Internet všetko zmenil! Podporuje globálnu demokraciu!

Nie. Ukázalo sa, že internet bol veľký podvod a my sme sa mohli hrať s jeho plným potenciálom len niekoľko rokov, kým ho veľkí chlapci nechceli späť pre seba. Hoci sa koniec slobody prejavu a trhu myšlienok odohral pred očami nás všetkých, aj tak bolo trpké a sklamané vidieť, že Twitter nikdy nebol tým, za čo sme ho považovali.

Už od prvých dní Twitter manipulovala malá skupina ľudí, aby uprednostnila jeden súbor myšlienok a ostatné buď zdiskreditovala, alebo jednoducho vypustila. Táto malá skupina ľudí mala zelené vlasy a piercing v obočí a uprednostňovala liberálnejšie myšlienky a kandidátov.Ale to je len technická záležitosť, ako keby ste povedali, že hrdlorezi, ktorí monitorujú web v Severnej Kórei, uprednostňujú severokórejské myšlienky. To je prehliadanie skutočnej podstaty, cenzúry, uprednostňovania jedného spôsobu myslenia.

Internet, ktorý majú k dispozícii ľudia v liberálnejších krajinách, a internet, ktorý majú k dispozícii ľudia na totalitnejších miestach, sa rýchlo zbližujú, a to nie v konkrétnych myšlienkach, ktoré prezentujú, ale v jednostrannom spôsobe ich prezentácie. Každým dňom je menej dôležité, že mocná skupina ľudí v Spojených štátoch kontroluje, čo vidíme, alebo že mocná skupina ľudí v Číne kontroluje, čo vidia tamojší ľudia. Ide o samotnú kontrolu, nie o konkrétny obsah.

A dvojité plus od ministerstva myšlienok pre tých, ktorí si stále predstavujú, že ľudia v Číne túžia vymeniť svoje vládou kontrolované médiá za americké médiá kontrolované korporáciami a vládou. Tá istá sliepka, ale niektoré vajcia majú namiesto bielych hnedé škrupiny.

Krajiny s McDonaldom medzi sebou nevedú vojnu.

Túto frázu vymyslel večne novinársky publicista New York Times Tom Friedman. Napísal, že výhody ekonomickej integrácie zmenšujú politické možnosti vlád, takže vojna – ktorá túto integráciu narúša – je tak neatraktívna, že je prakticky nemysliteľná, čo je súčasťou všetkých tých vecí o konci dejín, ktoré boli kedysi v móde pre úľ. Táto koncepcia bola postavená na tom, že všetci chcú byť viac ako my. No s touto myšlienkou sa dnes v Kyjeve, Moskve či Varšave neusmažíte; je mŕtva rovnako ako širšia idea, ktorú stelesňovala, že vojna sa stala zastaranou. V skutočnosti realita naznačuje, že to všetko môže fungovať aj opačným smerom, keďže závislosť Európy od ruskej energie dala Putinovi ďalšiu zbraň, o ktorej mohol uvažovať, keď plánoval inváziu na Ukrajinu.

To isté platí aj pre to, čo Richard Haass z Rady pre zahraničné vzťahy nazýva integráciou, ktorá riadila desaťročia západnú politiku a v podstate ovládala ministerstvo zahraničných vecí s mnohými úradmi pre výmenu vzdelania, kultúrne veci a ženské otázky. Aj táto stratégia spočívala na presvedčení, že ekonomické väzby – spolu s kultúrnymi, akademickými a inými výmenami – budú poháňať politický vývoj, a nie naopak, čo povedie k vzniku otvorenejšieho, trhovo orientovaného sveta, ktorý bude automaticky umiernenejší vo svojej zahraničnej politike. Táto myšlienka nevyhrala studenú vojnu s džezom, filmovými hviezdami a rečníkmi, a v roku 2022 nám veľmi nepomohla. Vzdelávacia výmena, veľký spasiteľ americko-čínskych vzťahov, sa v roku 2022 tiež takmer zrútila, stala sa obeťou jednostrannosti, kovidnosti a zneužívania spravodajskými službami.

A sankcie by sme sem mohli zaradiť ako mŕtvu politickú možnosť. Sankcie nevytvárajú zmysluplné zmeny v politickom správaní. Sankcie v prípade Ruska priniesli menej ako nič, pretože obmedzená dostupnosť energie z Ruska v skutočnosti zvýšila ceny a viedla k čistému príjmu. Väčšina sveta nemala záujem o diplomatickú a hospodársku izoláciu Ruska. Multilateralizmus, ďalšia vec, ktorá mala byť mŕtva, zostáva nažive a umožňuje Rusku predávať svoju energiu Číne a Indii, pričom veľkú časť z nej opätovne vyváža do krajín Európy (a Japonska), pre ktoré bola pôvodne určená. Je takmer trápne, že tu musíme uviesť ako príklad verziu sankcií z roku 2022, keď uvážime, ako desaťročia sankcií nedokázali formovať situáciu v predukrajinskom Rusku, nehovoriac o Číne, Iráne, Kube, Severnej Kórei a inde.

Nemusíte byť vo vojne, aby ste boli vo vojne.

Príkladom sú nové formy vojny. Sú USA vo vojne napríklad na Ukrajine? Kedysi by bol na kladnú odpoveď na túto otázku potrebný akt Kongresu, vyhlásenie vojny. Ale kto z nás by povedal, že USA nie sú tak trochu “vo vojne” na Ukrajine? Konflikt pokračuje výlučne preto, že sa zvýšil počet aj zložitosť zbraní, ktoré má Ukrajina k dispozícii. Americkí poradcovia v podobe špeciálnych jednotiek a polovojenských jednotiek CIA sú na mieste spolu s americkými bojovými “dobrovoľníkmi”. Žiadne dôležité rozhodnutia sa neuskutočnia bez súhlasu Washingtonu a žiadna forma riešenia konfliktu sa neuskutoční bez jeho súhlasu. Ale to nie je vojna, však?

To isté platí aj inde, kde americké zbrane oživujú konflikty s Jemenom a Sýriou a americká pomoc prebieha ako kód v pozadí izraelsko-iránskeho boja o moc v Perzskom zálive. Znie to ako vojna.

Vedenie USA.

Vidí niekto nejaké americké vedenie v globálnom meradle (o vnútornom sa ani nezmieňujem) nad Covidom? Nejaké medzinárodné, koordinované reakcie? Nie. Namiesto toho si každá krajina vytvorila vlastné pravidlá, nakúpila vakcíny od vlastných politických partnerov a povolila/zakázala cestovanie v súlade so svojimi národnými ekonomickými prioritami. Ak niekto nasledoval príklad, tak to bola Čína.

Nedávne stretnutie svetových lídrov v Egypte, ktorého cieľom bolo riešiť klimatické zmeny, prinieslo rovnako málo ako predchádzajúce stretnutia, okrem toho, že predĺžilo 15 minút slávy Johna Kerryho s pôvabom pokazeného mlieka. Američania chcú rozšírenie NATO na východ, čo sa stretáva s únavnými povzdychmi. A napokon, pokiaľ ide o vedenie, je tu Ukrajina, kde sa každé americké vyhlásenie a podora zbraní stretáva s čoraz väčším mlčaním zo strany Francúzska a Nemecka. Zdá sa, že Spojené štáty rezignovali na “vedenie” okolo malého Poľska, aby dosiahli svoje ciele.

Najlepšie bude, ak túto frázu zatiaľ pošleme do dôchodku a budeme dúfať, že v roku 2023 to pôjde lepšie.