Bratislava 13. októbra 2019 (HSP/Koláž:Extra plus/Foto Jana Birošová)

Štát by mal svojho občana všestranne chrániť a vytvárať mu podmienky na prácu a uplatnenie sa v plnom rozsahu hodnôt a schopností nadelených mu vyššou mocou. Keď som ešte pred vyše dvoma rokmi nabádal na komplexné využitie možností kybernetizácie a robotizácie na prípravu spoločnosti na zavedenie štvordňového pracovného týždňa, reakciou bolo arogantné mlčanie. Prečo?

Pretože našim politikom nejde o človeka, ale o zisky mecenášov. Pre nich je výhodnejšie degradovať školstvo, vyvolať nedostatok kvalifikovaných pracovných síl a paradoxne, v novovznikajúcich technologických podmienkach navyše ešte predĺžiť vekovú hranicu na odchod do dôchodku. Načo by sa zaoberali problémy tvoriacou otázkou, ako a čím vytvárať pre ľudí nové možnosti na využitie nového dňa voľného času. Žiaľ, náš štát zatiaľ na prospech ľudí nefunguje. Sústreďuje sa skôr na povinnosti občana voči štátu, pričom surovo zabúda na povinnosti štátu voči občanovi. Pritom sa naši štátni predstavitelia s veľkou obľubou, už často mechanicky, v podobe navyknutých fráz, spravidla vyhovárajú na nedostatok finančných prostriedkov a normy Európskej únie. Samozrejme, svoje zlyhania či ľahostajnosť voči osudu národa nikdy neuvedú. Akoby si ani neuvedomovali, že sú predstavitelia štátu a sami seba pasujú do pozície trpného vykonávateľa cudzej, zahraničnej vôle.

Naivná dôverčivosť

Tak sa aspoň trošku bližšie pozrime na zúbok tomu, čo vlastne okrem liberálov, aj tí len tajne, v našej republike nikto nechcel, keď sa po námestiach najprv s nadšením štrngalo kľúčmi, potom sme sa osamostatnili a začali budovať svoj samostatný štát. V dobrej viere sme sa tlačili do NATO i EÚ. Tí, čo o veci rozhodovali, robili drahoty, stupňovali požiadavky a sprísňovali podmienky, len aby nás čo najľahšie a najdôslednejšie ošklbali. Stalo sa. Prišli sme o všetok priemysel, energetiku, celé poľnohospodárstvo, distribúciu potravín aj informácií a dostali sme sa do takej závislosti, že po počiatočnom povzbudzovaní sa nám už vysmievajú ako hlupákom neschopným riadiť štát. Proces prebehol aj s nemalým prispením i pronárodných politických strán. Lenže rovnako tak ako predstavitelia politických strán, ani voliči nie sú bez viny a bez chyby, spôsobenej romantickou dôverčivosťou a neochotou uveriť, že vrcholoví predstavitelia štátu môžu sledovať úplne iné ciele, než je prospech štátu a štátotvorného národa. Ako možno vidieť ešte aj teraz, po toľkých sklamaniach sa národ nechce alebo nedokáže zbaviť naivnej dôverčivosti voči nehodným. Neuveriteľné, ale je to fakt, dokázaný aj ostatnými prezidentskými voľbami. Namiesto nápravy si ďalej vo voľbách vyberáme politikov, ktorí zahadzujú našu zvrchovanosť, nezávislosť, suverenitu a vytvárajú podmienky na likvidáciu celistvosti nášho územia a čoskoro aj revíziu štátnej hranice. Na nesenie štátnej moci si vyberáme ľudí, ktorí očividne našu závislosť od zahraničných subjektov ešte po malých krôčikoch naďalej prehlbujú a sú odhodlaní likvidovať celý samostatný štát.

Na uzde

Nie, nezveličujem. Pozrime sa na toľko oslavovanú Európsku úniu. Prax ukazuje, že za úsmevnou tvárou dobráčika v podobe EÚ sa skrýva bezcitný a nekompromisný diktátor, ochotný akceptovať len jednoznačne prejavenú silu, inak sa usiluje o zbavenie nás zvrchovanosti, suverenity, nezávislosti a príde čas, ak sa nespamätáme, keď nám začne nanucovať nové hranice. Tento prajný dobrotivý ochranca nám nanucuje nie nám výhodné dohody vrátane tej Lajčákovej imigrantskej z Marrákeša. Nanucuje nám staré aj geneticky upravované potraviny, monitorovanie ulíc, teraz už aj právo policajta snímať vám otlačky prstov pri cestnej kontrole len na základe nejakého podozrenia. Nanucujú nám európske pokuty, ale pri trojnásobne nižších mesačných platoch. Držia nás na uzde prostredníctvom vlastníctva našich vlastných atómových elektrární, spojovacích systémov, obchodných sietí, pracovných príležitostí či zamestnaneckých vzťahov.

Rozbíjajú a degradujú inštitút rodiny. Diktujú nám tolerovanie homosexuálnych partnerstiev a povyšujú ich na manželstvo, akoby nevideli to, čo je v prírode bežné, že neživotaschopné jedince zanikajú. Prznia nám programy detskej výchovy od útleho veku batoľaťa. Určujú nám, čo máme písať, čo máme čítať i čo si máme myslieť a kto sa nepodvolí, hneď je na indexe ako konšpirátor a vyhodia vám časopis z predaja len preto, že nie je po vôli samozvanej organizácii, ktorá si uzurpovala právo rozhodovať, kto je a kto nie je konšpirátor. Pričom sa cíti byť taká silná, že si pokojne dovolí ignorovať aj rozhodnutie súdu. Vnucujú nám na jednej strane predstavu o priveľkom elektromagnetickom smogu, ale vzápätí, z obchodných dôvodov, nanucujú uzákonenie povinného svietenia autami na cestách v priebehu bieleho dňa. Nabádajú dav k stupňovaniu požiadaviek na sprísnenie ochrany životného prostredia, ale tí, čo podobné aktivity podnecujú, celý svet prepchávajú papierovou reklamou, ktorej výroba a obratné spracovanie zaťažuje životné prostredie podstatne viac, napríklad veľkou spotrebou vody, energie a jedovatými farbivami, a to nehovorím o ich odmietnutí podpísať a riadiť sa najprv Kjótskym protokolom, neskôr Parížskymi dohodami a tak môžeme pokračovať.

Za kratší koniec

Keď sa v našej republike v 1989 roku menilo spoločenské zriadenie, ľudia boli nadšení zavádzanými novými pravidlami. Napríklad v mene novej slobody sa nieslo heslo: Môžete robiť všetko, čo nie je zakázané. Bolo to vzrušujúce a mámivé. Čo však zo všetkého zostáva dnešku. Postupne, po malých krôčikoch sa presadilo pozvoľné obmedzovanie slobody konania, až nastúpila tvrdá kontrola, nazývaná nenápadne, vraj monitorovanie a človek má tým byť ešte potešený, lebo je to vraj v záujme jeho dobra. Nechcem vás obťažovať vymenúvaním všetkých detailov tejto manipulačnej taktiky, spočívajúcej vo veľkohumbukovom vyhlásení lákavých veľkých cieľov, ktoré sa v priebehu rokov, pod rozličnými zámienkami, často aj reálnymi, malými krokmi vytrvalo okliešťujú, až za nenávratnú hranicu fašistickej diktatúry. Deje sa tak dennodenne pred našimi očami a napodiv tí, čo sa snažia tomu čeliť, sú označovaní za extrémistov, konšpirátorov, xenofóbov, ba dokonca aj fašistov. Začiatkom júla sa rozbehli prvé pokusy zjednotiť pronárodné sily v nádeji, že tak vzrastie ich sila. Zúčastnení sa snažia klásť dôraz na doterajšie pozitívne výsledky. V takejto situácii sa dosť ťažko vysvetľuje náš vzťah k celkovej imigrantskej politike EÚ. Niektorí predstavitelia koaličných strán tvrdia, že koaličná vláda na čele s Ficom robila všetko možné, aby ochránila SR. Potom sa pýtam, či minister zahraničných vecí Lajčák nebol členom tejto trojčlennej koaličnej vlády. Alebo koalícia nemá troch, ale minimálne štyroch členov? Ak chceme byť naozaj pronárodní a proštátni, musíme byť dôslední, dámy a páni, aj keď dnes ťaháme za kratší koniec. Dôslední natoľko, aby sme neboli hračkou v rukách zákulisných manipulátorov len preto, že sa bojíme otvorene priznať, aký je náš podiel na zle, páchanom na tomto štáte, na Slovenskej republike.

Sociálne vydieranie

A to som ešte nespomenul udalosti, ktoré sa dejú na poli finančného, ekonomického a informačného pôsobenia v snahe diskriminovať povesť štátu a rozložiť ho zvnútra prostredníctvom ovplyvňovania verejnosti nepravdami, či zamestnanosti, zámerným znižovaním počtu pracovných miest, s náznakom perspektívneho zatvárania celých podnikov, ktoré na našom území prevzali zahraniční vlastníci za babku. Dnes sa jemne vyhrážajú ich uvedením do krachu, aby nemuseli investovať. Takým sociálnym vydieraním sa ľahko dostanú k vyšším ziskom, samozrejme na škodu štátu a zamestnancov. Aj takto technokracia veľkopodnikov diktuje svoju vôľu štátnym politikom.

Ale pozrime sa aj do inej zahraničnej oblasti diktujúcej svoju vôľu vojensko-politickou cestou. Koncom augusta začalo fungovať veliteľstvo kozmických síl USA a podľa vyjadrenia prezidenta Trumpa onedlho budú mať vycvičené aj vojská a dá sa tvrdiť, že možnosti vojenských zrážok sa prenesú nad úroveň 300 km výšky voči povrchu Zeme. Nechcem byť zlomyseľným prorokom, ale je očividné, že ich prvým cieľom pôsobenia budú spočiatku navigačné, spojovacie a špionážne satelity a neskôr sa možnosť vojnového pôsobenia začne smerovať do priameho pôsobenia zbraní z kozmického priestoru proti objektom na zemskom povrchu a morskej hladine i priame zrážky nepriateľských kozmických zbraní v prizemskom priestore. Čiže bude tak zlikvidovaný pôvodný mierový, cez politiku presadzovaný zámer ľudstva, aby sa vojenské aktivity do kozmického priestoru neprenášali.

Vzniká oprávnená otázka, či sa ľudstvo na našej planéte vyvíja smerom k mierovému životu, alebo či smeruje opäť k svetovej vojne a čo v tomto stave môžu spraviť ľudia i politici Slovenskej republiky.

My vraj chceme bezpečný štát a mierový život. Aspoň to tvrdia naši politici. Ale správajú sa a konajú sami proti svojim výrokom. Veď si reálne zhodnoťme, aký je charakter prípravy a možná miera pripravenosti vojenskej agresie NATO proti Rusku dnes. Či to chceme vidieť, alebo pred tým budeme zatvárať oči, teritórium, ktoré dnes NATO ako potenciálny nástupný priestor proti Rusku ovláda, je výhodnejší a rozsiahlejší, než mal Hitler so svojou koalíciou v roku 1941. Pričom nebudem zdôrazňovať, nakoľko nové technológie posunuli významnosť času a zraniteľnosť tylového priestoru, ktorý vlastne prestal existovať.

Obrana pred agresorom

Pred osemdesiatimi rokmi, 1. septembra 1939, teda takmer v dnešnom čase, sa začala podľa oficiálneho datovania historikov 2. svetová vojna. A čo sa deje v tejto dobe? Rozmiestnenie základní okolo Ruska poznáte. Počty vojenských cvičení nášho „materského“ NATO rastú a točia sa v blízkosti ruských hraníc a nielen západných, ktoré sa nás týkajú priamo, ale aj severných a východných. Ešte aj termíny cvičení sú vyberané akoby podľa Hitlerovho kalendára. Takto dodávajú zámerom svojich plánovačov jasnejšie svetlo smerovania ich „mierotvornej“ politiky. Na to by mali naši politici myslieť, dať si pravdivú odpoveď a podľa nej sa správať a s predstihom prijímať ochranné opatrenia na prospech našich občanov a zachovanie možnosti, nielen ich holého života, ale aj únosného živobytia. Nechcem siahať vojakom do ich odbornosti, ale ani tí by nemali mlčať. Radšej by mali otvorene hovoriť o tom, kde sa nachádzajú natovské a ruské pozície vojenských základní a kde sú rozmiestnené atómové zbrane aspoň na území Európy. Predpokladám, že vojaci majú viacej informácií než bežný civil. Takto by sa dalo ľahšie stanoviť, aj pre zatvrdnuté mysle, kto je agresor a kto sa musí brániť, ak chce prežiť.

Na rozhraní

V tomto mesiaci bude prebiehať na území západnej Ukrajiny cvičenie NATO, s účasťou 14 štátov a z hľadiska počtu účastníkov bude o 50 percent početnejšie než to vlaňajšie. Pripomeniem, že sa na ňom zúčastnia aj veľké počty špeciálnych síl USA zameraných na operácie v tyle protivníka a 101. vzdušná úderná divízia, dobre známa z Vietnamu, Afganistanu aj Iraku. Ak spomeniem protiraketové základne v Poľsku, vypovedanie dohody o raketách so stredným a menším dosahom, či náznakom podanú snahu kúpiť dánske Grónsko, tak tvrdenie, že narastá hrozba konfliktu Západu s Ruskom, nie je neopodstatnené a náš štát teritoriálne stojí na rozhraní oboch. To sa nás sakramentsky dotýka. Ako to chceme bezpečne spojiť s lajčákovským pokusom o americkú modernizáciu našich letísk? A to nerozoberám návštevu ministra zahraničia USA Boltona v Bielorusku, kde sa pokúšal zabrániť ruskému využívaniu miestnych vojenských základní, lebo by boli použiteľné proti krídlatým raketám povedzme v Poľsku, ale aj objektom na Slovensku a prípadne hlbšie v Česku. Pôsobenie diplomatov v takomto smere, to už nie je hra vojačikov, ale príprava na ozbrojenú zrážku. Pričom naša propaganda tvrdí opak. Musíme byť vo veľmi dôslednej informačnej izolácii, ak takej propagande máme veriť. Ak však budeme odkázaní len na domáce informačné zdroje, tak všetkému naozaj uveríme. Pre nás to má veľmi pochmúrnu druhú stranu mince. Ak si niekto myslí, že protistrana spí a nám sa nič nemôže stať, je sakramentsky naivný. Nemá čo robiť v politike a v mienkotvorných médiách škodí pravde. Keďže nemému dieťaťu ani vlastná mater nerozumie, mali by sme aj my šíriť pravdu, podporovať aktivistov šíriacich pravdu a otvárať cesty, ktoré k nej vedú. Nikto za nás nič nevyrieši, ak zostaneme sedieť s rukami zloženými za zadkom.

Roman Stopka

Autor je predseda politickej strany Práca slovenského národa, www.psn.sk