Štefan Hlaváč: Po priamych cestách

Bratislava 27. októbra 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Kniha o významnej slovenskej kňazskej osobnosti Dr. Štefanovi Hlaváčovi má čo povedať  nám kresťanom, ale aj všetkým ľuďom v 21. storočí, napriek tomu že túto autobiografiu napísal pred viac než 65 rokmi. Kniha vyšla v piatom vydaní v SSV Trnava v roku 2017, s doplnením jeho žiaka Štefana Halása, o  jeho živote a kňazskom pôsobení po roku 1955, kedy autor svoje spomienky ukončil. Kniha vyšla v pevnej väzbe, s čiernobielou obálkou s portrétom kňaza Štefana Hlaváča, má 468 strán

V knihe je tiež čiernobiela fotografia, ktorá ho zachytáva pri oltári, keď slávil 50. výročie kňazskej vysviacky a fotografia jeho pomníka, ktorý odhalil slávnostne Anton Hlinka v mieste jeho posledného kňazského pôsobenia aj jeho posledného odpočinku pri kostole v Hermanovciach, v okrese Prešov 14. júla 1991.

Prvé vydanie  autobiografie Štefana Hlaváča, obetavého, láskavého, trpezlivého kňaza, profesora náboženstva, farára s vysokým sociálnym cítením a väzňa pre vieru, ktorý silu čerpal v modlitbe a životnú múdrosť v nasledovaní Ježiša v jeho chudobe, ktorú sám zažil v extrémnej forme, počas rokov svojho detstva, mladosti a pobytu vo väzniciach, vyšlo v zahraničí v roku 1986 a pre vydanie ho pripravil salezián Anton Hlinka pod názvom: Po priamych cestách. Autor ho nazval Život jedného Izmaela kňaza. Rukopis sa vtedy dostal do zahraničia  vďaka jeho žiakom bratom vdp. Jozefovi Štofejovi a MUDr. Pavlovi Štofejovi. Tam vyšlo v niekoľkotisícovom náklade. Druhé vydanie vyšlo v náklade 80.000 v roku 1990 zásluhou SSV vo vydavateľstve IKAR s predslovom Antona Hlinku a výzvou jeho žiakom o  doplnenie. Posledné vydanie je rozšírené o state, ktoré v prvých dvoch vydaniach neboli a zahŕňa aj doplnenie Štefana Halása, zostaveného na základe spomienok jeho žiakov, farníkov, obyvateľov obce Kubrá a pamätníkov o živote Štefana Hlaváča, ktorí ho poznali, od roku 1955 až do jeho smrti 11. februára 1983.

Štefan Hlaváč, ako ho charakterizujú mnohí, bol kňaz, učiteľ, vychovávateľ, nemocničný kaplán, duchovný radca, samaritán a ochranca chudobných a biednych, muž hlbokej a pevnej viery a vytrvalej modlitby. Rozdával sa a rozdával všetkým, ktorí to potrebovali podporu duchovnú i hmotnú. Vedel, že o človeka sa treba postarať po telesnej i duševnej stránke. Z jeho žiakov inšpiroval a vychoval desiatky pre kňazské povolanie, bez toho aby veľa hovoril o jeho potrebe a kráse, ale ho predstavil celým životom, ako to napísal v príhovore ku knihe Štefana Halása, Osobnosť profesora Hlaváča, SSV Trnava 2002, jeden z jeho žiakov na gymnáziu v rokoch 1936 – 43 kardinál Jozef Tomko. Kardinál Tomko na profesora Hlaváča spomína aj knihe rozhovorov s Mariánom Gavendom, Na životných cestách SSV 2008, že on im vysvetlil  protináboženské postoje českých profesorov, ktorí v čase prvej ČSR v školách na Slovensku pôsobili. Tiež poznamenáva, že žiaci profesora Hlaváča si zachovali vieru v rozličných povolaniach. Tiež v knihe Mariána Čižmára, Kardinál  Jozef Tomko Život v službe evanjelia, INREMAX 2018, kardinál spomína na profesora Hlaváča a pripomína, že popri farárovi Štefanov Heskovi, farárovi v Udavskom si kňazský ideál vytváral aj podľa vzoru Štefana Hlaváča. Tiež k jeho žiakom, ktorí sa rozhodli pre kňazské povolanie patril aj salezíán a básnik Andrej Šandor – Gorazd Zvonický.

Biografia je napísaná pútavou formou, čitateľa zaujme skromnosťou a jednoduchosťou ťažkým životným osudom autora, tiež jeho vernosťou a obetavosťou v kňazskej službe. Štefan Hlaváč sa narodil v Budapešti 23. decembra 1903, jeho rodičia neboli zosobášení a mal jednu sestru. Ranné detstvo prežil v Budapešti, počas celého života mal komplikované vzťahy s matkou. Do výchovy sa dostal k starej matke do Kubrej pri Trenčíne, kde prežíval školské roky. Gymnázium začal študovať v Trenčíne, pokračoval v Trnave a posledný rok ukončil maturitou v Nitre. Rozhodoval sa medzi štúdiom teológie alebo medicíny, povolaním  kňaza alebo lekára. Tiež medzi životom v rodine alebo v celibáte ako kňaz, nad výhodami ktorého v kňazskom živote uvažuje, keď v jeho ťažkom živote pocítil túžbu po vzťahu aj náklonnosť dievčaťa. Napriek svojmu nemanželskému pôvodu, na čo musel žiadať vtedy dišpenz z Ríma a svojim pochybnostiam, sa na radu niektorých kňazov a predstavených v seminári rozhodol pre kňazstvo. Teológiu začal študovať v Nitre a v októbri 1927 prestúpil do Olomouca, ako seminarista Košickej diecézy. Vysvätený bol 5. júla 1929 v Olomouci a 14. júla mal v Kubrej slávnostné primície, ktoré ako píše sa vydarili po duchovnej i materiálnej stránke. Obyvatelia Kubrej vyjadrili svoju radosť, že z nej vzišiel kňaz tým, že všetko dokonale zorganizovali. Od septembra dostal od biskupa Čárskeho dekrét, ako katechéta na gymnáziu v Michalovciach. Popri vyučovaní vypomáhal kňazom pôsobiacim vo farnosti, spolupracoval so saleziánmi, ktorí si tu postavili nový ústav a pôsobil aj nemocnici, kde poskytoval duchovné služby chorým aj zamestnancom a tu aj býval. Počas výročných sviatkov ho biskup posielal zastupovať kňazov, ktorí boli chorí, či do neobsadených farností. Pre známe dôvody 29. júla 1950 musel svoju pedagogickú činnosť na gymnáziu  v Michalovciach ukončiť a v decembri ho prepustili aj z nemocnice. Určili ho ako pracovníka do národného hospodárstva. No dostal určenie ako správca farnosti vo Všechsvätých, tu si ho rýchlo jeho farníci obľúbili. 10. septembra 1952 dostal predvolanie na ONV k cirkevnému tajomníkovi a pred budovou bol príslušníkmi bezpečnosti zaistený a začala sa jeho ťažká krížová cesta po československých väzniciach a po odsúdení práce v bani Tmavý dul v Rtyněch v Podkrkonoší, odkiaľ sa znova dostal do vyšetrovacej väzby. 17 septembra 1954 bol prepustený na slobodu. Z väzenia sa s podlomeným zdravím spôsobeným nedostatočnou stravou, zimou a neustálym budením a šikanovaním vrátil do Kubrej a tam žil v tichosti, každý deň odslúžil ráno v kostole sv. omšu, potom sa modlil a žil v tichosti a skromnosti.  V autobiografií tieto roky, ako aj pomery vo väzniciach a správanie sa vyšetrovateľov a dozorcov podrobne opísal, ale svojim prenasledovateľom, väzniteľom a dozorcom odpustil. Spomienky ktoré napísal v Kubrej sa končia  v roku 1955. O jeho ďalšom pobyte v Kubrej a pôsobením vo farnosti Hermanovce v okrese Prešov, kde pôsobil od 1. decembra 1957 do svojej smrti sa dozvedáme z doplnenia, ktoré napísal jeho žiak Štefan Halás.

Kňazská osobnosť Štefana Hlaváča, akých malo Slovensko do polovice 20. storočia mnoho, ktorí vyorali hlbokú brázdu na duchovnom poli a zaslúžili sa o šírenie a odovzdávanie viery viac svojim príkladným životom ako slovami, horlivou a obetavou kňazskou službou, sociálnym cítením a namiesto uznania ich záslužnej činnosti skončili vo väzniciach a pracovných táboroch, PTP, či sústreďovacích táboroch alebo vo vyhnanstve na okraji spoločnosti. Často im nebolo umožnené ani prísne kontrolované a obmedzené kňazské pôsobenie. Kiež by ich život inšpiroval a oslovil aj nás a tieto ich ťažké obety priniesli svoje ovocie aj v 21. storočí v našej vernosti Bohu a obetavej službe pre jeho Kráľovstvo a jeho hodnoty.

Ľudovít Košík

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.