Každá dohoda je určitým kompromisom. Po Forchheimskej mohli nanovo pôsobiť medzi našimi predkami aj nemeckí kňazi. A do našich dejín navyše vpadol franský mních Viching a zásadne ich zmenil. Bez Vichinga by boli iné.  Ako sa to stalo? V Bavorsku bol zrejme vtedy aj Svätopluk, lebo jeho a Vichingove mená sú v príslušnej knihe kláštora v Reichenau, ako mená osôb, ktoré tu, 300 kilometrov južne od Forchheimu, uzavreli bratstvo.

Ak igrici stáročia vyspevovali o Nitre: „Ty si bola niekdy všeckých krajín hlava, v ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava,“ znamená to, že Svätopluk vládol z Pribinovej Nitry aj Vislanom, aj Slovenom moravským a čoskoro aj panónskym. A možno naznačuje aj to, že „za Moravou“ vládol už aj Pribina, zakladateľ Brna.

Svätopluk k svojej ríši postupne pripojil Vislansko, Sliezsko, Panóniu, Čechy a Lužicu. Jeho moc siahala do dnešného Nemecka, Česka, Poľska, Ukrajiny, Rumunska, Maďarska, Srbska, Chorvátska, Slovinska a Rakúska. Ďaleko za rieku Moravu severozápadným smerom a dosahovala inú rieku Moravu na juhu, v dnešnom Srbsku. Od Moravy po Moravu. Dnes ríšu, v ktorej vládol, nazývame „Veľká Morava“ (a je účelová snaha, aby bola len „Moravou“ s centrom na dnešnej Morave). Svätoplukovu ríšu však tak pokrstil až „posmrtne“, okolo roku 950, carihradský cisár Porfyrogenet. Jeho „hé megalé Marabia“ sa prekladá ako Veľká Morava, ale nejde „len“ o vzdialenú či minulú Moravu? A ako túto ríšu menovali samotní jej obyvatelia, Sloveni, v mene ktorých (a nie v mene „Moravanov“) predsa písal Rastislav Michalovi III.? Možnú odpoveď ponúka Anton Hrnko: Terra Sclavorum, Sclavonia, Slovensko. Vychádza z toho, že vo februári 860 Ľudovít Nemec odobril vtedy už blatnohradskému Pribinovi darovanie majetku v dnešnom Zalaváre, ktorý sa nachádzal „in Slougenzin marcam“, v Slovenskej marke. Tá sa rozprestierala pri Balatone a na severe a východe susedila s Nitrianskym kniežatstvom, čiže Slovenskom, na juhu so Slovinskom. Slovenská marka bolo teda územie susediace so Slovenčinou (Slovenskom). Pod týmto názvom bola naša krajina známa nielen v čase Svätopluka, tak ju poznajú aj staré kroniky, napríklad „Uhorsko-poľska kronika”, ktorá priamo hovorí, že starí Maďari sa nasťahovali (nie „dobyli”) do krajiny zvanej Sclavonia. O „Slovenskej zemľi“ písal aj mních Nestor, pravda, my „maloverní“ sme v prvom slovenskom vydaní jeho kroniky (Bratislava 2018) dôsledne všetko „slovenské“ vymenili za „slovanské“, takže Sloveni žili v „Slovansku“…

Svätopluk sa správal ako stredoeurópsky policajt. Keď správcu dnešného Rakúska Ariba, Svätoplukovho spojenca, v roku 882 vyhnali synovia Vilhelma a Engelšalka, Svätopluk zasiahol a už v tom istom roku im spustošil ich majetky. Keďže zhruba vtedy do juhovýchodnej oblasti Svätoplukovej ríše, na dnešné východné Maďarsko a Sedmohradsko, vpadli Bulhari a Svätopluk dostal informácie, že sa tak stalo so súhlasom Arnulfa a že Arnulfovi ľudia stroja úklady o jeho život, vyzval Arnulfa odprisahať, že to nie je pravda. Keď Arnulf prisahať odmietol, Svätopluk ešte v tom istom roku obsadil vtedy už Arnulfovu Panóniu a zostal tam celý rok. Výpravu zopakoval v roku 884, čím sa územie od Viedenského lesa na západe, po Drávu na juhu stalo súčasťou jeho ríše. V roku 884 sa Svätopluk na vrchu Chuomberg, pri Viedenskom lese, stretol s vtedajším cisárom Karolom III. Tučným a dohodli sa, že hranicou ich ríš bude Viedenský les. Bol to mocný vládca a zaslúžil by si pamätník na vrchu Chuomberg, ako o tom sníval Drahoslav Machala.

Čo Svätopluk vydobyl mečom, to Metod krstil po tom, keď sa v roku 873 ujal správy moravsko-slovenskej cirkvi. Tu ho prijali s veľkou pompou a Svätopluk mu odovzdal chrámy a duchovných vo všetkých mestách (Viching prišiel na scénu až o rok). Metodovou zásluhou sa začalo šíriť Božie slovo, pohania sa obracali na vieru, rástol počet kňazov. Kresťanským sa stalo Vislansko, Sliezsko, Spiš, Šariš, Zemplín, Zakarpatie, územia, ktoré vydobyl Svätopluk: konali teda ruka v ruke.

A práve to znepokojovalo Frankov, mocenské a cirkevné úspechy čoraz väčšieho suseda. Keď nemali šancu poraziť ho vojensky, prišli na rad bavorskí „poradcovia“ Svätopluka. V spomínanom roku 874 sa objavil zarytý Metodov nepriateľ Viching. A tak sa postupne sformovali dva nepriateľské tábory: fransko-latinský a byzantsko-slovenský. Odlišovali sa najmä liturgickým jazykom. K otvorenému konfliktu došlo v roku 878, keď nemeckí kňazi na čele s Vichingom obvinili Metoda, že pri vysvetľovaní Božej Trojice hlása bludy a pri bohoslužbách používa slovenský jazyk.

Metod sa nanovo musel vybrať do Ríma, aby obhajoval svoju pravdu. A bol úspešný. Svedčí o tom pápežská bula „Industriae Tuae“ z júna 880. Pápež Ján VIII. ňou oznámil Svätoplukovi (ako „svojmu milovanému synovi“), že arcibiskup Metod je pravoverný, a opätovne potvrdil používanie staroslovenčiny ako bohoslužobného jazyka. Oznámil Svätoplukovi, že prijíma jeho kráľovstvo pod ochranu sv. Petra, za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň Východofranskej ríše. A Svätopluk bol pápežom označený za „milovaného syna“ –  náznak budúcej cisárskej hodnosti? Takto to mohlo a možno aj malo byť, ale vládcovia západného suseda to nechceli a nedovolili.

Do Metodovej delegácie do Ríme sa dostal aj mních Viching, a tam ho na žiadosť Svätopluka pápež vysvätil za nitrianskeho biskupa. Nitra – Svätoplukovo sídlo – sa tak v roku 880 stáva prvým známym biskupským sídlom v strednej Európe. Sú však aj také domnienky, že v Nitre bolo biskupstvo už koncom 4. storočia za markomanskej kráľovnej Frigitil a teraz sa len obnovilo. A aj vo vatikánskom katalógu nitrianskych biskupov je pred Vichingom menom Sunias bez časového určenia. V Nitre však istotne bolo biskupstvo (aj keď biskupom bol Viching) o takmer sto rokov skôr ako v Prahe (973), v Poznani (968) či v Ostrihome (okolo roku 1000). O Metodovom sídle ešte bude reč. Pýtame sa teda s kardinálom Korcom: „Prečo by sme si nemohli opakovať, že vďaka Bohu nie sme včerajší, či nie sme tu odvčera?“

Vichingova blízkosť pri Svätoplukovi v rokoch 874–881, a potom najmä v rokoch 885–891, zásadne ovplyvnila naše dejiny. Najprv do roku 879 spolu s Jánom z Benátok, čoby vodcovia latinského kléru, úspešne ohovárali Metoda pred Svätoplukom a vyprovokovali početné spory. A po roku 880? Zatiaľ čo sa zvyšok delegácie vrátil z Ríma, Viching tam zostal a stade poslal Svätoplukovi sfalšovaný list údajne od pápeža, podľa ktorého má Svätopluk zosadiť Metoda. Keď sa o rok (881) Metod dozvedel priamo od pápeža, že taký list nikdy nenapísal, zosadil Vichinga, „opojeného nesmiernym bludárstvom“ z postu nitrianskeho biskupa, a „uvrhol ho do kliatby satanovej aj s davom, ktorý bol spolu s ním posadnutý zlým duchom“. Tak píšu Metodovi životopisci, podľa iných zdrojov poveril Vichinga misiou „na území, ktoré Svätopluk len nedávno pripojil k svojej ríši,“ hovorí sa o Vislansku. Viching sa stade neustále usiloval vrátiť do Nitry, ale Metodovi žiaci na čele s Gorazdom mu v tom až do Metodovej smrti úspešne bránili.

Zdá sa, že na „boj o Svätopluka“ zneužíval Viching („diabolský Viglisko“) princíp „lásky“ pri výklade základných kresťanských postulátov: „Milujte sa a množte sa!“, vychádzajúc z vtedy bežnej praxe západných panovníkov. A to na rozdiel od prísneho asketického Metoda, ktorý zrejme vyčítal Svätoplukovi – a tým ho možno privádzal do zúrivosti – porušovanie šiesteho a deviateho Božieho prikázania („Nezosmilniš“ a „Nevezmeš manželku blížneho svojho“).

Nútenou „odlukou“ Vichinga od Svätopluka v rokoch 881-885 získal Metod čas na pokojnú prácu. So svojimi žiakmi pokračoval v prekladaní náboženských textov, ale aj v pôvodnej tvorbe, najmä kázní. Intrigán Viching (človek Ľudovíta Nemca do jeho smrti 28. augusta 876, a jeho nástupcov, syna Karlomana a vnuka Arnulfa) tak nemohol plniť svoju deštrukčnú misiu medzi Slovenmi. Nezamedzil nesporným Svätoplukovým vojenským a Metodovým kristianizačným úspechom. Jeho čas však čoskoro príde…

Marián Tkáč