Mladý kráľovič zdedil od zbožných a vznešených rodičov svojich všetky cnosti kresťanské; lebo bol veľmi starostlivo od najútlejšej mladosti vychovávaný. Zodpovedal v každom ohľade menu svojmu, ktoré pri svätém krste obsiahol, lebo bol usilovný v službe Božej, vo vedách, v zapieraní seba, v láske oproti bližným. Už ako útly chlapčok opúšťal o polnoci lôžko svoje a modlieval sa až do rána žalmy Dávidove, ktoré na láskavé srdce jeho podivne učinkovali. O nezrozumiteľných miestach v žalmoch čítaval výklady alebo pohružoval sa v svätom rozjímaní o nich, i rozohnal srdce svoje tak veľmi, že ako ten svätý spevec i on nebeskými pocitmi bol oduševnený. Zbožný chlapčok myslel, že tichá nábožnosť jeho ostane skrytá, ale služobníci zjavili tajnosť jeho kráľovi. Svätý Štefan pozoroval tajne nočnú pobožnosť vznešeného synka svojho, i vylieval slzy vrúcej radosti nad tak včasnou zbožnosťou a svätosťou prekvetajúceho synka svojho.

Dobrotivý Boh poprial mladučkému kráľovičovi mimoriadné milosti. Keď mal svätý Imrich štrnásť rokov, poslalo mu milostivé nebo zvláštneho vodcu, aby pod dozorom jeho na ceste dokonalosti kresťanskej vytrvale kráčať mohol. Bol to opát svätý Gerhard, ktorému r. 1021 ďalšie vychovávanie a vzdelávanie zbožného a nadaného synka svojho zveril. Svätý Gerhard  pochádzal zo vznešenej šľachtickej rodiny benátskej a bol opátom jedného kláštora svätého Benedikta v hornej Itálii.

Podujal sa na púť do Svätej Zeme a vystúpil na loď. Avšak protivné vetry zahnali loď na breh Dalmácie. Tu zišiel sa s mníchom, ktorý pochádzal z kláštora svätého Martina na vrchu Pannonskom v Uhrách, tento nahovoril svätého opáta, aby s ním do Uhorska išiel a potom do Svätej Zeme putoval. Opát privolil. I vydali sa na cestu a svätý opát navštívil v Pečúchu biskupa Maura , ktorý ho pri sebe podržal. V tomto biskupskom meste preslávil sa svätý opát skvelými kázňami svojimi a hlbokou učenosťou. Biskup Maurus predstavil ho kráľovi svätému Štefanovi. Svätému kráľovi zaľúbil sa zbožný a učený muž, i riekol mu:

„Dobrý muž, upusť od úmyslu svojho, a neputuj do Svätej Zeme, ostaň u nás, neobanuješ. Radšej tu u nás ohlasuj slovo Božie ľudu môjmu, posilňuj veriacich, obracaj neveriacich a polievaj novú štepnicu Božiu. Nechci do Jeruzalema ísť, lebo ťa neprepustím. Hľa, dám ti biskupstvo v meste Marošskom.“

Svätý Gerhard ostal v Uhorsku, lebo uznával, že ústami svätého Štefana hovorí k nemu vôľa Božia. Prijal dôstojnosť biskupskú. Ale svätý Štefan povolal ho nezadlho na dvor kráľovský a ustanovil ho vychovávateľom synka svojho, svätého Imricha. Pod vodcovstvom tohto zbožného a učeného muža rástol syn kráľovský v milosti Božej na tele i na duchu. Vyučovaním, modlitbami, zapieraním seba dospieval na vysoký stupeň dokonalosti. Keď jedného dňa svätý mládenec navštívil chudobný chrám v susedstve, pokľakol pred oltár a pokládol naň všetky drahocenné veci, ktoré u seba mal, aby za ne ošarpaný dom Boží okrášlený byť mohol. Raz vošiel večerom do chrámu svätého Jura vo Vespríme, sprevádzaný sluhom, i hodil sa na kolená pred oltárom a prosil Boha, aby mu zjaviť ráčil, čo má robiť, čo by Mu bolo najmilejšie, ako by k najvyššej dokonalosti dostať sa mohol?

I ožiaril sa chrám a počul tieto slová:

„Mládenecká nevinnosť je najdrahšia a najsvätejšia vec. Žiadam od teba duševnú a telesnú nevinnosť. Toto obetuj Mne a zotrvaj v tom až do smrti!“ Svätý Imrich zvolal:

„Bože a Pane môj! Ty si panovníkom celého sveta a podporou slabosti ľudskej, ktorý berieš duše pohlavárov a hrozný si pred oblyčajom kráľov sveta, vyplň vo mne vôľu Svoju!“

Nadzemská, posiaľ nepocítená blaženosť naplnila myseľ a srdce svätého mládenca, i pocítil nebeskú útechu, že slávnostne prisľúbil čistotu svoju Bohu obetovať. A tento slávnostný sľub i po celý život svoj svedomite plnil. Keď svätý Štefan jedného času navštíviť išiel so svätým Imrichom kláštor mníchov Benediktínov na vrchu Pannonskom, vyjšli oproti ním, dľa vtedajšej obyčaje, všetci mnísi so svätým krížom v ruke a vítali ich úctivo.

Cestou bol vychvaľoval svätý Štefan synovi svojmu zbožnosť, učenosť a hlbokú pokoru mníchov svätého Benedikta, a najviac zveleboval Maura, ktorý všetkých cnosťami svojimi prevyšoval. Svätý Imrich objal každého mnícha a pobozkal, ale nie rovnako, jedných bozkal raz, druhých dvaráz, tretích triráz, štvrtých štyriráz a jedného, Maura, ktorého nikdy nevidel a nepoznal, i sedemráz. Ked to svätý otec Štefan zbadal, zadivil sa veľmi. I pýtal sa na spiatočnej ceste syna svojho po príčine, prečo rozličným spôsobom vyjavil prítulnosť a úctu svoju jednotlivým mníchom, i prečo zvlášť pobozkal jedného až sedemráz?

Svätý korunný princ riekol, že ten rozdielny počet bozkov zodpovedá spôsobu a času, ako jednotliví mnísi zachovávali zdržanlivosť, neporušenosť nevinnosti, a že neznámeho Maura preto sedemráz pobozkal, poneváč hneď vedel, že tento mních je najzbožnejší a že nevinnosť mládeneckú svoju nikdy v najmenšom, ani len myšlienkou, nenarušil. A keď svätý Štefan pýtal sa svätého syna svojho, z čoho na neporušenosť Maurovu uzaviera, riekol svätý Imrich, že Maurus pri pohľade na kráľa ticho sa modlil a oči svoje k nebu povzniesol. Hľa, tak zachovával svätý Imrich nevinnosť mládeneckú, že dľa vnuknutia Božieho poznával i u bližných svojich tajomstvo bezúhonnej čistoty duchovnej a telesnej. Svätý Štefan určil jediného syna svojho, svätého Imricha za nástupcu svojho na tróne kráľovskom, a preto naliehal na neho, aby do stavu manželského vstúpil.

A hľa, objavila sa veľká prekážka oproti slávnostnému sľubu ohľadom nevinnosti mládeneckej. I národ, ktorý si jediného syna kráľovho pre zriedkavé cnosti, pre lásku jeho ku spravodlivosti a náboženstvu, pre útlé, ľudomilné srdce a pokojné zmýšľanie jeho veľmi obľúbil, volal:

„Nech nikto iný, než tento svätý mládenec, nad nami nekraľuje po smrti otca jeho!“

Touto všeobecnou žiadosťou ľudu podporovaný a núkaný k tomu i nádejou, že svätý Imrich po smrti jeho kresťanstvo v krajine upevní a povznesie a mravnosť i cnosti kresťanské medzi ľudmi rozšíri i do rozkvetu všeobecného privedie, nahováral svätý Štefan zbožného syna svojho, aby si vzal za manželku Ciču , spanilo myseľnú dcéru Kresimíra, kráľa Chorvatska a Dalmácie. Dľa iných dejepiscov pojal si svätý Imrich za manželku dľa vôle svätého Štefana dcéru Mečislava, kráľa poľského, s ktorou až do smrti svojej jako brat so sestrou v neporušenosti mládeneckej žil. Svätý mládenec hovoril, že mu nemožné do stavu manželského vstúpiť, lebo slávnostný sľub milostivému Bohu zložil, že do smrti v slobodnom stave žiť bude.

Svätý kráľ schvaľoval konanie syna svojho, ale predsa naliehal naň, aby v záujme pokoja občianskeho a upevnenia svätej cirkvi v mladistvom kresťanskom kráľovstve do stavu manželského vstúpil. A keď i hodnostári cirkevní a národ naň naliehali, privolil svätý Imrich po dlhom rozjímaní z poslušnej lásky k milovanému otcovi a ohľadom na blaho svätej cirkvi a vlasti, i vstúpil do stavu svätého manželstva s dcérou Kresimírovou. Celá vlasť zaplesala nad tým svätým zväzkom.

Veď mala za kráľa spravodlivého a svätého muža, ktorý rozširoval šťastie a požehnanie medzi ľudom a dával mu i po smrti svojej nádej, že pod panovaním syna jeho Imricha blažený bude. Mladá manželka sväteho Imricha bola nielen telesne, ale i duševne prekrásna a milostná. Ozdobená bola všetkými cnosťami kresťanskými a mala tie zriedkavé a vznešené vlastnosti, ktoré ku šťastnému a spokojnému životu manželskému sa požadujú. A svätý Imrich prežíval s manželkou svojou v nebeskom pokoji. Pred sobášom bol oznámil spanilo myseľnej neveste svojej, že iba v tom páde ku svätému oltáru s ňou pristúpi, keď privolí, aby mohol sľub svoj, Bohu daný, i v manželskom stave plniť, lebo že mládenecká neporušenosť nad všetky svetské ohľady mu je drahšia a svätejšia. Zbožná a šľachetná kráľovská panna pristala na prejavenú žiadosť jeho a nikto netušil z rodiny o tajnom uzavretí oboch svätých duší.

V manželskom stave závodili vzájomne medzi sebou v nábožnosti a v konaní skutkov milosrdenstva. Žili spolu ako dvaja anjeli v telách ľudských. Obaja umlčali zmyselnosť a krehkosť ľudskú prísnym zapieraním seba, aby sa tým viacej Bohu posvätili. Obaja slúžili poddaným občanom vlasti skvelým príkladom, kresťanským zmýšľaním a čistou iskrenou láskou.

Svätý Štefan chcel ešte za života svojho za kráľa dať korunovať svätého Imricha a panovanie mu odovzdať, aby v prácach ustatý posledné dni svoje výlučne službe Božej mohol venovať. I napísal skúsenosti svoje panovnícke v knihe, ktorú chcel mu ako závet svoj poručiť. Tento spis objavuje horlivosť apoštolskú a múdrosť panovnícku svätého Štefana, i obsahuje desať prekrásnych naučení, ako má svätý Imrich, nádejný nástupca jeho na stolici kráľovskej, Bohu slúžiť a poddaných svojich oblažiť.

Prvých päť naučení týkajú sa svätého náboženstva a svätej cirkvi, i vyzýva v nich svätého Imricha, aby obom verne slúžil. I hovorí:

„Lebo na vysokú dôstojnosť kráľovskú iba takých treba pozdvihnúť, ktorí sú uvedení do katolíckej viery, preto medzi napomenutia kladieme vieru na prvé miesto.

Predo všetkým nakladám, radím, navrhujem teda, milý synu môj, keď chceš mať korunu v úctivosti, ochraňuj tak starostlivo apoštolskú katolícku vieru, že by si bol príkladom pre poddaných svojich, i aby ťa duchovenstvo správne kresťanským mužom mohlo nazvať. Tí, ktorí nepravému učeniu veria, alebo ktorí vieru neplnia a neokrašľujú dobrými skutkami , nemôžu ani tu panovať so cťou, ani neobsiahnu korunu večného života.

Avšak keď máš štít viery, neobídeš sa bez koruny blahoslavenstva. Takýmito zbraňami budeš bojovať šťastne proti každému vidomému i nevidomému nepriateľovi. Po viere v palote kráľovskej patrí druhé miesto cirkvi. Táto je, milý synu, v krajine našej nová a mladá, preto treba je starať sa bedlivejšie a pozornejšie naveky, aby to dobré, ktoré milosť Božia bez milosrdenstva nám nehodným udelila, skrze nedbalosť alebo neobozretnosť pokazené nebolo a na zmar nevyšlo. S horlivou snahou máš sa starať, že by cirkev so dňa na deň sa rozmáhala i aby nebola urážaná, aby si takto korunu svoju skvelejšou a život svoj šťastnejším učinil.“

A o biskupoch hovorí:

„Milý synu, oni nech sú radcami tvojimi. Ochraňuj ich, ako blesk oka svojho, keď máš dôveru ich, neboj sa nepriateľa svojho.“

Konečne odporúčal mu cvičenie sa v nábožnosti a v cnostiach a to robí vrelými slovami. V druhej časti kládol na srdce zbožnému synovi svojmu múdrosť panovnícku, ako má zachádzať s veľmožmi, i cudzincov hájiť, ako nestranne má panovať, i ako si má ctiť obyčaje a staré ustanovizne predošlých panovníkov.

Medzitým prozreteľnosť Božia inak naložila so svätým Imrichom; i nemohol plniť a uskutočniť tieto prekrásné naučenia. Slávnostné korunovanie svätého Imricha za kráľa uhorského malo sa diať dňa 2. septembra roku 1031. Všetky prípravy sa dokončili. A hľa, osem dní pred korunovaním bol svätý Imrich divým kancom ťažko ranený a po ťažkej nemoci, na deviaty deň o 9. hodine v pondelok umrel; dňa 3. septembra roku 1031, v 24. roku požehnaného veku svojho. I bol v Stolnom Belehrade slávnostne pochovaný. V budúcu nedeľu potom zomrela i panenská manželka jeho. Svätý Štefan a s ním celá vlasť uhorská žialila za svätým Imrichom. A ústa svätého Štefana nikdy viac nepohli sa k úsmevu. Na hrobe svätého Imricha stali sa mnohé divy, následkom tých a skvelých cností jeho vyhlásil ho pápež Gregor VII. roku 1083 za svätého.

A sv. Ladislav, kráľ uhorský, vystavil ostatky jeho v hlavnom chráme v Stolnom Belehrade k verejnej úcte vďačných veriacich kresťanov, čo stalo sa 5. novembra spomenutého roku 1181 a preto slávi sa pamiatka jeho tohto dňa až po dnešný deň. Milostivý Boh zjavil oslávenie neporušeného mládenca mnohými divmi. Dľa uhorského dejepisca Bonfina za panovania svätého Ladislava žil Nemec, menom Konrád, veľmi roztopašné a výstupne. Časom zmiloval sa Boh nad hriešnikom. Vstúpil do seba, i uzavrel, že pôjde do Ríma, aby si od svätého Otca primeranú pokutu a odpustenie ťažkých hriechov svojich vyprosil. Keď prišiel Konrád do Ríma, bol predstavený svätému Otcovi a previnenie svoje skrúšene oznámil, dal mu tento rozhrešenie a naložil i dľa ťažkých hriechov primeranú pokutu. Riekol kajúcnikovi, že by všetky miesta ponavštevoval, kde sa nachádzajú ostatky svätých, kým jeho, na papieri naznačené hriechy smazané nebudú. Konrád pristal ochotne a pokorne na túto pokutu za hriechy svoje, ponavštevoval sväté miesta v Palestíne a inde, a po mnohom putovaní navrátil sa do Uhorska. Prišiel do Stolného Belehradu, hodil sa pri hrobe svätého Štefana na kolená, i riekol s prosbou, že sa nepohne z tohoto miesta, kým nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov svojich. Sotva vyriekol toto rozhodnutie svoje, upadol do tichého spánku.

I zdalo sa mu, ako by videl svätého kráľa Štefana, ktorý hovoril:

„Choď k hrobu svätého Imricha, ktorý nie je ďaleko; lebo Pán Boh udeľuje ohľadom na mládeneckú nevinnosť jeho, ktorú vždy zachovával, mimoriadné milosti na orodovanie jeho!“ Konrád prebudil sa, išiel k hrobu svätého Imricha, pokľakol, i začal sa skrúšene modliť a o príhovor svätého mládenca u milostivého Boha prosiť.

Keď modlitbu svoju dokončieval, roztrhlo sa kajúcne rúcho, ktorým sa odieval a hriechy, ktoré mal na papieri naznačené, boly zmazané. I poznal, že sa Boh nad ním zmiloval a oznámil ten div svätému Ladislavovi. Svätý Imrich vyobrazuje sa ako mládenec, v kniežacom rúchu odený, a na stupňoch oltára kľačiaci, na ktorý ukladá vojvodskú korunu svoju a iné drahocennosti.

Keď pozorujeme život svätého Imricha, zdá sa nám, ako by bol nemal žiadnu vlastnú vôľu, lebo všetko, čo konal, dialo sa to výlučne dľa vôle Božej. On obetoval samolásku svoju celkom milostivému Bohu. Keď slávnostne prisľúbil Bohu večnú mládeneckú nevinnosť svoju, prosil všemohúceho Boha:

„Vyplň vo mne vôľu Svoju!“

Ani láskavý svätý otec jeho Štefan, ani záujem verejného blaha vlasti, v ktorej mal byť kráľom, ani prospech svätej cirkvi, ktorá mala nájsť v ňom jako v panovníkovi opravdivo katolíckom, vzrastu a upevnenia, nepriviedli ho k tomu, že by sľub svoj zrušil. Zaprel seba, samolásku svoju podrobil vôli Božej a tak vyvolil si najlepšiu stránku, lebo predovšetkým vyhľadával duševné spasenie svoje a slávu Božiu.

Kresťan, zváž si, čo hovorí svätý Anton:

„Samoláska zvykláva rozsudok, zatemňuje myseľ, zachmuruje rozum, podvracia vôľu, zatvára cestu spasenia, nič nezná o Bohu, nepoznáva bližného, zaháňa cnosti, kopí hriechy, zapríčiňuje sváry, vyhľadáva iba zovňajšie vyznačenie, teší sa nad pádom ľudí, zanedbáva príkazy Božie, hovie zmyselnosti, vyhľadáva zmyselné zábavy, zatvára nebo, otvára brány pekla a naplňuje mesto Babylon zatratenými dušami.“

Tohto obával sa svätý Imrich, zapieral seba, samolásku svoju a plnil svedomite až do smrti sľub svoj, Bohu daný. Čo je sľub? Je dobrovoľná, Bohu daná prípoveď, že človek konať chce niečo takého, čo samé v sebe dobré, človekovi možné a Bohu milé je, alebo že varovať sa bude človek toho, čo by Bohu sa protivilo, lebo aspoň nie tak dobré je, než varovanie sa jeho. Kresťan, keď Pánu Bohu niečo prisľúbiš, povinný si to zachovávať.

V 5. knihe Mojžišovej čítame slová Božie:

„Ty zachováš sľub svoj takým spôsobom, ako si prisľúbil!“ To je vôľa Božia. Ladislav, kráľ uhorský, s Amuratom, cisárom Tureckým, pokoj uzavrel, ale nezadlho zrušil ho a tiahol proti Turkom do boja. Turecké vojsko začalo v bitke ustupovať, utekať. Keď to zbadal Amurat, vzal do ruky úpis pokoja, vyzdvihol ho oproti krížu, ktorý na zástave vojska kresťanského sa nachádzal a zvolal:

„Toto je písmo, ktorým som ja kresťanom a oni mne pokoj sľúbili. Ježišu Kriste, keď si pravý Boh, pomsti tú neveru, ktorej sa oni nado mnou dopustili.“

Sotva Amurat tieto slová vyriekol, povstal medzi vojskom kresťanským veľký neporiadok, i dalo sa do úteku a Turci zvíťazili. Tak tresce spravodlivý Boh už na tejto zemi tých, ktorí daný sľub rušia. V 5. knihe Mojžišovej 23. čítame:

„Keď niečo sľúbiš Pánu Bohu svojmu, nebudeš odkladať splniť, lebo požaduje to Pán Boh tvoj, a keď premeškáš, pripočítané bude za hriech. Kresťan, nasleduj svätého Imricha!

Karol Jerguš