Uzavretý ekosystém namiesto nezávislosti. Ako sa regulácia obsahu ocitla v rukách úradníkov a mimovládok

Rada má rozhodovať, ale moc drží Kancelária

Zákon o mediálnych službách vytvoril deväťčlennú Radu ako nezávislý orgán, ktorý má chrániť pluralitu a dohliadať na férový mediálny priestor. Mandáty jej členov sú prekrývané, aby odolávali politickým cyklom. Tento model však funguje len formálne. Reálna rozhodovacia moc sa presúva na Kanceláriu Rady; úradnícke zázemie, ktoré pracuje v anonymite a bez priamej verejnej kontroly.

Kancelária hodnotí obsah, komunikuje s platformami, zastupuje Slovensko v zahraničných expertných skupinách a pripravuje metodiky, ktoré Rada už len schvaľuje. Okrem toho vytvára rozsiahle právne a analytické materiály, ktoré zásadne ovplyvňujú výsledné rozhodnutia. Jasne to ukazuje aj kauza konzervatívneho influencera Andreja Palka.

Ako sám uviedol v rozhovore s Annou Žitnou, štrnásťstranová analýza jeho jediného facebookového príspevku pôsobí ako kádrový spis, ktorý by sa nestratil ani v archíve ŠtB. Materiál, ktorý má byť podkladom pre správne konanie, podrobne rozoberá jeho osobu, profesiu, názorové východiská, intenzitu prejavu, verejný dosah a potenciálnu „radikalizačnú schopnosť“. Je to typ dokumentu, ktorý by v normálnom demokratickom štáte vôbec nemal vzniknúť pri posudzovaní bežného občianskeho prejavu na sociálnej sieti.

Na pôde regulátora tak vzniká situácia, v ktorej volení členovia nesú verejnú zodpovednosť, no rozhodujúci vplyv majú nevolení úradníci. A mená týchto úradníkov si verejnosť musí hľadať v konferenčných materiáloch či zápisoch zo zahraničných ciest, nie v oficiálnych výstupoch.

Najvýraznejšie sa tento problém prejavuje tam, kde ide o zásah do základných práv. Pri certifikácii „dôveryhodných nahlasovateľov“ podľa DSA sedí v rozhodovacom útvare len jeden volený člen Rady. Štyria ďalší sú úradníci Kancelárie – a na prijatie rozhodnutia stačí väčšina troch hlasov. To znamená, že rozhodnutie môže padnúť bez jediného hlasu voleného zástupcu.

Konflikt záujmov, o ktorom sa nehovorí

Certifikácia dôveryhodných nahlasovateľov (trusted flaggers podľa DSA) je najcitlivejšou kompetenciou národného koordinátora, ktorým sa na Slovensku novelou zákona o mediálnych službách stala Rada pre mediálne služby. Dôveryhodní nahlasovatelia získavajú v online priestore výnimočné postavenie: platformy musia ich podnety vybavovať prednostne, čo im v praxi dáva reálny vplyv na viditeľnosť a dostupnosť obsahu. Práve preto sa predpokladá maximálna nezávislosť a nepriestrelné procesy.

Slovensko sa však vydalo opačným smerom. Rozhodnutie o tom, kto takéto privilégium v informačnom ekosystéme získa, bolo vložené do rúk útvaru, v ktorom majú väčšinu nevolení úradníci Kancelárie Rady. Kauza DigiQ, na ktorú upozornil Marker, ukázala, že regulátor nevidí konflikt záujmov ako problém ani v situácii, keď sa o certifikát uchádza organizácia s prepojeniami na osoby pôsobiace v regulátore (napríklad Andrea Cox). Ide pritom o rozhodnutia, ktoré majú priamy dopad na slobodu prejavu a pluralitu informácií.

Podstata problému však ďaleko presahuje jediného žiadateľa. Ak o privilegovanom postavení v online priestore rozhodujú úradníci, verejnosť musí poznať ich mená, profesijné pozadie a prepojenia. V súčasnosti takáto transparentnosť neexistuje a práve tam vzniká priestor pre pochybnosti o nezávislosti celého procesu.

Ekosystém, nie nezávislosť

Aby sme pochopili problém Rady, musíme sa pozrieť na širší kontext. Slovenská regulácia obsahu nevyrastá z nezávislosti, ale z uzavretého ekosystému, v ktorom sa prelínajú úradníci Rady, mimovládne organizácie bojujúce proti „dezinformáciám“, experti na hybridné hrozby a inštitúcie Európskej únie.

Tento ekosystém má spoločnú históriu: projekty GLOBSECu, Infosecurity.sk, programy ministerstva vnútra, stratcom siete a rôzne európske iniciatívy. Profesijné dráhy jednotlivých aktérov sa v ňom opakovane stretávajú. Keďže Kancelária Rady anonymizuje svojich zamestnancov, verejnosť vidí len fragmenty: mená v delegáciách, podpisy pod metodickými dokumentmi. Až následná analýza ich profilov odhaľuje predošlé pôsobenie v rovnakých projektoch a rovnakom ideovom prostredí.

Výrazným príkladom tohto prieniku je Daniel Milo, dnes zodpovedný za implementáciu DSA pre Slovensko v Európskej komisii. Roky pôsobil v rovnakom prostredí ako viacerí zamestnanci Rady. Spája ich spoločná predstava, že verejný priestor treba aktívne „čistiť“ od rizikových naratívov. Takýto hodnotový rámec môže byť legitímny pre súkromné projekty či aktivistické iniciatívy, ale nie pre nezávislého regulátora, ktorý má stáť nad politickým konfliktom, nie v jeho strede. Ostatný príspevok, ktorým sa Milo podelil so svojou komunitou sa týkal pokuty 120 mil. EUR, ktorou EK sankcionovala sociálnu sieť X Elona Muska.

Platforma mediálna gramotnosť+: prienik mimovládok do regulácie

Ďalšou súčasťou ekosystému je Platforma mediálna gramotnosť+, kde Rada figuruje ako riadny člen. Na prvý pohľad ide o vzdelávací projekt, no v praxi tvoria jeho jadro organizácie ako MEMO98, konspiratori.sk, DigiQ, SDA, či Sebavedomé Slovensko. Sú to aktéri, ktorí dlhodobo presadzujú tvrdé zásahy do verejného priestoru.

Keď regulátor vstúpi do takejto platformy, prestáva byť nestranným arbitrom. Stáva sa súčasťou jednej ideovej línie. A keď sa ukáže, že zamestnanci Kancelárie sami odkazujú na obsah platformy, zdieľajú jej výstupy či spolupracujú na podujatiach, je jasné, že nejde o nezávislý úradnícky aparát, ale o súčasť širšej stratcom siete.

Zamestnancom Rady dáva moc ich anonymita

Jedným z najzávažnejších problémov je anonymita úradníkov. Ide o ľudí, ktorí v praxi vykonávajú reguláciu obsahu, komunikujú s platformami, pripravujú stanoviská, analyzujú naratívy a rozhodujú o tom, kto získa privilegovanú pozíciu v online priestore. Napriek tomu Rada ich mená nezverejňuje.

Časť z nich má zároveň profesijné prepojenia na mimovládky, ktoré sa venujú monitoringu obsahu a boju proti dezinformáciám. To samo osebe neznamená zaujatosť, ale je to fakt, ktorý má zásadný význam pri posudzovaní nezávislosti regulátora. Verejnosť má právo vedieť, kto rozhoduje o hraniciach slobody prejavu.

Čo s tým? Kto môže zastaviť uzavretú regulačnú sieť

Ak by išlo len o technickú chybu alebo ojedinelé pochybenie, stačila by jednoduchá oprava. Problém je však hlbší. Regulácia obsahu sa na Slovensku sústreďuje v rukách úzkej siete úradníkov a spriaznených organizácií, ktorá funguje mimo verejnej kontroly. Ak sa tento model nezmení teraz, stane sa pevnou súčasťou štátnej štruktúry, bez ohľadu na to, kto bude vládnuť.

Preto je dôležité pomenovať, kto dnes môže situáciu reálne ovplyvniť.

Národná rada môže novelou zákona prikázať zverejňovanie mien a funkcií zamestnancov Kancelárie, zaviesť jasné pravidlá konfliktu záujmov a stanoviť, že pri najcitlivejších rozhodnutiach musí mať hlas volených členov Rady prevahu. Sú to opatrenia, ktoré regulátora neoslabia, ale mu vrátia legitimitu a dôveru.

Hoci je Rada formálne nezávislá, jej vnútorná organizácia a metodické postavenie sú v gescii ministerstva kultúry. Práve to môže vyžadovať úpravu organizačného poriadku, zrozumiteľné pravidlá pre certifikáciu a transparentnosť v tom, kto Slovensko zastupuje na medzinárodných fórach. Ak má byť DSA implementované v duchu ochrany slobody prejavu, vláda musí byť aktívnym strážcom nezávislosti koordinátora. Nie pasívnym pozorovateľom.

Najrýchlejšie zmeny môže urobiť samotná Rada. Môže okamžite zverejniť mená vedúcich pracovníkov Kancelárie, obmedziť ich účasť v rozhodovaní o certifikácii a prijať etické pravidlá, ktoré vylúčia súbežné, ale i predošlé pôsobenie v projektoch stratcom mimovládok. Nezávislosť nie je titul, ale spôsob fungovania.

Rozhodnutia certifikačného útvaru sú preskúmateľné v správnom súdnictve. Ak niekto poukáže na konflikt záujmov alebo netransparentnosť procesu, súd môže rozhodnutie vrátiť alebo zrušiť a určiť zásadné pravidlá pre budúcnosť. Slovenské súdnictvo je v tejto oblasti nezávislejšie než samotný regulátor.

Úradníci môžu pôsobiť v anonymite len dovtedy, kým si to verejnosť nevšíma. Už teraz však platí, že čím viac sa o ich práci hovorí, tým menej bezpečný je pre nich priestor „neviditeľnej moci“. V demokratickej spoločnosti nie je normálne, aby subjekty zasahujúce do slobody prejavu konali bez toho, aby verejnosť poznala ich identitu.

Už len tento tlak je sám o sebe korekčným mechanizmom a jeho sila rastie každým ďalším odhalením.

Po voľbách vôľa na opravu môže chýbať

Rada pre mediálne služby mala byť ochrancom plurality a bariérou pred cenzúrou. No stala sa súčasťou ekosystému, ktorý má schopnosť ovplyvňovať verejnú debatu bez verejnej kontroly. Ak tento model pretrvá, vznikne stabilná sieť, ktorá bude fungovať nezávisle od politických zmien. Môže sa stať nástrojom kontroly verejného priestoru.

Ak sa k moci v budúcnosti vrátia politické sily, ktoré dlhodobo presadzovali tvrdé zásahy do informačného priestoru, tento ekosystém dostane politické krytie aj moc. A anonymná úradnícka štruktúra môže určiť, čo je pravda, čo omyl a čo sa už nesmie objaviť v online priestore.

Preto je dôležité hovoriť o tom teraz. Slovensko ešte môže rozhodnúť, či bude mať nezávislého regulátora, alebo uzavretú sieť, ktorá sama určí hranice slobody prejavu.