Majdan

„V prvých dňoch Majdanu tam bolo také normálne publikum,“ rozpráva M. Šafin, „boli tam ľudia, ktorí vyzerali civilne, mali požiadavky ako ,nebite naše detiʻ, ,chceme spravodlivosťʻ a podobne. Bez problému sme prechádzali od demonštrantov k policajtom a späť, poznali nás a brali to normálne. Ale potom, to som už pozeral tie udalosti v televízii na ambasáde v priamom prenose, som si všimol, že sa publikum vymenilo. Boli tam chlapi v maskáčoch, evidentne ozbrojení, bolo vidno samopaly, pušky, brokovnice, zrezané hlavne, pištole, sekery – hovorím tak, ako som to videl. Vtedy som vojenskému pridelencovi povedal, že niečo sa stane a bude to zlé. A na druhý deň ráno sa začalo strieľať.“

„Videl som vojakov ministerstva vnútra, to boli vlastne vojaci základnej služby. Oni mali iba fľašu vody a pelendrek, možno štít, alebo ani to nie, a iba držali ľudskú reťaz,“ spomína Šafin na obete z radov vojakov, ktorých ozbrojení „demonštranti“ mlátili a zabíjali. A hovorí: „Potom ich nová vláda dala dohromady s tými, proti ktorým boli, a sformovala z nich všetkých Národnú gardu – čo nebolo, podľa mňa, najlepšie rozhodnutie. Takisto je veľmi zvláštne, že stromy na Inštitútskej ulici boli hneď spílené, aby sa nedalo zistiť odkiaľ sa vlastne strieľalo.“

„Na Majdane som bol prakticky každý deň. A každý večer sme boli v štábe, pretože organizátori sa vlastne prikrývali nami, že keď tam sme na nejakom rokovaní, milícia nezaútočí.“ O perspektíve, že by sa podobné udalosti mohli zopakovať, Šafin hovorí: „Myslím si, že Majdan sa v dohľadnom čase nezopakuje, lebo také niečo si vyžaduje veľmi veľa finančných prostriedkov a organizácie, ktorá teraz pravdepodobne nie je k dispozícii. Vtedy sa to do veľkej miery stalo aj preto, že bývalý prezident Janukovyč nechal svojho syna, aby priamo siahol na biznis členom Strany regiónov, čím popudil mnohých podinkateľov, oligarchov, ktorí potom ten Majdan podporovali.“

Nový veľvyslanec opisuje aj principiálny postoj slovenskej strany k situácii na Majdane v tých dňoch: „Môžem povedať, že po Majdane, keď sa začali presúvať ranení do rôznych európskych štátov, aj my sme ich brali a oficiálne sme deklarovali, že neberieme len demonštrantov, ale aj zranených príslušníkov ministerstva vnútra a milície. To bolo vtedy dosť nepopulárne a pýtali sa nás, že prečo. My sme odpovedali: pre nás ste všetci Ukrajinci. Ak máme pomôcť Ukrajine a Ukrajincom, tak vám pomáhame. Pre nás nie je rozdiel medzi Ukrajincom, ktorý hovorí rusky, a Ukrajincom, ktorý hovorí ukrajinsky. A myslím si, že to takto bude aj do budúcna.“

Donbas

„Zažil som aj konflikt na juhovýchode a bol som v roku 2013 aj na Kryme,“ hovorí Šafin. „Vtedy som ľuďom hovoril, čo mi nie každý veril, že vojaci, ktorí tam sú, sú ruskí. Oni totiž mazali taktické čísla na transportéroch a zbraniach z ľavej strany a z pravej ostávali. Doma som vysvetľoval, že asi ťažko budú Ukrajinci jazdiť na obrnených transportéroch námornej pechoty s ruskou trikolórou na lapačoch vzduchu.“

Šafin hovorí o tom, aký jazykovo a národnostne nejednoznačný je východ Ukrajiny: „Môžem povedať, že v Donecku a vo veľkých mestách v Doneckej aj Luhanskej oblasti ľudia hovoria po rusky, alebo skôr zmesou ruštiny a ukrajinčiny. Tie banícke dediny, ktoré som mal možnosť vidieť, hovoria zase väčšinou ukrajinsky. Keď som sa stretol s prezidentom Porošenkom, povedal mi, že v zóne ATO, čiže takzvanej ,antiteroristickej operácieʻ sedemdesiat percent vojakov, ktorí tam pôsobia na ukrajinskej strane, je ruskojazyčných. Oni sa počítajú za Rusov, ale občanov Ukrajiny.“

Šafin hovorí o možnom príspevku Slovenska k riešeniu ukrajinského konfliktu: „Ten konflikt má veľmi veľa aktérov a naše prispenie k tomu, aby sa ukončil, môže byť výraznejšie hlavne v roku 2019, keď budeme predsedať Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Vlastne už teraz sa snažíme – pán Lukáš Parízek, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí tam bol v apríli, navštívil aj Mariupol a zónu dotyku znepriatelených strán, hovoril aj s našimi pozorovateľmi. Počas nášho predsedníctva v OBSE sa budeme snažiť maximálne využiť potenciál tejto organizácie – pretože zatiaľ nikto nič lepšie nevymyslel – aby sa urovnal tento konflikt, alebo aspoň aby sa vytvorili predpoklady na jeho urovnanie.“

„Hovorí sa v médiách aj v rôznych politických kruhoch o tom, že by bolo možné vyslať do Donbasu jednotky OSN, ale tam je zásadný rozpor v prístupoch. Ruská strana hovorí, že zastupuje tzv. separatistov, a že misia OSN by mala pôsobiť len na línii dotyku. Ukrajinská strana hovorí o stiahnutí všetkých ťažkých zbraní, ktoré tam sú.“ Šafin sa ako profesionálny diplomat nemôže prikloniť k žiadnej zo strán: „Nalejme si čistého vína, nie je bez viny ani jedna strana. Ostreľovanie je aj z jednej aj z druhej strany a nebudem teraz hovoriť, z ktorej viac.“

„Je tiež veľmi divné, keď sa v krajine objaví množstvo tankov, raketometov, transportérov, ktoré nikdy neboli vo výzbroji armád. Je smiešne tvrdiť, že ich ovládajú traktoristi a baníci. Na to, aby ste obsluhovali raketomet, potrebujete mať rôzne znalosti z matematiky, meteorológie, atď., z toho sa nedá strieľať len tak. Videl som jeden raketomet, z ktorého strieľali pravdepodobne baníci a asi po tretej rakete zhorel. Chýbali mu dve kolesá a celá zadná časť, bol nebezpečne naklonený a namiesto cieľa zbombardoval skleníky.“ Šafin spomína aj jeden z kľúčových faktov celej situácie: „Je tam množstvo dobrovoľníkov, množstvo žoldnierov. Žoldnieri sa objavujú na jednej i druhej strane v tých súkromných armádach, tzv. dobrovoľníckych bataliónoch. Práve takíto dobrovoľníci zastavili postup separatistov v roku 2014.“

„Pravda je aj to, že v rokoch 2013 a 2014 na Ukrajine fakticky neexistovala štátnosť. Neexistovala milícia, neexistovala armáda,“ opisuje budúci veľvyslanec stav krajiny po vyše desaťročí od rozdelenia Sovietskeho zväzu. „Niekedy od roku 2010 tam platila dohoda medzi ukrajinskou vládou a federálnou bezpečnostnou službou Ruskej federácie o tom, že táto mohla pôsobiť po celom území Ukrajiny. Potom sa situácia naraz zvrtla tak, ako sa zvrtla.“

„Ten konflikt je tam aj s prispením zahraničia, bohužiaľ,“ priznáva Šafin, „ale hlavne je tiež zapríčinený aj necitlivým prístupom novej vlády k jazykovej otázke. Ruskojazyční obyvatelia sa vlastne začali oficiálne brániť preto, lebo vystupovali proti utláčaniu ruského jazyka. Aj ten jazykový zákon, ktorý nedávno prijali, on je viacmenej v poriadku, zodpovedá aj našim normám, ale je otázne, či bolo treba tlačiť na to v ten konkrétny moment. Je jasné, že je to opatrenie namierené proti Rusku, snažia sa obmedziť vplyv Ruska, ako sa len dá. Ale sotva je teraz na to tá najšťastnejšia chvíľa. V tom zákone, myslím že v článku 7, sú vymenované všetky jazyky EÚ, ale ruština tam chýba. Keď sme priatelia, musíme si hovoriť veci priamo do očí, otvorene, a preto som sa ich spýtal ako sa má írska menšina v Kyjeve – írsky jazyk tam v tom zákone totiž je uvedený, na rozdiel od jazyka, ktorým hovoria milióny obyvateľov Ukrajiny. Myslel som si, že danú skutočnosť napadne Benátska komisia, ale tá vydala stanovisko… Benátskej komisie.“

Ivan Lehotský