Rozpory medzi Matovičom a Sulíkom naberajú na obrátkach. V čom je podstata sporov koalície?

Moskva 19. januára 2021 (HSP/Sputnik/Foto:TASR-Jakub Kotian)

Už tesne pred voľbami vo februári 2020, keď začali prieskumy ukazovať, že OĽaNO by sa mohlo stať víťazom volieb alebo aspoň víťazom pelotónu opozičných síl, ktoré mali záujem vytvoriť novú koalíciu, zavládla vo vtedajšej opozícii tichá panika

Poznajúc desaťročné chovanie Igora Matoviča ako opozičného politika bolo každému jasné, že je to najmenej vhodný typ na post premiéra. Nakoniec sa tie najhoršie očakávania potvrdili, takpovediac, mierou vrchovatou a jediné, k čomu sa členovia novej koalície utiekali, bola nádej, že spolu s novou funkciou vyrastie Igor Matovič aj osobnostne.

Dnes vieme, že tieto nádeje neboli naplnené. Naopak, všetky jeho zlé vlastnosti sa v jeho novej pozícii ešte viac zvýraznili. Prognózy tejto vlády by neboli také priaznivé, ak by koalícia nezískala neuveriteľných deväťdesiatpäť mandátov. Práve zisk ústavnej väčšiny, a teda relatívne veľký nárazníkový priestor, dávali aj napriek veľmi pochybnému osobnostnému zloženiu koalície relatívne veľkú nádej, že pretrvá dlhšie.

Zároveň sa už na začiatku koalície začali v jej vnútri formovať akési dva bloky. Jadro koalície tvorí dvojica strán OĽaNO a SME RODINA. Boris Kollár dostál svojej povesti úspešného (aj politického) obchodníka a vďaka svojim schopnostiam aj pri svojom relatívne skromnom volebnom zisku (niečo nad osem percent) získal veľmi veľa. Okrem troch ministerstiev vrátane kľúčového ministerstva dopravy získal aj post šéfa Slovenskej spravodajskej služby (SIS) či post generálneho prokurátora.

Zároveň ako „transakčný“ typ politika preukázal značnú mieru lojality voči premiérovi, čo rezultovalo do skutočnosti, že pri všetkých politických prešľapoch sa tieto dve koaličné strany navzájom podržali. Krásne to bolo čitateľné predovšetkým v takzvaných plagiátorských kauzách, keď obaja lídri mali podobné „maslo na hlave“.

Strana ZA ĽUDÍ je hodnotovo rozdelená a navyše v preferenčnej mizérii

Naopak, strana ZA ĽUDÍ, ktorá aspoň spočiatku prezentovala akýsi hodnotový vklad do politiky, mala problém cynicky prehliadať fatálne zlyhania niektorých členov vlády. Nakoniec však vždy zvíťazil pragmatizmus, keďže sa strana v podstate od volieb nachádza v preferenčnej mizérii, ktorá nedáva ani najmenšiu nádej na obhájenie parlamentného statusu. Strana je navyše názorovo rozdelená, pričom jedna frakcia, predovšetkým Miroslav Kollár, má záujem vymedzovať sa voči prešľapom aj najsilnejšieho koaličného partnera, a tým získavať body pre stranu. Ide v podstate o podobnú stratégiu, akú robí SaS.

Bohužiaľ, toto krídlo v rámci ZA ĽUDÍ je menšinové a politika aktuálnej predsedníčky strany Veroniky Remišovej je krajne alibistická a v podstate neumožňuje vytvorenie akejsi stabilnej spolupráce či konaní v zhode so stranou SaS, ktorá by dokázala účinne blokovať excesy premiéra, ale aj jeho viacerých ministrov, vrátane papalášizmu a prešľapov ministrov strany SME RODINA. Parlamentná matematika pritom jasne ukazuje, že takéto spojenectvo by mohlo byť veľmi efektívne, pretože by znamenalo stratu Matovičovej väčšiny, čo by logicky rezultovalo do nutnosti prehodnotenia svojho správania.

Naopak, Strana SaS vždy išla svojou cestou a predovšetkým ústami svojho predsedu neváhala kritizovať zlé či nepremyslené rozhodnutia premiéra, ba dokonca táto „opozícia v koalícii“ viedla až k zásadným politickým bizarnostiam, keď člen Matovičovej vlády Richard Sulík išiel na protivládny protest. Takéto správanie je skutočne takmer bezprecedentné a súvisí s veľmi atypickými osobnostnými vlastnosťami viacerých čelných aktérov súčasnej koalície.

Súčasný spor vo vládnej koalícii prihráva Sulíkovi stále viac preferencií

Súčasná horúca fáza sporu medzi Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom je ozajstná, má len niektoré špecifiká. Primárne ide o to, či sa vláda dokáže správať racionálne a načúvať aj hlasu odborníkov, alebo premiér hrubým nátlakom presadí svoje čisto politické riešenia aj proti racionálnym argumentom odbornej verejnosti a časti koalície. I

konou odporu voči voluntaristickým rozhodnutiam Igora Matoviča sa stal Richard Sulík, čo mu v konečnom dôsledku prihráva stále viac preferencií. Naopak, iracionálne a hysterické reakcie Igora Matoviča spôsobili, že pokles preferencii OĽANO sa premenil na voľný pád. Podľa jedného z prieskumov za približne deväť mesiacov, klesli preferencie jeho strany o dve tretiny, teda z dvadsaťpäť percent na jedenásť percent. Táto skutočnosť je pre Igora Matoviča o to frustrujúcejšia, že v tom istom čase SaS rekordne rastie a vo viacerých prieskumoch ho zosadila z trónu preferenčného lídra koaličných strán.

U Matoviča sa naplno prejavuje jeho krajná nerozhodnosť a zbabelosť

V tejto súvislosti sa naplno prejavilo viacero charakteristík psychiky Igora Matoviča. Na jednej strane je to jeho krajná nerozhodnosť či doslova zbabelosť, pretože nedokáže nájsť odvahu odvolať Richarda Sulíka napriek množstvu osobných a vecných výhrad. Miesto toho prišiel so stratégiou uplatňovania takzvaného bossingu (časté a verejné ponižovanie, zadávanie nesplniteľných úloh, vysmievanie, hrubé zaobchádzanie, skrátka nepochybná šikana) dúfajúc, že Richard Sulík stratí nervy a sám vládnu koalíciu opustí.

Ukazuje sa však, že táto stratégia na Richarda Sulíka nezaberá. Igor Matovič stráca nervy, percentá a posledné zostatky vážnosti, pričom Richard Sulík preferenčne rastie. Sulík má až nepochopiteľne pevné nervy, okrem iného aj preto, že vie, že takýto prístup Igora Matoviča v skutočnosti jeho strane preferenčne veľmi pomáha.

Podstatou ostatného sporu je obsedantná predstava Igora Matoviča, že celoplošné testovanie musí byť! Jeho uvzatosť pri presadzovaní tohto zámeru už dostáva ťažko chorobné rozmery. Keďže neznesie žiadne námietky voči svojej predstave a berie ich ako osobné útoky, zrušil v podstate všetky poradné orgány vlády len preto, lebo kompetentní experti si dovolili spochybňovať jeho iracionálne a nekompetentné nápady.

Roman Michelko