Skupina poslancov SaS predložila návrh, podľa ktorého sa má Ústava vykladať tak, aby „neohrozovala povinnosti SR vyplývajúce z členstva v EÚ a NATO“. Ide o najradikálnejší zásah do suverenity od roku 1993.

Po jeho prijatí by Ústavný súd nesmel brániť ani len ústavnú identitu. Nemohol by povedať „Toto je proti našej Ústave“, ani skúmať, či Brusel prekročil právomoci. Slovensko by bolo prvým štátom v Únii, ktorému ústavu začne písať Európska komisia.

Ako sa mohla mentalita časti politiky tak zmeniť? Pre liberálny blok sa EÚ stala cieľom, nie prostriedkom. Ako kedysi heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy“, dnes platí jeho liberálna verzia: „S Bruselom na večné časy a nikdy inak.“ Obe ideológie spája presvedčenie, že prišiel koniec dejín a štát sa má vzdať vlastnej vôle. Rozdiel je len v tom, že kedysi to bolo vynútené, dnes to liberálny blok robí dobrovoľne.

EÚ dnes nezasahuje len do ekonomiky. Už prepisuje identitu členských štátov

Nie je náhoda, že návrh SaS prichádza práve teraz. Európske inštitúcie čoraz agresívnejšie zasahujú do oblastí, ktoré nikdy neboli predmetom európskych zmlúv: do rodinného práva, kultúry, školstva, médií či hodnotovej orientácie štátov.

Najvýraznejším príkladom je nedávny prípad dvoch Poliakov. Poľsko odmietlo zapísať homosexuálne manželstvo uzavreté v Nemecku, lebo ho jeho Ústava nepozná. Poľský Najvyšší správny súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, či odmietnutie nezasahuje do slobody pohybu. Súdny dvor rozhodol, že áno — a tým obišiel poľskú Ústavu. Ak členský štát nechce niečo uznať, EÚ si môže nájsť inú právomoc a rozhodnúť za neho.

Vznikol precedens: EÚ môže meniť hodnotové politiky členských štátov nepriamo, obchádzaním ich ústavných pravidiel. Právnik Anton Chromík to v jednom rozhovore pomenoval presne: „Súdny dvor uviedol, že rešpektuje národnú identitu Poľska, ale on rozhodne, čo ňou je.“

Predstavme si, že by Ústavný súd SR po novele SaS nemohol povedať „Toto je v rozpore s ústavnou identitou Slovenska“. O rodine, manželstve či výchove detí by nerozhodoval slovenský parlament, ale európski sudcovia.

Na Slovensku vznikla generácia politikov, ktorí sa k Slovensku nehlásia

Na tlak zvonku by Slovensko dokázalo odpovedať, keby sa mohlo oprieť o jednotu vo vnútri. Lenže tú dnes nemá. Časť politického spektra sa prestala vnímať ako reprezentant slovenského štátu a dobrovoľne vymenila slovenskú identitu za fiktívnu európsku.

Po roku 1993 sa z nespokojných československých federalistov a ich potomkov postupne stala vrstva „Európanov“, ktorá považuje slovenskú identitu za prežitok a slovenskú štátnosť za omyl dejín. Pre týchto aktérov je EÚ nadradená autorita, nie partner v spolupráci.

Dnes sa už otvorene nehanbia prizývať Brusel na každú domácu tému: mediálnu politiku, zákon o STVR, kultúru, školstvo či pandemickú zmluvu WHO. Keď doma nevedia presadiť ideologické projekty, volajú po zásahu z Bruselu.

Návrh SaS má za cieľ prelomiť poslednú hrádzu, slovenskú Ústavu.

Progresívne Slovensko otvorilo otázku Benešových dekrétov. Symbol útoku na historickú identitu

Ústavná identita nie je len o paragrafovom texte, ale aj o historickej istote. A do nej zasiahlo Progresívne Slovensko, keď v južných okresoch verejne sľúbilo „prehodnotenie“ Benešových dekrétov a „vyrovnanie krívd“.

Benešove dekréty nie sú otázkou akademickej debaty. Stali sa základom povojnového usporiadania Európy: sú s nimi spojené reštitúcie, vlastnícke vzťahy, kontinuita štátu aj povojnové hranice.

Ich otváranie je politická krátkozrakosť, ktorá destabilizuje strednú Európu. Žiaden štát regiónu, ani Maďarsko, ani Nemecko, ani Rakúsko, túto tému neotvára a veľmi dobre vie prečo. PS akoby historické reálie či osud Slovenska nezaujímali. Uprednostnili lacné hlasy voličov.

A do toho SaS prichádza s návrhom, ktorý by v prípade zásahov EÚ do historických otázok znemožnil Ústavnému súdu SR brániť základné princípy našej štátnosti. Keď jedna časť liberálneho spektra oslabuje historickú identitu a zároveň druhá odstraňuje ústavnú ochranu je pre štát vražednou kombináciou.

Európa si identitu chráni. Slovensko má podľa SaS urobiť pravý opak

Najväčšie a najstaršie demokracie EÚ si vlastnú identitu strážia. Spolkový ústavný súd v Karlsruhe si ponecháva právo povedať „nie“ európskemu právu, ak EÚ prekročí kompetencie. Rada ústavnosti vo Francúzsku nikdy nepripustila nadradenosť európskeho práva nad vlastnou Ústavou. Český Ústavný súd (napr. nález Pl. ÚS 19/08) jasne hovorí, že existujú časti Ústavy, ktoré Brusel prekročiť nemôže. Poľský Ústavný tribunál v doktríne trvá na tom, že EÚ nesmie zasahovať do materiálnej podstaty poľského ústavného poriadku. Maďarsko má ochranu identity zapísanú priamo v Základnom zákone. A Slovensko?

Podľa SaS má byť prvým štátom, ktorý zakáže vlastnému Ústavnému súdu brániť ústavnú identitu. V čase, keď sa EÚ mení a jej súdy si rozširujú právomoci, to nie je len nerozumnosť, je to ohrozenie samotnej existencie slovenského štátu.

Môže mať niekto doma takých politických janičiarov, akých máme my? Zdá sa, že časť liberálneho spektra už nepracuje pre Slovensko, ale pre iné autority.

Predstava SaS: Slovensko ako vykonávací orgán EÚ

Novela SaS by nemala len abstraktné následky. Okamžite by tvrdo dopadla na každodenný život. Ak by Ústavný súd SR nesmel brániť ústavnú identitu, otvorilo by to Pandorinu skrinku zásahom, ktorej veko dnes Ústava blokuje.

V rodine by EÚ mohla presadzovať uznávanie zväzkov, ktoré slovenská Ústava nepozná. Napríklad cez mechanizmus slobody pohybu, ako ukázal prípad dvoch Poliakov. Nešlo by o zmenu slovenského práva, ale o povinnosť, proti ktorej by sa štát nemohol brániť.

V školstve by Brusel získal takmer voľnú ruku pri presadzovaní hodnotových noriem. Rodová agenda, inklúzia či nové práva dieťaťa by sa dostávali do systému bez ústavného odporu. A nejde len o legislatívu: agenda sa presadzuje najmä financovaním. Nová LGBTIQ stratégia do roku 2030 podporuje modely sebaurčenia rodovej identity, bez odporúčania vekového limitu. Nie je to zákon, ale eurofondy určujú smer. Projekty v súlade s ideológiou dostanú podporu, opačné nie. Bez Ústavného súdu ako hrádze sa takáto agenda dostane do systému rýchlo a bez diskusie.

V kultúre a jazyku by slovenskej identite prestal chrániť ústavný rámec. Antidiskriminačné smernice by mohli spochybňovať jazykové normy či kultúrnu politiku.

V médiách by sloboda prejavu závisela od výkladu Bruselu. DSA umožňuje zasahovať do dosahu obsahu či algoritmov, ak je téma označená za „riziko pre demokraciu“. Po novele SaS by sme tomu nemali ako odporovať.

V migrácii by prerozdeľovanie migrantov nebolo možné odmietnuť. Ústavný súd by musel rozhodovať v prospech európskej politiky.

Skrátka: Slovensko by sa z člena EÚ stalo vykonávacím orgánom Bruselu na úrovni gubernie.

Slovensko je štát, nie provincia

Celé nás to privádza k jednoduchej, ale zásadnej otázke: Má mať Slovensko právo chrániť svoju identitu, alebo nemá? Podľa návrhu SaS je odpoveď jednoznačná: nemá. Ale štát, ktorý nemá právo chrániť vlastnú identitu, sa prestáva správať ako štát. Stáva sa provinciou. A o provinciách nerozhodujú ich občania. Rozhodujú o nich iní.

Slovensko si nemusí voliť konfrontáciu ani izoláciu. Má si voliť rovnocenné partnerstvo. Ak má Ústava SR niečo chrániť, tak to, čo nám iní vziať nemôžu: našu svojprávnosť, štátnosť a národnú identitu. O tom môže rozhodovať len slovenský ľud, nie Brusel či európski sudcovia.

A už vôbec nie tí poslanci, ktorí sa vlastnej krajiny hanbia natoľko, že chcú zakázať jej Ústavnému súdu brániť ju.

Celý návrh SaS vystihuje veta: Každý, kto si zakáže vlastný vývoj, je odsúdený na vlastný zánik. Slovensko sa tomuto osudu môže vyhnúť. Stačí neodovzdať svoju Ústavu do rúk iných.