuel Timon koncepciu dejín slovenského národa. Z jeho myšlienok o Slovákoch vychádzalo potom naše národné obrodenie. Známe sú pokusy založiť aj katedru slovenského jazyka i náväznosť Bernolákovho Slowára na slovníkovú tvorbu Trnavskej univerzity.“

Kardinál Peter Pázmaň zomrel 19. marca 1637 v Bratislave, pochovaný je v Katedrále sv. Martina. Nedožil sa už posvätenia univerzitného chrámu sv. Jána Krstiteľa v Trnave. Petra Pázmaňa sme mohli „vidieť ako živého“ v roku 1972, a to vo filme Adam Šangala, nakrútenom podľa románu Ladislava Nádašiho Jégeho. Stvárnil ho Ladislav Chudík.

Marián Tkáč