Spomína, že „po štyridsiatich rokoch vlády zločineckého komunistického režimu, nebolo jednoduché rozhodnúť o budúcom prezidentovi Československa“. Ako ďalej uviedol pre agentúru SITA, na sklonku roka 1989 sa v spoločnosti spontánne objavovali rôzne mená známych i menej známych kandidátov. „Na pôde Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra to najskôr vyvolalo rôzne diskusie. Postupne sa kryštalizovali kritéria a zohľadňovali sa aspekty politické, historické, národnostné, nielen jednotlivých kandidátov, ale prihliadali sme aj na možné reakcie federálneho parlamentu a verejnosti,“ spomína Kňažko.

Podľa Kňažka nemôžeme v súvislosti so zvolením Havla zabudnúť, že o pol roka sa plánovali prvé slobodné parlamentné voľby a na území Československa ešte stále pôsobila okupačná sovietska armáda. „Prvé volebné obdobie prezidenta sme stanovili na pol roka, teda do prvých slobodných volieb. Voľba napokon, takmer jednomyseľne, padla na Václava Havla,“ pripomenul známy herec a bývalý politik.

Aj s odstupom času si Milan Kňažko myslí, že sa rozhodli správne. „Václav Havel sa týmto stal nositeľom etosu nežnej revolúcie a symbolom novembrovej zlomovej zmeny. Podotýkam, že nie celkom neoprávnene. Malo to veľký význam najmä pri prvých zahraničných kontaktoch s predstaviteľmi demokratických krajín,“ hodnotí Kňažko význam zvolenia Václava Havla za prezidenta Federálnym zhromaždením ČSSR.

Ako hovorí staré príslovie – Doma nie je nikto prorokom, a tak sa podľa Kňažka „zakrátko objavili mnohé spochybňujúce názory na Havlovo politické pôsobenie, a niektoré pretrvávajú dodnes. Myslím si však, že väčšina z nich patrí do oblasti konšpiračných teórií“.

Milan Kňažko upozorňuje, že jednou z dominantných úloh prezidenta je byť veľvyslancom svojej krajiny. A to Václav Havel podľa neho nepochybne zvládol. „Najprv pre Československo, teda aj pre Slovensko, a neskôr pre Českú republiku. Nikto z povojnových prezidentov v našich krajinách pred ním, ale ani po ňom, túto úlohu takýmto spôsobom nenaplnil. Myslím si, že to nebolo len preto, že im na hlavách chýbal vavrínový veniec Zamatovej revolúcie,“ dodal pre SITA Kňažko.

Vo Vladislavskej sále Pražského hradu obe snemovne Federálneho zhromaždenia (FZ) slávnostne zvolili Václava Havla za prezidenta ČSSR 29. decembra 1989, len niekoľko týždňov po novembrových udalostiach. Prítomných bolo 326 zo 350 zákonodarcov, z ktorých sa väčšina do československého parlamentu dostala po posledných totalitných voľbách v roku 1986.

8:30 Václav Havel sa stal prvým československým nekomunistickým prezidentom po páde totality

Pred 30 rokmi sa po desaťročiach totalitného režimu stal dramatik, disident a politický väzeň Václav Havel prvým nekomunistickým prezidentom Československej socialistickej republiky (ČSSR). Za hlavu štátu ho zvolili tí istí poslanci, ktorí ešte pred niekoľkými dňami stáli na opačnej strane barikády.

Po menovaní federálnej vlády národného porozumenia Mariána Čalfu 10. decembra 1989 vtedajší československý prezident Gustáv Husák abdikoval. Jedným z kandidátov na nového prezidenta sa stal Václav Havel, za ktorým stálo Občianske fórum (OF) aj slovenská Verejnosť proti násiliu (VPN), ktorá vtedy tiež požadovala, aby sa po najbližších slobodných parlamentných voľbách voľba prezidenta opakovala. Časť slovenskej politickej scény totiž uvažovala aj o prezidentskej kandidatúre vedúceho predstaviteľa Pražskej jari Alexandra Dubčeka.

Dôležitú úlohu pri vtedajších rokovaniach s poslancami Federálneho zhromaždenia (FZ) zohral práve československý premiér Marián Čalfa. Ten komunistických poslancov napokon presvedčil, aby vyhoveli požiadavke OF a VPN a Václava Havla akceptovali ako jediného prezidentského kandidáta a Alexandra Dubčeka, po jeho kooptovaní do parlamentu, zvolili za predsedu Federálneho zhromaždenia.

Premiér Čalfa 19. decembra predstúpil pred poslancov FZ s programovým vyhlásením vlády a pri tej príležitosti ich vyzval, aby v záujme politickej stability zvolili Havla za československého prezidenta. Poslanci potom upravili text prezidentského sľubu a súhlasili s kooptáciou nových poslancov do parlamentu. Alexander Dubček sa poslancom Federálneho zhromaždenia stal 28. decembra a vzápätí sa postavil aj do jeho čela.

Vo Vladislavskej sále Pražského hradu obe snemovne Federálneho zhromaždenia (FZ) slávnostne zvolili Václava Havla za prezidenta ČSSR 29. decembra 1989, len niekoľko týždňov po novembrových udalostiach. Prítomných bolo 326 zo všetkých 350 zákonodarcov, z ktorých sa väčšina do československého parlamentu dostala po posledných totalitných voľbách v roku 1986.

Sám Václav Havel to neskôr označil za absurdnú situáciu, keď sa v rozprave za jeho voľbu prihovárali tí istí ľudia, ktorí ešte pred niekoľkými dňami a týždňami verejne schvaľovali jeho trestné stíhanie aj väznenie. „Poslanci vlastne len vnímali reálny stav vecí a rešpektovali – hoci aj so zaťatými zubami – všeobecnú vôľu. Nikto z nás vtedy netušil, čo by sa stalo, ak by ma nezvolili. Tým ľuďom vlastne ani nič iné nezostávalo, ak mali aspoň nejakú súdnosť,“ opísal Havel svoje vtedajšie pocity v knihe spoločných rozhovorov s českým publicistom Karlom Hvížďalom.