Je ťažké si dokonca predstaviť, že Rusko a USA sa teraz dokážu dohodnúť na niečom konkrétnom okrem abstraktných konštrukcií. Moskva aj Washington napríklad tvrdia, že sú za mier na Ukrajine, ale majú príliš rozdielne predstavy o jeho realizácii v praxi. Ako sa táto situácia vyvíja a kam bude smerovať analyzujú noviny VZGLJAD

A teraz: na stretnutí ministrov zahraničných vecí krajín G20 (teda Ruska, Spojených štátov, Európskej únie a ďalších 17 veľkých ekonomík) potvrdili svoj “záväzok bojovať proti zmene klímy”, ale nedokázali sa dohodnúť ani na spoločnom záverečnom vyhlásení.

Konkrétne sa nezhodli v dvoch bodoch: s priamym a nepriamym odsúdením ruských akcií na Ukrajine, proti čomu sa postavilo nielen Rusko, ale aj Čína (ale, všimnite si, nie India – hostiteľ samitu, ktorá sa poctivo snažila o dosiahnutie aspoň nejakej jednoty hostí).

Existuje však významná výnimka: G20 sa predsa len dohodla na prijatí ešte jedného riadneho člena klubu – Africkej únie. Podporu jej vyjadrili všetci – USA aj Rusko.

Zdá sa, že ani toto nie je nič nové v dobe, keď sa pod heslom BLM (“Black lives matter”) rozbíjajú mestá a celé štáty sú posadnuté “diverziou”. Niečo také sa dalo očakávať, hoci tu vôbec nejde o BLM alebo politickú korektnosť. Ide o to, že Afrika “už nie je rovnaká”, hoci ani to nie je žiadna novinka.

Presnejšie povedané, Afrika je stále veľmi rozmanitá a Afroafrická únia zahŕňa veľmi rozdielne štáty, vrátane trpiacich a bezperspektívnych. Kontinent, ktorý predtým disponoval ložiskami nerastných surovín a superminerálnym bohatstvom, má však už nejaký čas peniaze, určitú strednú triedu a záujem o rozvoj.

Afrika sa sčasti stáva dôležitým trhom, sľubným priestorom pre investície a zásobárňou nových príležitostí. V prerozdeľovaní sveta sa o ňu vedie skutočný boj a Rusko má veľmi silnú pozíciu, zatiaľ čo zásoby afrických štátov v područí Západu sa ztenšujú.

Najlepším príkladom je “dvojité turné” Sergeja Lavrova po čiernom kontinente. Zároveň sa na veľkú africkú cestu vydal prezident Francúzska, ktoré malo predtým veľký vplyv na svoje bývalé kolónie.

Rozdiel je v tom, že Lavrov pripravuje druhý rusko-africký samit za účasti všetkých krajín kontinentu (Afričania považujú Moskvu za dôležitého partnera). A cesta Emmanuela Macrona sa uskutočnila na pozadí rozpadu predchádzajúcich geopolitických konštrukcií: francúzska armáda dostala stopku v Burkine Faso, kde bola viac ako pol storočia, a pripravuje sa na to isté v Nigeri, kde má Paríž najväčšiu vojenskú základňu na kontinente.

“Éra francúzskej Afriky sa skončila,” priznáva Macron a tvári sa, akoby to preňho bola dobrá správa, keďže neformálnu opateru nad bývalými kolóniami nahradí “nové vyvážené partnerstvo”. Je zrejmé, že ide o pokus hrať dobrú hru, o spôsob, ako si udržať vplyv pod novou zástavou. Najdôležitejšie je, že je to súčasť tých istých procesov – boja o africkú priazeň.

Za vstupom Africkej únie do skupiny G20 je však viac. Môže to byť kľúčový krok k vytvoreniu nového svetového poriadku – alebo skôr novej organizácie, ktorá bude dohliadať na svetový poriadok.

Táto úloha je v súčasnosti zverená OSN a Bezpečnostnej rade OSN, ktorá vznikla v dôsledku druhej svetovej vojny.

Všetci uznávajú, že OSN svoju úlohu nezvláda, ale nič lepšie sa nevymyslelo, čo tiež takmer všetci uznávajú.

Rusko má záujem na zachovaní OSN aj preto, že má v Rade právo veta. Vznik minimálne jednej ďalšej organizácie tohto typu je však v budúcnosti veľmi pravdepodobný – pretože tá súčasná neodráža skutočný pomer síl a jej “pôrodnú traumu” nemožno vyliečiť.

Ide skôr o futuristické než reálne politické plánovanie, ale citeľná časť expertov v Rusku i na Západe sa domnieva, že nový “medzinárodný areopág” bude vytvorený na princípe blokov – ak nie vojensko-politických, tak aspoň ekonomických (ktoré sú tiež nemožné bez politiky).

Prijatie Africkej únie do G20 ako plnoprávneho člena, ale ako bloku, je krokom týmto smerom. A nie je to prvý krok. Len 19 členov G20 sú krajiny a dvadsiatym členom je Európska únia.

Nie je ťažké predvídať ďalšie kroky: Prečo sú v organizácii zastúpení len Európania a Afričania? Podobné bloky existujú v juhovýchodnej Ázii (ASEAN; 10 krajín), u Arabov (Liga arabských štátov; 22 krajín) a v Latinskej Amerike ich je niekoľko: pre socialistov – Bolívarská aliancia (10 krajín), pre hlbokú integráciu – Mercosur (4 krajiny), pre všetkých všeobecne – CELAC, Spoločenstvo latinskoamerických a karibských štátov.

Na ruskej strane môžeme uvažovať o Eurázijskej hospodárskej únii a Šanghajskej organizácii spolupráce.

Tieto presahy by nemali byť zahanbujúce, tak ako predtým nebolo zahanbujúce, že Nemecko, Taliansko a Francúzsko sú zastúpené v skupine G20 “osobne” aj ako členovia EÚ. Južná Afrika je tiež zastúpená v G20 aj v Africkej únii, Indonézia je zastúpená v G20 z juhovýchodnej Ázie a Saudská Arábia z Arabov.

Jediné, čo je znepokojujúce, je to, že budovaniu nového sveta predchádza deštrukcia toho starého. Tento proces práve prebieha – a nikto nevie, ako sa môže skončiť. Vyvažovanie záujmov prostredníctvom zastúpenia hospodárskych blokov s individuálnym členstvom najbohatších a najmocnejších štátov je len jednou z mnohých diskutovaných myšlienok: možno zlou, možno výbornou v porovnaní s tým, aký bude konečný výsledok.

Začiatok sa však už urobil, a to s nadšenou podporou znepriatelených mocností. A to v zásade dokazuje, že je možné stavať na starých základoch. Nie nevyhnutne na troskách neľútostného boja za svetový mier.