Bratislava 23. júna 2018 (HSP/orientacia/Foto: TASR/AP- Tatyana Zenkovich)
Rozpad Sovietskeho zväzu bol dôsledkom nedostatkov spoločenského systému, ale nešlo o výsledok porážky vo vojne. Väčšina občanov Ruska nepovažuje za spravodlivé niektoré dôsledky tohto kolapsu, a sú naklonení procesu, ktorý má viesť k „re-etablovaniu“ Ruska ako globálnej veľmoci. Predstavitelia susedných štátov vnímajú tento vývoj ako prejav „imperiálnych ambícií“ Moskvy a reagujú náznakmi rusofóbneho odporu a snažia sa orientovať na iné globálne mocenské centrá
Igor Cibula vo svojom komentári na portáli Orientácia.sk konštatuje, že prezident Vladimír Putin sa pokúsil zorganizovať aspoň niečo, čo sa podobá na ZSSR, ale jeho integračný model nespája národy a vedie k prehĺbeniu odcudzenia ich elít od Ruska. Preto sa v Moskve začína hovoriť o potrebe pragmatickej politiky voči súčasným spojencom, teda ak chcú od Ruska ekonomické výhody a vojenskú ochranu, mali by za to platiť „politickou vernosťou“ a „neobťažovať“ ruskojazyčné minority a vytláčať ruský jazyk.
Zástupca riaditeľa Ústavu politickej a vojenskej analýzy Alexander Chramčichin uverejnil v denníku Nezavisimaja gazeta úvahu o geopolitickej osamelosti Ruska a potrebe pragmatickejšej politiky Moskvy vo vzťahoch so spojencami. Autor pripomína, akú „minihystériu“ spôsobilo v Rusku rozhodnutie Astany v apríli 2018 poskytnúť Washingtonu právo na využívanie kaspických prístavov Aktau a Kuryk v rámci tzv. afganského tranzitu. Politické vášne však nedosiahli úrovne spred šiestich rokov, keď „vlastenecká verejnosť“ sa postavila proti „základni NATO“ v Uljanovsku, pričom opakovane boli vyslovované a písané frázy o „americkom námorníctve v Kaspiku“. Rovnako padlo veľa slov o „zrade Kazachstanu“. Inak autor pripomína, že afganská operácia Spojených štátov je výhodná pre Rusko, a preto brániť tzv. afganskému tranzitu by bolo – mierne povedané – krátkozraké.
Ruský analytik poznamenáva, že je zložité nevšimnúť si politiku „multivektora“ v Kazachstane, jeho neustále manévrovanie medzi Moskvou, Washingtonom, Pekingom, Ankarou a Rijádom. Ešte ťažšie je nevidieť Nurstultanom Nazarbajevom nedávno iniciovaný prechod kazašského jazyka z cyriliky na latinku. Podľa slov Chramčichina jazyk bol hlavným zdrojom „našej mäkkej sily“ za hranicami Ruska, takže tento „úder“ bol mimoriadne citeľný. Podobný charakter má tiež celý rad legislatívnych iniciatív a upevnenie „večnej“ nezávislosti krajiny. Autor podotýka, že v najdôležitejších a zásadných geopolitických otázkach pre Moskvu (Krym, Ukrajina, Sýria) Astana sa častejšie v Organizácii Spojených národov zdržala hlasovania, než sa solidarizovala v Ruskom.
Ešte zložitejšie vyzerá to, čo sa deje v Bielorusku, všetko je tam horšie ako v Kazachstane. V skutočnosti je to „svojská Ukrajina-light“ – bez rusofóbie na úrovni štátnej politiky (len bez takého hysterického náreku ako na Ukrajine). Je veľmi symbolické, že vo vzťahu ku konfliktu medzi Moskvou a Kyjevom zaujíma Minsk pozíciu, ktorá nie je ani neutrálna, ale zjavne proukrajinská – až po dodávky zariadení a techniky pre ukrajinské ozbrojené sily. Jediná vec, za ktorú prezident Alexander Lukašenko vážne kritizoval režim v Kyjeve, je to, že odmietol bojovať za Krym. Analytik poznamenáva, že čím horšie sú vzťahy medzi Západom a Moskvou, tým lepšie sú medzi Západom a Minskom, čo označil za pokrytectvo Západu, ktorý označoval Lukašenka za „posledného diktátora Európy.“
Ďalší člen Euroázijskej ekonomickej únie – založenej z iniciatívy prezidenta Vladimíra Putina – je Arménsko, ktoré sa na oficiálnej úrovni, aj po nedávnej zmene vlády, snaží demonštrovať lásku a priateľstvo s Ruskom. Intenzita protiruskej propagandy v arménskej spoločnosti je však mimoriadne silná a úplne porovnateľná s ukrajinskou propagandou. Moskva považuje za vojenskú alianciu Organizáciu dohody o kolektívnej bezpečnosti (CSTO), ale záväzky vzájomnej obrany v praxi nefungujú. Príkladom je konflikt v Karabachu, kde islamsko-turkický Kazachstan a ortodoxno-slovanské Bielorusko podporujú Arménsko, ale nie členskú krajinu Azerbajdžan – a Rusko zachováva neutrálnu pozíciu. Podľa Chramčichina iba tri krajiny môže Rusko považovať za svojich spojencov: Abcházsko, Južné Osetsko a Sýriu, ktorých existencia na 100 % závisí od Moskvy. A Čínu možno považovať za spojenca Ruska iba v stave „mimoriadneho duševného rozpoloženia.“
Igor Cibula
3.9°C
Sobota 
Nedeľa 
Utorok 
3.9°C
Sobota 
5.7°C
2.2°C
Utorok 
.jpg)
.jpg)
