Záborská: Minimálny štandard treba garantovať všetkým, nie iba migrantom

Bratislava 4. januára 2018 (TASR/HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Kľúčovým medzníkom v 25-ročnej histórii samostatnej Slovenskej republiky bol vstup do Európskej únie a jej inštitúcií. Jednou z poslankýň, ktoré Slovensko reprezentujú v Európskom parlamente (EP) od prvých slovenských eurovolieb v roku 2004, je Anna Záborská (KDH). „Sme štyria, pán Mikolášik, pani Beňová, pán Maňka a ja,“ poznamenala na margo kolegov, ktorí sú s ňou v EP od začiatku, v diskusii Tablet.TV Záborská.

Priznáva, že za tie roky sa pohľad europoslancov z iných krajín Európskej únie (EÚ) na jej prácu zmenil a posunuli sa aj ich názory na viacero dôležitých tém, ktoré sa týkajú sociálnych otázok alebo rodinnej politiky.

„Čo ma teší, je, a za to podľa mňa môže aj migračná kríza, že sa začína oveľa viac hovoriť o európskom sociálnom pilieri. Migranti majú v azylovom zákone napísané, ako sa máme o nich postarať, čo majú jesť, ako majú bývať, čo majú mať oblečené a aké majú mať vreckové. Ale vo viacerých krajinách Európskej únie bežní ľudia tieto minimálne štandardy zabezpečené nemajú,“ upozorňuje Záborská.

Riešením je podľa nej zjednotenie týchto štandardov na úrovni EÚ tak, aby sa nestávalo, že sa o cudzincov staráme na vyššej úrovni ako o vlastných občanov. „Najmä, ak sa spoločnosť stáva takouto rôznorodou, by mala minimálne štandardy sociálnych práv stanoviť Európska únia. Aby všetci ľudia žili tak, že bude rešpektovaná ich ľudská dôstojnosť, či už budú z východnej, západnej Európy, Afriky alebo Blízkeho východu,“ povedala.

Záborská tvrdí, že v EP jej názory rešpektujú a tvrdé konflikty o etických otázkach z prvých rokov už sú dávno minulosťou. „Vstup nových krajín, nie len nás, ale aj deviatich ďalších, bol vnímaný ako vstup konzervatívnych krajín. Preto sa na nás časť politikov pozerala, ako by sme boli z iného sveta. Ale zasa iní povedali, že je dobre, že tieto krajiny vstúpili a začalo sa znovu hovoriť o kresťanských hodnotách, na ktorých je Európska únia postavená,“ konštatuje.

„O mojich názoroch na rodinu a ochranu života sa hovorilo viac, lebo som sa stala predsedníčkou výboru pre práva žien. Pristupovali ku mne ako k niekomu, koho nepoznajú,“ spomína Záborská. Najmä zo strany socialistov a liberálov v EP bola počas svojho prvého volebného obdobia často terčom kritiky pre svoje konzervatívne názory na manželstvo alebo rodinu.

„Po tých piatich rokoch sa situácia zmenila. Poslanci zo starých členských štátov v EP si vážia, ak má niekto konzistentný názor. Nie je to žiadny fundamentalizmus, ale názor, ktorý vychádza z kresťanstva,“ tvrdí. „A zistila som, že podobný názor majú aj mnohí moji kolegovia, ktorí nie sú kresťania. Vážia si slobodu, rodinu, manželstvo, vernosť, život. A rešpekt voči názoru je možno oveľa viac vlastný západnej Európe. Vážia si, ak aj je niekto komunista, ľavičiar alebo kresťanský demokrat a je vo svojom názore dôsledný. Mňa sa už nikto nesnaží kritizovať alebo snažiť sa ma meniť, ako to bolo na začiatku,“ dodáva.

A aj samotný Európsky parlament je podľa nej dnes v názore na rodinu konzervatívnejší ako v roku 2004. „Posun v názore na rodinu nastal ešte pred začiatkom migračnej krízy. Spoločnosť v Európskej únii si spočiatku myslela, že o rodine nebude hovoriť. Aspoň to bola moja skúsenosť. Skôr sa snažili rodinu atomizovať na muža, ženu, deti, starých ľudí, nebrali ju ako celok,“ uviedla Záborská s tým, že jednotlivé prorodinné politiky boli nekonzistentné. „Príchodom nových krajín získala téma rodiny na vážnosti a tému zosúladenia rodinného a pracovného života dnes nespochybňuje žiaden európsky politik,“ zdôraznila.

Záborská dnes nespochybňuje potrebu podporovať všetky možné typy rodín, stále však trvá na tom, že z hľadiska spoločnosti je najhodnotnejšia tá, kde sú obaja rodičia a deti. „Máme rôzne typy rodín, rozvedené, znovu zosobášené rodiny, rodiny, kde je iba jeden rodič, partnerov… Ale mali by sme mať ideál toho typu rodiny, ktorý najviac prospieva spoločnosti a s ohľadom na to robiť legislatívu. A potom, samozrejme, brať ohľady aj na iné možnosti. Napríklad štáty ako Veľká Británia, ktoré dlhodobo podporovali slobodné matky, časom zistili, že to prináša problémy a začali popri slobodných matkách podporovať aj ucelené rodiny,“ povedala Záborská.

V minulosti sa snažila presadiť napríklad zjednotenie minimálnych štandardov na dĺžku materskej dovolenky, EP však podľa nej napokon v tejto téme konsenzus nenašiel. „Myslím, že o dĺžke materskej dovolenky sa už nebude hovoriť. Ale fakt je, že Slovensko a ďalšie štáty, ktoré majú takúto dlhú rodičovskú a materskú dovolenku, sú tak trochu v EÚ tŕňom v oku. Tendencia je vrátiť čím skôr ženy do pracovného procesu,“ vysvetľuje Záborská. „Odôvodňuje sa to tým, aby nestrácali kariéru, nevypadli z pracovného procesu. Mne vadí, že sa pritom neberie do úvahy najlepší záujem dieťaťa. Skôr by som bola za to, aby sa zlepšili podmienky rodín, ktoré sa rozhodnú tri roky starať o deti,“ dodáva.

Téma ako taká však ešte úplne neskončila. „Od materskej dovolenky sa ustúpilo, prijala sa téza, že treba riešiť otcovskú, materskú a rodičovskú dovolenku spoločne, v jednom dokumente. EP pracuje na správe k dokumentu Európskej komisie. Neviem, či je to dobre a či sa nájde konsenzus. A viaceré otázky sociálnej politiky sú v právomoci členských štátov,“ uvádza Záborská.

Sama sa v roku 2017 v EP zaoberala napríklad správou o prístupe k zdravotnej starostlivosti v boji proti infekčným chorobám v Afrike, Karibiku a Tichomorí, bola tieňovou spravodajkyňou aj pri iných témach, prednášala na európskych konferenciách. Europarlament však žil najmä brexitom, migračnou krízou a otázkami ďalšej integrácie EÚ.

„Proces sa spomalil, už sa veľmi málo hovorí o tých piatich variantoch usporiadania Únie pána Junckera. On sám v septembri prišiel so správou o stave Únie, kde hovorí, že by to nemala byť ani jedna z týchto piatich možností, ale dôležitá bude rovnosť a solidarita medzi štátmi,“ povedala.

Nikto podľa nej nepočítal ani s tým, že Nemecko nebude vedieť rekordne dlho zostaviť vládu.

V diskusii krátko komentovala aj situáciu susedov Slovenska. Poľsko čelí ostrej kritike EÚ pre nedodržiavanie zásad právneho štátu, Česko je v komplikovanej povolebnej situácii a v Rakúsku sa súčasťou vlády premiéra, ľudovca Sebastiana Kurza, stala radikálna Slobodná strana Rakúska.

„Situácia v Rakúsku je neobvyklá, zvlášť, ak si uvedomíme, že prezident Alexander van der Bellen pochádza od Zelených, ktorí majú blízko k ľavici,“ poznamenala Záborská. „Myslím si, že pán Kurz, napriek tomu, že je mladý, má jasnú líniu. Vie, čo chce robiť a ako má Rakúsko vyzerať. Ja sa len obávam, aby nenastali nejaké zbytočné kritiky zo strany Európskej únie. Už sme to raz robili pred pätnástimi rokmi kvôli Haiderovi, dúfam, že aj Únia medzitým vyspela. Nemyslím si, že Kurzovo rozhodnutie bolo ľahkovážne,“ upozornila.

Rakúsko, ktoré malo doteraz pravo–ľavú vládu, tak mení kurz viac doprava. Podľa Záborskej si možno voliči práve takúto zmenu želali, otázkou je, ako sa vo vláde budú správať Slobodní Heinza–Christiana Stracheho.

„Strache je iný ako Haider, je menej expresívny, viac váži slová a podľa mňa si vo vláde kresťanských demokratov dokáže viac uvedomiť zodpovednosť, ktorú za Rakúsko má. Pre neho je obrovský úspech, že je vo vláde,“ porovnala Záborská Stracheho s jeho predchodcom na stoličke predsedu strany.

Ešte nejasnejšia situácia je podľa nej v Čechách, kde vláda Andreja Babiša (ANO) stále nemá zabezpečenú väčšinovú podporu v parlamente. „ANO pána Babiša je neštandardná politická strana. Je to strana úspešného podnikateľa. Ale aký je jej hodnotový rámec? Tam sa veľmi ťažko hľadajú partneri,“ povedala.

„Tí partneri, ktorí boli v bývalej vláde, si uvedomili, že jednou z príčin ich volebného neúspechu bolo, že do tejto vlády s pánom Babišom išli. Je smutné, že táto vláda, ak by bola menšinová, bude závisieť od podpory komunistov a bývalých eštébákov,“ dodala Záborská s tým, že Babišova podpora u voličov neklesá, takže aj prípadné predčasné voľby by zrejme priniesli podobný výsledok ako tie z roku 2017.

V pohľade Európskej únie na Maďarsko či Poľsko vidí Záborská aj „malú štipku predpojatosti“, evidentne väčšie problémy má však Poľsko. „Veľké výhrady sú aj voči vláde pána Orbána. Ale rozdiel je v tom, že on príde do europarlamentu a vydiskutuje si to. Opýta sa, čo mu vyčítajú, že robí zle a sľúbi, že to zmení. Možno to potom nezmení celkom tak, ako si to predstavovali v EÚ, ale určité pokroky urobil,“ upozornila Záborská.

„Poľsku chýba dialóg, tak na vnútornej politickej scéne, ako aj s Úniou. A nepovažujem za šťastné, že sa tieto problémy od samého začiatku začali riešiť aj na pôde Európskeho parlamentu. A iniciátormi boli socialisti, ale aj ľudia z (Občianskej, pozn. Teraz.sk) platformy. Samotní Poliaci,“ povedala.

Viacero vecí podľa nej Únia hodnotí pohľadom zvonku a ku korekcii dialógom s poľskou stranou nedochádza. „Právo a spravodlivosť aj Občianska platforma sú ľudia kresťanskodemokraticky orientovaní, ale nevedeli sa dohodnúť. Poľsko sa rozdelilo medzi dobrých a zlých katolíkov,“ dodáva Záborská. „Problémom s Poľskom by sa dalo predísť, ak by bola z Európskej únie aj Poľska väčšia vôľa na diskusiu,“ tvrdí.

Európska komisia sa pre problémy s právnym štátom v Poľsku rozhodla aktivovať článok 7 Lisabonskej zmluvy. „Kým to bolo ešte na úrovni diskusií v parlamente, nebolo to ešte také vážne ako teraz, keď sa otvoril článok sedem, po prvý raz v histórii. Ak by sa to dotiahlo do konca, Poľsku sa zakáže hlasovanie v Rade. A to už by bolo aj proti poľskej opozícii, proti celému Poľsku. Ja len dúfam, že je to len zdvihnutý prst a spoločná reč sa napokon nájde,“ zdôraznila Záborská.

Na záver sa vyjadrila aj k názoru predsedu Národnej rady SR Andreja Danka (SNS), podľa ktorého by bolo možné odmeny europoslancov, ktoré sú na slovenské pomery mimoriadne vysoké, znížiť zdanením. „Treba si počkať, ako presne si to pán Danko predstavuje,“ povedala s tým, že odmeny slovenských europoslancov idú z európskych peňazí a na základe európskej legislatívy.

„Po prvom volebnom období sa každý členský štát mohol rozhodnúť, či budú mať jeho europoslanci odmenu v rámci štatútu poslanca, ktorý bol prijatý v Európskom parlamente na návrh Európskej komisie, alebo či si ponecháme platy, ako sme mali na Slovensku. Vtedy sa SR rozhodla, že odídeme od národného financovania a prejdeme na štatút poslanca vrátane odmeňovania. Napríklad Taliani sa rozhodli inak a ich europoslanci sú platení z národného rozpočtu,“ uzavrela Záborská.