Prvého januára 1991 sa začala radikálna ekonomická reforma podľa scenára schváleného federálnym zhromaždením (teda plus-mínus z dvoch tretín vyhovujúca českej ekonomike), ktorá – ako sa zakrátko ukázalo – viedla k veľmi zložitej a pre väčšinu Slovákov nepriaznivej a dovtedy nezažitej situácii. Tá sa nedala pomenovať inak, ako ťažká hospodárska kríza.

Priemyselná produkcia poklesla z 276 miliárd korún v roku 1989 na 187 miliárd v roku 1993, stavebná výroba zo 47 na 22 miliárd, poľnohospodárska výroba sa znížila o tretinu, cestná doprava na tretinu a železničná doprava na polovicu predkrízovej úrovne. Hrubý domáci produkt sa znížil na 74 percent, spotreba domácnosti o tretinu, reálne mzdy dosahovali v roku 1993 iba necelých 73 percent oproti roku 1989. Prudká inflácia znehodnotila úspory obyvateľstva.

Skutkom sa stalo niečo, s čím sa nestretlo niekoľko generácií Slovákov. Bola tu šokujúca masová nezamestnanosť, neporovnateľne vyššia ako v Česku. Na konci roku 1991 bola jej miera takmer dvanásť percent, zatiaľ čo v Česku len štyri percentá. Kým v roku 1990 bolo zaregistrovaných necelých 40-tisíc Slovákov bez práce, v roku 1993 už skoro desaťnásobok, 380-tisíc.

Bolo treba okamžite riešiť neuveriteľné množstvo problémov, o ktorých sa predtým nikomu ani nesnívalo. Pre mnohé regióny bol osudovým faktorom úpadok zbrojárskeho priemyslu. Slovenská verejnosť veľmi citlivo prijala rozhodnutie federálnej vlády (známe ako „Havlovo rozhodnutie“) z roku 1990 o urýchlenej konverzii zbrojárskych podnikov, dotýkajúcej sa v rozhodujúcej miere slovenských závodov na výrobu tankov a iných zbraní, čím na Slovensku zaniklo okolo 70-tisíc pracovných miest.

Prezident Havel jednoznačne a jednorazovo presadil zastavenie výroby slovenských tankov z „morálních důvodů“. Aká je to však morálka, keď tie isté tanky začali v roku 1993 vyrábať v Česku a keď ich v máji 1994 prišiel do Prahy kupovať čílsky prezident, generál Augusto Pinochet? K diskusii o tom, či je na vine zrušenia zbrojárskej výroby osobne Václav Havel, uvádzame Klausove slová:

„K zrušeniu slovenskej zbrojnej výroby došlo pod vplyvom pomýleného pseudopacifizmu nášho prezidenta a ministra zahraničných vecí“.

Peniaze, a s nimi i nanovo ministerstvá financií, sa dostávali do centra diania. Začali k nám prúdiť zahraniční „radcovia“, a tí na prvom mieste radili postaviť priame nástroje riadenia, na prvom mieste plánovanie „k múru a postrieľať ich“.

V máji 1991 sa uskutočnila v Bratislave medzinárodná konferencia o daňovej reforme, ktorú sme na slovenskom ministerstve financií zorganizovali aj proti nevôli Prahy v úzkej spolupráci s dánskym ministerstvom daní a ciel. Bol to výsledok cesty s ministrom Michalom Kováčom do Dánska i mojich rokovaní v rámci OECD v Paríži s predstaviteľmi Dánska, ktorí sa k porovnateľne veľkému Slovensku správali ústretovo. Vtedy sme autonómne reformovali sústavu finančných správ a daňových úradov, umožňovali vznik nových bánk – obnovila sa činnosť Tatra banky, vznikla Slovenská záručná banka. Chýbali však právomoci systémového charakteru.

Za prvý krok na ceste k slovenskej ekonomickej zvrchovanosti treba považovať fakt, že 23. decembra 1990 zverejnilo slovenské ministerstvo financií – nečakajúc na federálne a české – predbežný zoznam regulovaných (usmerňovaných) cien tovarov a služieb na území Slovenskej republiky, ktorý bol liberálnejší ako chystaný federálny zoznam a umožňoval napríklad predávať hliník, nikel a železné plechy (slovenské výrobky) za svetové ceny.

Ďalší vážny krok urobila slovenská vláda hneď na svojom prvom zasadaní v roku 1991: zmenila rozhodnutia federálnej vlády o urýchlenej konverzii, dotýkajúcej sa na 80-90% slovenských zbrojárskych fabrík a ohrozujúcich pracovné miesta pre 70-tisíc Slovákov na postupnú konverziu. Pravdaže, mnohé už bolo stratené.

Od čias hlasistov a prúdistov, zväčša študentov pražských univerzít, od prelomu 19. a 20. storočia existovali a doteraz existujú medzi slovenskými intelektuálmi dva proti sebe stojace názorové prúdy: na jednej strane profederálny či pročeskoslovenský (bez pomlčky), dnes „slniečkarsky“ či liberálny, a na druhej strane konzervatívny, národný.

Len zopár mien: na začiatku Česko-Slovenska Šrobár, Dérer, Pavol Blaho, Ivan Markovič, Ivan Štefánek, Milan Hodža na jednej strane, Vajanský, Hlinka, Rázus, Tiso, Juriga na druhej strane. O storočie či polstoročie neskôr na jednej strane Marián Čalfa, Fedor Gál, Ľubomír Feldek, Milan Lasica, Martin Porubjak, Anton Vavro, Iveta Radičová a viacerí iní, na druhej strane Vladimír Mináč, Imrich Kružliak, Roman Kaliský, Gustáv Valach, Bartolomej Kunc, Milan Ferko, Drahoslav Machala, Peter Štrelinger a iní, medzi nimi aj ja. Predstavitelia oboch strán sa stretali aj v komisiách na prípravu nového štátoprávneho usporiadania, na prípravu novej federálnej ústavy a na príprave slovenskej ústavy.

Stačí listovať vtedajšie noviny a boje a zápasy Slovákov o vlastný štát sa dajú vysledovať. Mali viacej obranný, ako útočný charakter, čo je napokon imperatív našich dejín. Zo strany mnohých bolo cítiť strach a obavy, podobne ako toľko krát predtým. Počas prvej svetovej vojny sa báli Slováci opustiť Uhorsko, jedny ružomberské noviny napísali:

„Boh nás uchovaj pred odtrhnutím od Uhorska, potom umrieme v bruchu susedných národov“.

V roku 1939, ešte začiatkom marca, napríklad Alexander Hrnčár, krátky čas aj minister financií v autonómnej slovenskej vláde po 6. októbri 1938, predpokladal, že Slovensko ekonomicky samostatnosť neunesie.

Patril som medzi neveľkú skupinu ekonómov, ktorí vyčísľovali možnosti a predpoklady Slovákov hospodáriť pre seba. V júni 1990 vydal Milan Ferko slávnostnú tlač k Dňom slovanského a slovenského písomníctva na počesť sv. Cyrila a Metoda pod názvom Dedičstvo otcov. Tu je moja odpoveď na otázku, čo pre mňa znamená odkaz solúnskych bratov:

„Pre štyridsať či štyridsaťpäť generácií Slovákov – pre jednu viac, pre inú menej – je odkaz dvoch či troch generácií Veľkomoravskej ríše z úsvitu stredoeurópskych dejín žriedlom hrdosti, ale i odvahy žiť a prežiť, správať sa kultúrne a dôstojne, sebavedome a pritom slušne, nepoddať sa hromom a bleskom. Mňa, a verím, že celú našu terajšiu generáciu napĺňa cyrilo-metodský odkaz odvahou konať primerane dobe s vedomím miesta a poslania Slovákov v Európe.“

Po voľbách v júni 1990 vstúpil do mojej kancelárie námestníka ministra financií na Kýčerského ulici Víťazoslav Móric, vtedy predseda SNS a novozvolený poslanec Federálneho zhromaždenia s ozbrojeným osobným strážcom a s otázkou:

„Čo mám povedať na prvom sedení novozvoleného parlamentu v Prahe, veď v prvej reči predstaviteľa najslovenskejšej strany by bolo vhodné povedať niečo razantné a zásadné, teda historické!“

Počul veľa vecí, okrem iného aj návrh, aby sa jednou z jeho najdôležitejších požiadaviek stala aj vlastná slovenská emisná banka. Keď to Móric predniesol v pléne Federálneho zhromaždenia, pustili sa doňho veľmi nemilosrdne médiá, ale i poslanci. Nastalo zdesenie, nechápanie, precitnutie: „Móricova banka“, „Co ti Slováci vlastně chtějí?“ atď.

Poslanca Víťazoslava Mórica oslovil aj vtedajší federálny minister financií Václav Klaus:

„Pane poslanče, odkud máte takovou blbost?“

A Móric to vyvalil naplno:

„Akáže blbosť, keď mi to povedal námestník slovenského ministra financií Marián Tkáč!?“

No a tak som bol „odpísaný“. A keby len u Klausa. U všetkých ľudí, ktorých symbolom je slniečko, a ktorí sa radi zmocňujú prívlastku „slušní“…

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)

Marián Tkáč