Sýrska strana Baas, vychádzajúca zo sekulárnej ideológie arabského nacionalizmu a socializmu, sa dostávala do konfliktu s konzervatívnym Moslimským bratstvom už od vzniku nezávislej Sýrie v roku 1945. Napätie sa ešte vyostrilo po tom, ako baasisti v 60. rokoch uchopili moc v Sýrii a stali sa vládnou stranou.

Zakladateľ “asadovskej dynastie”, prezident Háfiz Asad, sa od začiatku svojej vlády v roku 1971 začal odkláňať od princípov arabského nacionalizmu a namiesto toto sa čoraz viac opieral o menšinovú komunitu šiitských alavitov, z ktorej sám pochádzal a ktorú v rámci svojho režimu uprednostňoval.

Táto politika prispievala k nárastu nespokojnosti medzi väčšinovým sunnitským obyvateľstvom, hlavne medzi mestskou mládežou, ktorá kulminovala v ozbrojenom povstaní z rokov 1976-1982. Jeho epicentrami boli prevažne väčšie mestá ako Aleppo, Homs a Hamá. V týchto a ďalších mestách sa aj v roku 2011 začali protivládne protesty, ktoré stáli na počiatku súčasného konfliktu.

Rozbuškou pre povstanie sa v roku 1976 stala sýrska okupácia susedného Libanonu. Ozbrojené skupiny sunnitských radikálov začali v nasledujúcich rokoch útočiť na popredných predstaviteľov alavitského režimu, ale aj na príslušníkov armády, polície, úradníkov či duchovných. Popri tom začalo takmer po celej Sýrii dochádzať k protivládnym štrajkom a protestom, ktoré nezriedka vyúsťovavali do zrážok s bezpečnostnými silami.

Opozičné sily boli spočiatku rôznorodé – od početných sunnitských islamských zoskupení cez intelektuálov a členov zamestnaneckých zväzov požadujúcich demokratické reformy až po exilových sekulárnych politikov. Iniciatívu však postupne prevzali militanti z Moslimského bratstva.

Špirála násilia sa začala prudko roztáčať po masakre desiatok vojenských kadetov v Aleppe z júna 1979 a po neúspešnom atentáte na prezidenta Háfiza Asada, ku ktorému došlo o rok neskôr. Sýrsky režim reagoval tvrdými odvetnými útokmi, ktorých terčom sa popri sunnitských islamistoch stalo i civilné obyvateľstvo.

Do plnohodnotného povstania situácia prerástla vo februári 1982 v štvrtom najväčšom meste Sýrie – Hamá, ležiacom približne 200 kilometrov severne od Damasku. To sa stalo hlavnou baštou vzbúrencov z Moslimského bratstva, ktoré vyzvalo všetkých Sýrčanov, aby sa zapojili do svätej vojny – džihádu – voči Asadovej vláde. Začiatkom februára sa islamisti zmocnili kontroly nad mestom a okamžite povraždili desiatky miestnych exponentov režimu.

Prezident Asad reagoval mobilizáciou armády a bezpečnostných zložiek a odbojné mesto v priebehu niekoľkých dní obkľúčilo vyše 10.000 vojakov, príslušníkov elitných jednotiek. Vedením operácie osobne poveril svojho brata, generála Rifáta Asada. Povstalci odmietli výzvu na kapituláciu, zatiaľ čo z mesta hromadne utekalo civilné obyvateľstvo.

Obliehanie a ťažké boje o mesto, počas ktorých bola zničená veľká časť historického centra, trvali celkovo 27 dní. Postup sýrskych pozemných jednotiek v úzkych uličkách mesta podporovali tanky a obrnené vozidlá, vytrvalá delostrelecká paľba a letecké bombardovanie, ktoré prispeli k obrovským materiálnym škodám a vysokým stratám na životoch.

Odhady počtu obetí udalostí v Hamá sa pohybujú v rozmedzí 10.000-40.000, prevažne z radov civilistov. Sýrska armáda stratila približne 1000 mužov.

Okrem početných obetí priamych bojov zahynulo veľké množstvo ľudí už po dobytí mesta, keď bezpečnostné zložky brutálne likvidovali a trestali zvyšných povstalcov a ich stúpencov. To sa podľa správ aktivistov nezaobišlo bez mučenia, masových popráv a hromadného zatýkania v Hamá, ako aj v iných sýrskych mestách.

Dlhodobým dôsledkom udalostí z rokov 1976-1982 bolo prehĺbenie náboženských rozporov v sýrskej spoločnosti. Mnohí sunniti sa len utvrdili v presvedčení, že sú obeťou dlhodobej diskriminácie zo strany alavitských elít. Menšinoví alaviti, tvoriaci len asi desať percent obyvateľstva Sýrie, sa naopak ešte viac primkli k vládnucej asadovskej dynastii. V radoch alavitov zavládli obavy z možnej pomsty nespokojných sunnitov v prípade zmeny režimu v Damasku. O masakre z Hamá sa v Sýrii dlhé tri desaťročia prakticky nemohlo verejne hovoriť.

Na počiatku súčasného konfliktu v Sýrii stáli – podobne ako pred 30 rokmi – protesty rôznorodej opozície vystupujúcej proti nedemokratickým a diskriminačným praktikám vlády prezidenta Bašára Asada, ktorý sa ujal moci v roku 2000. Ten sa – rovnako ako jeho otec Háfiz Asad na prelome 70. a 80. rokov – pokúsil opäť potlačiť nespokojnosť tvrdými represívnymi zásahmi, čo sa mu však tento raz nepodarilo.

Po vypuknutí občianskej vojny Bašár Asad ešte viac posilnil svoje väzby na menšinové alavitské obyvateľstvo a začal verejne vystupovať ako zbožný šiitský moslim. To spoločne so zasahovaním regionálnych mocností prispelo k postupnej transformácií konfliktu na nábožensky motivovaný zápas sýrskych sunnitov a šiitov, ktorý – hoci za iných okolností – predtým vypukol aj v susednom Iraku.