Podľa aktuálne platnej úpravy zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 ods. 4 Trestného zákona fakultatívnosť uloženia trestu zákazu činnosti na doživotie v prípadoch, ak „odsudzuje páchateľa za trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa § 179, trestný čin znásilnenia podľa § 199, trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200, trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 až 202, trestný čin výroby detskej pornografie podľa § 368, trestný čin rozširovania detskej pornografie podľa § 369 a trestný čin prechovávania detskej pornografie a účasť na detskom pornografickom predstavení podľa § 370, ak bol taký trestný čin spáchaný na dieťati.“

Uložiť trest zákazu činnosti na doživotie je možné (nie teda povinné) pri týchto taxatívne vymedzených trestných činoch mravnostnej kriminality, ktoré boli spáchané na dieťati, t. j. hmotným predmetom útoku bola osoba mladšia ako 18 rokov. Hodnotiac závažnosť a spoločenskú nebezpečnosť týchto trestných činov dochádzame k záveru, že tieto trestné činy sú typovo závažné, a to dokonca i bez prihliadnutia na chránenú osobu – dieťa. Z dôvodovej správy k trestnému zákonu k tomuto ustanoveniu vyplýva, že zákonodarca mal úmysel chrániť spoločenské vzťahy pred takýto konaniami najmä v zariadeniach, kde dochádza k pravidelnému kontaktu páchateľa s deťmi v profesionálnej oblasti.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 204/2013 Z. z., ktorým bolo ustanovenie § 61 ods. 4 implementované do Trestného zákona bolo povinnosťou Slovenskej republiky transponovať do Trestného zákona článok 10 ods. 1 smernice 2011/93/EÚ, v zmysle ktorej sú členské štáty Európskej únie povinné prijať vhodné opatrenia s cieľom minimalizácie rizika recidívy u osôb, ktoré spáchali niektorý z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti na dieťati. Cieľom týchto opatrení má byť dočasné alebo trvalé zabránenie profesionálnych aktivít zahŕňajúcich priamy a pravidelný kontakt s deťmi. Uvedené sa dá dosiahnuť prostredníctvom zavedenia možnosti uloženia trestu zákazu činnosti tým páchateľom, ktorí spáchajú jeden z taxatívne uvedených trestných činov na chránenej osobe (dieťati) a u ktorých súd vzhľadom na okolnosti danej veci bude uloženie trestu zákazu činnosti považovať za potrebné.

Zo znenia ustanovenia § 61 ods. 4 Trestného zákona, ako aj z citovanej dôvodovej správy, možno vyvodiť, že cieľom predmetného ustanovenia je povinnosť zákonodarcu reagovať na také protiprávne konania pri ktorých dochádza k páchaniu taxatívne vymenovaných trestných činov v špecifickom prostredí (napríklad detský domov, reedukačné centrum, škola, školský klub a podobne) a to zo strany osobitných páchateľov, ktorí vykonávajú činnosť zameranú na starostlivosť o deti, ktorá je spravidla spojená aj s určitou podriadenosťou, či skôr odkázanosťou (závislosťou) dieťaťa na takejto osobe (napríklad vychovávatelia na internátnych školách, či v detských domovoch, učitelia, tréneri mládeže, osoby vedúce rôzne umelecké súbory, modelingové agentúry, kňazi vyučujúci na školách a podobne). Alebo povedané inak, pod ustanovenie § 61 ods. 4 Trestného zákona možno zahrnúť akéhokoľvek páchateľa, ktorý vykonáva konkrétnu činnosť zameranú na prácu s deťmi, pričom táto jeho činnosť má povahu určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. Aj tu teda platí, že uložiť trest zákazu činnosti na doživotie možno iba v prípadoch, pokiaľ sa páchateľ dopustil stíhanej trestnej činnosti v súvislosti s výkonom činnosti vymedzenej v ustanovení § 61 ods. 1 Trestného zákona.

Páchateľom v zmysle § 61 ods. 4 Trestného zákona, ktorému je možné uložiť trest zákazu činnosti na doživotie nemusí byť iba fyzická osoba, ale môže ním byť aj osoba právnická. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že sa inak slovo doživotie obsahovo viaže na smrť fyzickej osoby. V súvislosti s právnickou osobou by bolo možné tento výraz chápať ako zrušenie, či zánik právnickej osoby, t. j. vymedzenie trestu zákazu činnosti až do právnej „smrti“ právnickej osoby. Podľa § 3 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb sa právnická osoba v pozitívnom vymedzení môže dopustiť všetkých uvedených trestných činov okrem znásilnenia. Podľa § 16 ods. 1 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb je možné uložiť právnickej osobe trest zákazu činnosti na jeden až desať rokov, ak právnickú osobu odsudzuje za trestný čin spáchaný v súvislosti s touto činnosťou. Ide o špeciálne ustanovenie k inak všeobecným ustanoveniam o trestaní vyplývajúcim z Trestného zákona, pričom aj § 1 ods. 2 zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb uvádza, že ak tento zákon neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje, na trestnú zodpovednosť a tresty ukladané právnickej osobe sa vzťahuje Trestný zákon. Vzhľadom k tomuto ustanoveniu nie je vylúčené uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie i právnickej osobe, nakoľko to nevylučuje zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb a nevylučuje to ani povaha veci.

V ustanovení § 61 ods. 5 Trestného zákona už nie je možné fakultatívne uloženie takéhoto druhu trestu, ale vyslovene obligatórne, a to vtedy, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin:

a) ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona, ktorého sa dopustil páchateľ ako vodič dopravného prostriedku, hoci už bol za taký trestný čin, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, dvakrát odsúdený, alebo

b) usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku.

V prvom prípade (písm. a) ide o postih tzv. špeciálnej recidívy, t. j. o postih opätovného spáchania trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky v zmysle § 289 Trestného zákona. Na uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie tu postačuje zistenie súdu, že odsudzuje páchateľa, ktorý už bol v minulosti minimálne dvakrát právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona ako vodič dopravného prostriedku. Teoreticky vzaté, existuje určitá možnosť, že by páchateľovi pri predchádzajúcich trestoch vôbec nebol uložený trest zákazu činnosti (napríklad bolo upustené od potrestania alebo bol uložený iba nepodmienečný trest a pod.) a v tomto treťom odsúdení by išlo rovno o odsúdenie na trest zákazu činnosti na doživotie. Je pritom nepodstatné, či sa dopustí v rámci jedného odsúdenia i viacerých takýchto skutkov (aj 10) v rámci pokračovacieho trestného činu, dôležitý je tu počet odsúdení (3) a nie počet skutkov.

Pri definovaní pojmu dopravný prostriedok je nutné zohľadniť aj to, že podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že trest zákazu činnosti, ktorý sa týka vodičov dopravných prostriedkov, môže byť ukladaný iba vtedy, ak ide o vedenie takého dopravného prostriedku, na ktoré je nutné osobitné povolenie. V prípadoch, v ktorých vedenie dopravného prostriedku nevyžaduje žiadne osobitné povolenie, nie je možné ukladať trest zákazu činnosti.

Pokiaľ ide o pojem vodič dopravného prostriedku, tak ide o akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá fakticky (reálne) vedie dopravný prostriedok v stave vylučujúcom spôsobilosť a je bez významu, či disponuje alebo nedisponuje príslušným oprávnením na vedenie takéhoto dopravného prostriedku. Podmienka, že sa páchateľ dopustil trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona ako vodič dopravného prostriedku  musí byť splnená kumulatívne pri všetkých troch odsúdeniach páchateľa za spáchanie uvedeného trestného činu. Vyjadriac sa k tomuto ustanoveniu, zákonodarca zaviedol zásadu trikrát a dosť aj pre oblasť trestu zákazu činnosti – na doživotie.

V druhom prípade (§ 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona) zákonodarca zaviedol fakticky zásadu jedenkrát a dosť, nakoľko tento druh trestu musí súd povinne (obligatórne) uložiť v prípade, pokiaľ odsudzuje páchateľa za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4, ods. 5 Trestného zákona[1], ktorého sa dopustil páchateľ ako vodič dopravného prostriedku.

Na uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na doživotie tu preto postačí len výrok o vine zo spáchania trestného činu podľa § 149 ods. 4 alebo ods. 5 Trestného zákona a zároveň skutkové zistenie, že sa páchateľ tohto trestného činu dopustil ako vodič dopravného prostriedku. Nevyžaduje sa teda už predchádzajúce odsúdenie páchateľa za uvedený, či iný trestný čin, teda môže kľudne ísť o prvopáchateľa s doposiaľ čistým registrom trestov a bude hneď penalizovaný doživotným trestom zákazu činnosti.

Prísnosť takýchto postihov je sprevádzaná a dokonca umocnená i ďalšími súvisiacimi ustanoveniami Trestného zákona, osobitne inštitútom podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti podľa § 69 ods. 5 Trestného zákona. Toto ustanovenie vyslovene zakazuje súdu podmienečne upustiť od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti uloženého na doživotie (§61 ods. 3 až 5 Trestného zákona), čo je prísnejšou úpravou ako pri trestu odňatia slobody na doživotie, kedy je možné podmienečné prepustenie z výkonu takéhoto trestu po uplynutí 25 rokov. Zákonodarca vôbec neumožňuje súdnej moci odňať, odpustiť alebo zrušiť takýto zákaz činnosti, ktorý je uložený na doživotie[2]. Majúc na zreteli základné zásady a funkcie trestu, takáto aktuálna právna úprava rozhodne vedie k ich popieraniu. Trest a jeho výkon má viesť k náprave páchateľa, má na neho pozitívne vplývať s cieľom nedopustiť sa takejto trestnej činnosti v budúcnosti. Trest uložený na doživotie je vlastne počas života nevykonateľný, vykoná sa až smrťou fyzickej osoby, resp. zánikom právnickej osoby a nie je vôbec možné ani posúdiť jeho pôsobenie na páchateľa, či v skutočnosti viedol k jeho účinnej náprave a k ďalšiemu vedeniu bezúhonného života páchateľa alebo nie. Dokonca je možné tvrdiť, že takýto trest je nehumánny, a to najmä v kontexte medzinárodnoprávnych dokumentov o ľudských právach.

Ďalším takýmto ustanovením je inštitút zahladenia odsúdenia podľa § 61 ods. 7 Trestného zákona pri aplikácii zásady trikrát a dosť pri treste zákazu činnosti podľa § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, podľa ktorého na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa § 61 ods. 3 až 5 Trestného zákona nemá vplyv zahladenie odsúdenia. Zákonodarca na jednej strane v ustanovení § 93 ods. 1 Trestného zákona stanovuje, že ak bolo odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený (fikcia neodsúdenia), ale na druhej strane pri tomto druhu zákazu trestu na doživotie toto neguje a ruší tak, že súd v týchto prípadoch musí prihliadnuť aj na odsúdenia, ktoré už boli zahladené. Podľa fikcie neodsúdenia sa na páchateľa hľadí akoby nebol súdne trestaný, ale súd na neho pri tomto treste hľadí akoby súdne trestaný bol a ukladá mu aj s poukazom na už zahladené odsúdenie trest zákazu činnosti na doživotie v zmysle § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona. Zákonodarca (a v konečnom dôsledku súd ako orgán uplatňujúci právo) by mal jednotne posudzovať inštitút zahladenia odsúdenia u všetkých páchateľov rovnako, lebo platí, že ak je raz odsúdenie zahladené, potom je právne mŕtve raz a navždy a u každého by mal platiť tento zhodný právny účinok. Ak by zákonodarca chcel postihovať recidívu prísnejšie, nič mu nebráni zvýšiť trestnú sadzbu pre ten-ktorý skutok pri konkrétnom druhu trestu a nie rozdielne aplikovať právne fixné zásady a zákonom stanovené fikcie.

Práve z vyššie uvedených dôvodov sa v praxi možno stretnúť aj s podaniami obhajcov obžalovaných osôb, ktorým hrozí uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie v zmysle § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na už zahladené odsúdenia, ktoré smerujú súdu a ktorými sa obžalovaní domáhajú toho, aby súd trestné konanie prerušil a podal návrh na Ústavný súd SR ohľadne vyslovenia neústavnosti ustanovenia § 61 ods. 7 Trestného zákona, ktoré vyslovene neguje účinky už vzniknutého zahladenia odsúdenia, čo sa považuje za rozporné s princípmi právneho štátu zakotvenými v článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Rovnako tak takéto porušenie princípov právneho štátu možno vidieť aj v ustanovení § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona zavedením zásady jedenkrát a dosť[3]. Podľa tejto premisy zákonodarca pro futuro vylúčil recidívu.

Takýmto postupom dochádza podľa názoru autorov k ukladaniu nehumánnych a preto nespravodlivých trestov, kde postupom zákonodarcu dochádza pri týchto ustanoveniach de facto k odňatiu právomoci súdu rozhodovať o individuálnom treste v súlade so zásadami pre ukladanie trestov. Rovnako je tak neprimerane porušovaný princíp primeranosti zasahovania do základných ľudských práv a slobôd. Pri kodifikovaní obligatórnej povinnosti ukladania trestu zákazu činnosti na doživotie má súd absolútne negované zásady ukladania trestov podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona, ergo súd nemôže posudzovať pri určovaní druhu trestu a jeho výmery najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd je v pozícii štatistu, keď už má vopred ex lege daný trest, aký musí uložiť, a to bez zohľadnenia individualizácie okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný.

Tu tiež rovnako vystáva otázka, či takýto druh trestu potom bude plniť funkciu individuálnej prevencie. Odsúdený s trestom odňatia zákazu činnosti na doživotie je uzrozumený so svojím trestom. V jeho postavení s vedomím napr. vedenia motorového vozidla môže počítať s tým, že v prípade ak by mu bol ukladaný znovu trest podľa § 61 ods. 5 Trestného zákona, ďalší trest zákazu činnosti už dostať nemôže[4].

Novonavrhovaná úprava trestu zákazu činnosti podľa § 61 Trestného zákona podľa parlamentnej tlače č. 106[5] vládneho návrhu novely Trestného zákona aktuálne prerokovávaného v parlamente v § 61 odseku 2 zavádza možnosť uloženia trestu zákazu činnosti ako samostatne stojaceho trestu znením novej vety za existujúci text – „Ako samostatný trest môže byť trest zákazu činnosti uložený, ak vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, okolnosti prípadu, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uloženie iného trestu nie je potrebné.“

V tomto kontexte sa navrhuje zaviesť aj nový § 33a nazvaný všeobecné zásady ukladania sankcií, kde v odseku 1 je navrhované znenie „Páchateľovi nemožno uložiť kruté a neprimerané sankcie. Výkonom sankcie nesmie byť znížená ľudská dôstojnosť.“

V doteraz existujúcom znení § 34 ods. 4 Trestného zákona, ale i v kontexte navrhovaného mierne pozmeneného znenia „Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu…“

Berúc do úvahy existujúce i navrhované citované znenia, stojí rozhodne za povšimnutie, z akého dôvodu chce zákonodarca zaviesť do Trestného zákona zákaz ukladania krutých a neprimeraných sankcií, keď o týchto uvádzajú už i medzinárodnoprávne listiny o základných ľudských právach. Je to zrejme tým, že je potrebné podčiarknuť aj na tomto mieste odstránenie krutých, neprimeraných a nehumánnych trestov, resp. sankcií. Druh a výmer trestu by okrem iného mal reflektovať na možnosti nápravy páchateľa naďalej viesť riadny život a aby ho neprimerane neobmedzil napríklad pri výkone jeho povolania.

Z uvedenej argumentácie preto vyplýva, že bolo vhodné navrhnúť odstránenie znenia obligatórneho uloženia trestu zákazu činnosti na doživotie[6] (§ 61 ods. 5 TZ) a zvážiť odstránenie znenia o fakultatívnom uložení trestu zákazu činnosti na doživotie (§ 61 ods. 4 TZ) a tresty za tieto skutky ustanoviť súladne s existujúcimi pravidlami v § 61 ods. 3 a ods. 6 s povinnosťou uložiť trest v hornej hranici trestnej sadzby. Tým by sa navyše uviedlo do súladu i ustanovenie § 61 ods. 1, ktoré hovorí o možnosti uloženia trestu zákazu činnosti na trvanie od 1 do 10 rokov (neuvádzajúc pritom výnimku pre § 61 ods. 4 a 5 TZ na doživotie) s týmito ustanoveniami.[7]

[1] Prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona sa dopustí ten, kto v súvislosti so svojím zamestnaním, povolaním, postavením alebo funkciou alebo ako vodič dopravného prostriedku spôsobí v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať takú činnosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť.

Prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 5 Trestného zákona sa dopustí ten, kto činom uvedeným v odseku 4 spôsobí z nedbanlivosti smrť dvoch alebo viacerých osôb.

[2] takáto možnosť je pritom daná iba výkonnej moci vo forme prezidentskej milosti.

[3] Ústavný súd dňa 8.7.2020 prijal v tejto súvislosti na ďalšie konanie Návrh Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. PL.ÚS. 18/2020-7, ktoré sa týka práve vyslovenia rozporu ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona s ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dodnes o tomto nebolo podľa vedomia autorov rozhodnuté. O uvedenom bol publikovaný článok na adrese https://www.najpravo.sk/clanky/krajsky-sud-v-trnave-napadol-na-ustavnom-sude-sr-61-ods-5-pism-b-trestneho-zakona.html

[4] Môže mu byť však uložený iný trest alebo jeho konanie posúdené aj ako iný trestný čin, ak vedie motorové vozidlo napriek uloženému zákazu činnosti.

[5] https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=536582

[6] V súvislosti s obligatórne ukladaným trestom prepadnutia majetku dňa 27.9.2023 pod sp. zn. PL. ÚS. 1/2021-164 rozhodol Ústavný súd SR o nekonformnosti tejto časti právnej úpravy § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona s článkami 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kde okrem iného argumentoval tým, že „tieto ustanovenia odnímajú súdu výlučnú právomoc rozhodovať o treste, keď túto právomoc nahrádzajú obligatórnou povinnosťou uložiť trest prepadnutia majetku bez zohľadnenia zásad ukladania trestov“.

[7] obdobne porovnaj ukladanie trestu odňatia slobody § 46 a 47, ktoré sú súladné s prvým odsekom a s výmerou trestu

mjr. JUDr. Ing. Ľubomír Slovák – vyšetrovateľ PZ, Prezídium Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, externý doktorand Akadémie PZ

mjr. PhDr. Mgr. Ján Šušota – vyšetrovateľ PZ Krajské riaditeľstvo PZ Trenčín, externý doktorand Akadémie PZ

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk