Môj profil 
Predplatné
Podľa svedectva sv. Jána Zlatoústeho a iných svätý Títus sa narodil v Korinte, v pohanskej rodine. Od svojej mladosti viedol cnostný, utiahnutý život, svojou usilovnosťou sa vzdelával v umení a jazykoch. Keď sv. Pavol po prvý raz prišiel a kázal v Korinte, jeho slovo vniklo aj do Títovho srdca. Uveril v Boha a dal sa na štúdia kresťanskej viery.
Svätý Pavol sa tešil z jeho dobrých mravov a schopností a pokrstil ho. Títus však chcel ísť ďalej. Od začiatku prejavoval veľkú horlivosť nielen v učení sa, ale aj vo vyučovaní druhých. Aké veľké pokroky musel robiť Títus v boji o spásu a pri vykonávaní bohumilých cností hneď po svojom obrátení sa na kresťanstvo, dokazuje to, že sv. Pavol s ním uzavrel zväzok najužšieho priateľstva, vzal ho so sebou na cestu, vo svojich listoch ho nazýva svojím bratom a spolupracovníkom.
V Antiochii okolo roku 50 vznikla medzi tými, čo sa z pohanov a židov stali kresťanmi, veľká roztržka. Niektorí z bývalých židov totiž horlili za udržanie židovských obradov pri krste a hovorili: Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho zákona, nemôžte byť spasení. Týmto židovské obrady stavali nad krst a vystavili mladú Cirkev veľkému nebezpečenstvu, že sa roztrhne na dve časti. Aby teda bol sporu koniec, Antiochijská obec poslala sv. Pavla a Barnabáša do Jeruzalema, a na tejto ceste sprevádzal apoštola aj Títus. V Jeruzaleme však tí, čo zo židovstva boli pokrstení, naliehali na to, aby bol aj Títus obrezaný. Avšak ako Pavol tak aj Títus tomu odporovali, následkom čoho na cirkevnom sneme, ktorý kvôli tomu apoštoli a najstarší z celej Cirkvi zvolali, bolo vyslovené a ustanovené: „že Boh z pomedzi židov a pohanov si chce vyvoliť ľud k velebeniu svojho mena“, takže medzi týmito všetky rozdiely prestali a otroctvo zákona sa povznieslo k duchu kresťanskej slobody.
V Roku 56 poslal sv. apoštol Pavol, ktorý sa zdržiaval v Efeze, svojho obľúbeného učenca do Gréckeho Korintu, kde prekvitala veľká kresťanská obec, aby tam medzi veriacimi urovnal pohoršenia a roztržky. V tomto meste totiž mnohí z pokrstených pohanov viedli slobodný život, odvolávajúc sa pri tom na apoštola Pavla, a pokrstení židia zas úzkostlivo opovrhovali všetkým, čo sa podobalo pohanským zvykom, odvolávajúc sa na sv. Petra.
Jedni sa nazývali Petríni, a druhí Pavlíni, a tretí sa pridŕžali Alexandrijského učiteľa Apolla. Keď Títus prišiel s listom do Korintu, bol prijatý zo všetkých strán s najväčšou úctou, ktorú ani nechcel od veriacich prijať, keďže bol naplnený najvrelejšou láskou a evanjelickou slobodou. Svojím vľúdnym správaním v krátkom čase dosiahol, že všetko pohoršenie bolo odstránené a vinníci boli opäť privedení na cestu pravdy. Skončil sväté dielo zmierenia a vrátil sa späť k sv. Pavlovi, aby mu podal správu o svojom blahonosnom účinkovaní v Korinte. Po nejakom čase sa však znovu vrátil na toto miesto, aby tam podľa poverenia sv. Pavla zbieral almužnu pre chudobných v Jeruzaleme a Júdei.
Títus sprevádzal Pavla na ceste do Ríma a aj na ostrov Krétu, kde kázal sväté Evanjelium. Keďže sv. Pavla povolanie a starostlivosť o mnohé cirkvi, ktoré založil, volali, nechal na Kréte svojho učenca, aby dokonal začaté dielo, aby sv. Evanjelium ďalej hlásal, aby putoval z obce do obce a zakladal nové cirkvi a ustanovoval na ich čelo hodných biskupov a pastierov. V roku 66. ho sv. Pavol listom poveril vedením biskupského zvláštneho dozoru, udelil mu poučenia a ustanovil ho vo všetkých cirkvách po celom ostrove za svojho námestníka. Súčasne mu ale uložil, aby sa k nemu vrátil do Nikopolu.
Ako verný učenec s vrelou láskou plnil ťažké povinnosti svojho úradu, nie ale bez ťažkostí, lebo Kréťania boli už vtedy známi po svete ako lúpežníci, bitkári, ako ľudia falošní, spurní a leniví. Títus teda mal ťažkú prácu, kým tento skazený ľud získal pre kresťanskú vieru a aj ho v nej upevnil. Horiac túžbou, ohlasovať sv. Evanjeliá a všetky národy bez rozdielu doviesť na cestu pravdy, išiel medzi Slovanov do Dalmácie a položil aj tu základ nového života, otvoril veriacim celú láskavosť svojho apoštolského srdca, čo je dôvodom, prečo si ho Slovania v Dalmácii ctia ako svojho apoštola a otca svojej pravej viery.
38 rokov plnil tento svätý muž svoj biskupský úrad s najväčšou horlivosťou. Sv. Ján Zlatoústy svedčí o ňom, že v panenskej čistote až do smrti zotrvával a k tejto anjelskej cnosti napomínal svojich poslucháčov pri každej príležitosti. Preto akoby za odmenu, keď v 94. roku veku svojho ducha vrátil nebeskému Otcovi, videli okolostojaci, ako je jeho tvár ožiarená paprskami.
Sv. Títus žil neustále v panenskej čistote a usiloval sa aj druhých pred nečistotou vystríhať. Ak aj tebe záleží na tvojom spasení, miluj svojmu stavu zodpovedajúcu čistotu a vystríhaj sa i toho najmenšieho, čo by sa jej mohlo protiviť, pretože Boh nič najviac nenávidí, ani človeku nič natoľko neškodí, ako prehrešenie sa proti čistote. Kto sa raz nečistote odovzdá, ťažko sa vráti pravým pokáním na cestu spasenia, iba keby Boh vykonal na ňom zázrak svojej milosti.
Smieš očakávať, že Boh aj na tebe vykoná takýto zázrak, keď nielen že sa nevystríhaš, ale proti božskému milosrdenstvu opovážlivo hrešíš?
Sv. Títus používal svoj jazyk k vyučovaniu, rozširovaniu viery, ale nikdy k hrešeniu, zlorečeniu, ku kliatbe, k nečistým rečiam, tým menej k zapieraniu Boha. K čomu si ty doposiaľ potreboval svoj jazyk? Ako zriedka k velebeniu Boha a blížnemu na osoh? Pomysli si na svoje klamstvá, zlorečenia, ohovárania, osočovania a iné hriechy jazyka… Neurazil si nimi Boha? Neškodil si blížnemu? Beda tebe, ak by si sa teraz pred Bohom mal predstaviť a čo i len počet týchto hriechov vydať musel, ako by to vyzeralo s tebou? Preto zavčasu daj na seba pozor a predovšetkým na svoj jazyk. Pretože človek sám bez Božej milosti nič nezmôže, pros Boha o túto milosť a spoluúčinkuj s ňou.
Karol Jerguš
.JPG)
.jpg)
