Napriek tomu však francúzske automobily z Ruska, neskôr Sovietskeho zväzu, úplne nezmizli. V roku 1925 Moskva kúpila 15 taxíkov, vyrobených Renaultom. Z rozhodnutia sovietskej vlády sa Renault stal hlavným dodávateľom taxíkov pre Moskvu. Aj inteligencia ZSSR si obľúbila vozidlá tejto značky. K ich milovníkom patril napríklad svetoznámy básnik, prozaik a dramatik V. V. Majakovskij, ktorý si priviezol „z Paríža Renault NN.“

Ale vráťme sa na úplný začiatok. Automobilka Renault patrí k najstarším na svete a nepretržite vyrába automobily už vyše 123 rokov. Vznikla ako Société Renault Frères (Spoločnosť bratov Renaultovcov) tesne pred koncom 19. storočia, presnejšie dňa 25. februára 1899. O jej založenie sa pričinil geniálny konštruktér a vynálezca Louis Renault, syn textilného fabrikanta v Paríži. Jeho prvý automobil s označením Renault Voiturette 1CV uzrel svetlo sveta na Vianoce roku 1898. Louis Renault sa čoskoro nato spojil so svojimi bratmi Fernandom a Marcelom a tak vznikol legendárny rodinný podnik na výrobu automobilov.

Spoločnosť bratov Renaultovcov postupne rozširovala výrobný program osobných automobilov, ale čoskoro začala aj s výrobou nákladných automobilov a autobusov. Už v roku 1908 sa Renault stal najväčším francúzskym výrobcom automobilov s počtom 3 575 vyrobených vozidiel.

So svojimi autami sa Renaultovci radi zúčastňovali automobilových súťaží a už v roku 1902 zvíťazili v pretekoch Paríž – Viedeň. V nasledujúcom roku sa však bratia Renaultovci prestali zúčastňovať automobilových súťaží po tragickej hromadnej nehode 25. mája 1903 v prvej etape pretekov Paríž – Madrid, pri ktorej zahynul Marcel Renault. Odvtedy majitelia automobilky prestali pretekať a prenechali iniciatívu iným jazdcom, napríklad Maďarovi Ferencovi Sziszovi, ktorý v roku 1906 na vozidle Renault AK 90CV vyhral vôbec prvú Grand Prix (Veľkú cenu) v histórii automobilového športu. Jeho automobil dokonca prekročil priemernú rýchlosť 100 kilometrov za hodinu.

Po smrti ďalšieho z bratov, Fernanda (1909), Louis Renault premenoval podnik na Société des Automobiles Renault (Automobilová spoločnosť Renault) a sám ho viedol, od roku 1922 už ako akciovú spoločnosť s názvom Société anonyme des usines Renault (akciová spoločnosť tovární Renault), až do svojej smrti v roku 1944.

Koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia sa začalo mimoriadne dariť automobilke Citroën, ktorá predbehla Renault v počte vyrobených vozidiel a stala sa najväčším producentom vozidiel vo Francúzsku. Z ničivej hospodárskej krízy však napokon lepšie vyšiel Renault, ktorý sa začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia vďaka výrobe traktorov (prvý traktor Renault bol vyrobený v roku 1919), železničných motorových vozidiel a zbraní znovu stal najväčším francúzskym automobilovým výrobcom a ostal ním až do osemdesiatych rokov 20. storočia. V roku 1936 vyrábala automobilka Renault 40 percent úžitkových vozidiel vo Francúzsku.

Louis Renault bol excelentný konštruktér, ktorý sa neobmedzoval len na výrobu osobných a nákladných automobilov, ale vyrábal aj tanky (prvý navrhol už v roku 1917), armádne vozidlá, motory pre vojenské lietadlá Caudron, vojenskú muníciu, neskôr aj železničné lokomotívy a poľnohospodárske a priemyselné stroje. Rozsah jeho aktivít vzbudzoval zaslúžený rešpekt. Postavil dokonca aj elektráreň na zásobovanie niektorých zo svojich prevádzok energiou.

Automobily značky Renault sa predávali nielen vo Francúzsku, ale aj v mnohých iných krajinách sveta. Sotva sa niekto zaslúžil o rozvoj Francúzska v medzivojnovom období viac ako práve Louis Renault. Napriek tomu sa však nedočkal vďaku od svojho národa. Svoj život skončil veľmi neslávne. Počas druhej svetovej vojny sa totiž závodu zmocnili Nemci a Renault musel pod nútenou správou začať s výrobou pre nemeckú armádu. Po oslobodení Paríža (koncom augusta 1944) sa Louis Renault prihlásil na polícii, kde bol obvinený z kolaborácie s Nemcami a uväznený. Počas čakania na súdny proces zomrel 24. októbra 1944 za doposiaľ nevyjasnených okolností v jednej z parížskych nemocníc a už o niekoľko mesiacov neskôr, 16. januára 1945, bola automobilka znárodnená, takže podnik sa stal majetkom francúzskeho štátu a pod novým pomenovaním Régie Nationale des Usines Renault (Národná správa tovární Renault), známy aj pod skratkou RNUR, „začal písať ďalšiu slávnu kapitolu svojich dejín.“

Až do roku 1996, teda viac ako polstoročie, potom existovala automobilka Renault ako štátny podnik, vyrábajúci automobily nielen vo Francúzsku, ale aj v mnohých iných krajinách sveta, vrátane štátov bývalého Východného bloku. Automobilka Renault sa vo zvýšenej miere začala angažovať aj v ZSSR, kde v druhej polovici 20. storočia došlo k zmene kurzu a Renault sa znovu dostal k slovu. V rokoch 1960-1964 došlo po dlhej pauze k obnoveniu spolupráce automobilky Renault so Sovietskym zväzom. Ostatne, o rozvoj spolupráce so ZSSR nemala záujem len automobilka Renault, ale celý francúzsky štát.

Iniciátorom tohto trendu sa stal najvýznamnejší francúzsky povojnový štátnik, generál de Gaulle, ktorý počas pobytu v Sovietskom zväze od 20. júna do 1. júla 1966 „absolvoval návštevu viacerých miest, ako Kyjev, Novosibírsk, Leningrad, Volgograd, kde agitoval aj pred miestnym domácim obyvateľstvom. Zaujímavosťou je, že na záver svojich prejavov vždy de Gaulle povedal aj niekoľko viet v ruštine, čo tiež malo pozitívny vplyv na jeho popularitu medzi občanmi. Na záver svojho pobytu v ZSSR generál predniesol prejav, v ktorom argumentoval spoločné ciele pre všetkých Európanov, ale v istom zmysle aj pre celý svet. Najdôležitejším sa však stalo prehlásenie oboch krajín, v ktorom sa zhodli, že je pre nich prvoradou úlohou normalizácia vzťahov medzi všetkými európskymi krajinami a ich postupný rozvoj pri rešpektovaní nezávislosti každej krajiny a nezasahovanie do ich vnútorných záležitostí.“

Počas tejto návštevy Francúzsko a ZSSR deklarovali záujem o skutočnú bilaterálnu hospodársku kooperáciu. Následne sa predstava spolupráce obohacovala, diverzifikovala a nadobúdala komplexnejšie formy, podporované čoraz „sofistikovanejšími finančnými protokolmi.“

De Gaulle sa výrazne zaslúžil o zvýšenie kreditu a významu Francúzska pri formovaní európskej politiky v očiach nielen ZSSR, ale aj európskych vlád. Usiloval sa uvoľnenie napätia medzi Východom a Západom. V sovietsko-francúzskej deklarácii z roku 1968 obe krajiny zdôraznili potrebu úsilia vytvoriť podmienky k uzavretiu takých dohôd, ktoré by vytvorili ovzdušie, prijateľné pre spoločné uvoľnenie politického napätia na európskom kontinente. De Gaulle bol významným iniciátorom novej európskej politiky, založenej na dialógu medzi Východom a Západom, ako aj kooperácii v duchu „Európy od Atlantiku po Ural“.

Francúzi sa pod vedením de Gaulla stali skutočnými priekopníkmi rozvoja hospodárskej spolupráce krajín kapitalistického Západu so Sovietskym zväzom v čase, keď ostatné západné krajiny možnosť takejto spolupráce hodnotili skepticky. Koniec roku 1966 priniesol významný medzník rozvoja francúzsko-sovietskej priemyselnej spolupráce. Dňa 15. októbra podpísali sovietsky Государственный комитет по науке и технологиям (Štátny výbor pre vedu a technológie) a Régie Renault z francúzskej strany dve memorandá o porozumení, ktoré umožnili vstup Renaultu na sovietsky trh a urobili z automobilového sektora „pilotný sektor bilaterálnej spolupráce.“

Generál de Gaulle vtlačil novej európskej politike nezvratný trend uvoľňovania napätia vzorovým modelom zintenzívňovania integračných tendencií vzťahov Francúzska a Sovietskeho zväzu na politickom i hospodárskom poli. Francúzsko-sovietska spolupráca sa netýkala len automobilového priemyslu, ale zahrnovala aj mnohé iné sektory národného hospodárstva. Lenže práve rozvoj sovietskeho automobilového priemyslu ostal z hľadiska finančného rozsahu, ale aj jeho trvania pilotným sektorom francúzsko-sovietskej spolupráce.

Sovietsky zväz plánoval v tej dobe výrazne zvýšiť životnú úroveň obyvateľstva, vrátane rozvoja automobilového sektora. V praxi sa to premietlo do výstavby dvoch nových automobiliek v Togliatti a Iževsku, ako aj do modernizácie automobilky, vyrábajúcej vozidlá Moskvič v hlavnom meste. Rozsah projektu si však vyžadoval medzinárodnú spoluprácu a práve automobilka Renault sa najvýznamnejšou mierou zaslúžila o výraznú modernizáciu automobilového priemyslu v ZSSR.

V rokoch 1968-1970 došlo k ďalšej prelomovej udalosti – v Moskve bolo vytvorené zastúpenie spoločnosti Renault. Toto umožnilo ďalšie zintenzívnenie podnikateľských aktivít Renaultu v najväčšej krajine sveta. Už v „roku 1980 sa približne štvrtina sovietskych automobilov vyrábala pomocou technológie Renault.“

Aktivity Renaultu v ZSSR v oblasti motorizmu sa však netýkali len výroby osobných automobilov, ale aj produkcie nákladných motorových vozidiel. Koncom 60. rokov 20. storočia prišiel Sovietsky zväz s mimoriadne ambicióznym projektom: vytvoriť priemyselný komplex, ktorý by od konca roka 1974 vyrábal 400 tisíc nákladných automobilov ročne. Malo ísť o „najväčšiu továreň na svete“.

Tento priemyselný gigant vstúpil do histórie ako Kamský komplex závodov. Automobilka Renault mala významnú účasť na realizácii tohto projektu v podobe inštalácie, inžinieringu a vybavenia pre motoráreň, potom vybavenie pre zvarovne a lakovne, „spolu 638 miliónov frankov. K tejto sume sa pripočítava nová účasť v automobilke Moskvitch za sumu 100 miliónov frankov, dodávka zariadenia pre charkovskú továreň na výrobu traktorov (53 miliónov frankov)…“

Prelomové udalosti v bývalom Východnom bloku v roku 1989 a počas búrlivých 90. rokov 20. storočia úplne zmenili tvár sveta. Totalitné režimy v tejto časti sveta padli a došlo aj k rozpadu ZSSR a k vzniku Ruskej federácie, kam vstúpili so svojimi podnikateľskými aktivitami mnohé zahraničné firmy. Renault otvoril v Moskve svoju prvú ruskú kanceláriu (1992-1993) a na sklonku 20. storočia, v júli 1998 bola v Moskve podpísaná dohoda s vládou v Moskve o vytvorení spoločného podniku Avtoframos. Názov tejto verejnej akciovej spoločnosti vznikol spojením slova „auto“ so začiatočnými slabikami slov „Francúzsko“ a „Moskva“. V nasledujúcom roku bola uvedená do prevádzky „nekompletná montážna dielňa na báze závodu AZLK, kde sa vyrábali autá Renault Megane a Renault 19 a potom Clio Symbol. V roku 2003 sa začala výstavba závodu s plným cyklom na výrobu Renault Logan, ktorý bol dokončený v apríli 2005. Už v roku 2006 sa Logan stal najpredávanejším zahraničným autom v Rusku.“

Renault postupne zvyšoval svoj podiel vo verejnej akciovej spoločnosti Avtoframos na 100 % v novembri 2012. V júli 2014 sa táto ruská spoločnosť zmenila na neverejnú akciovú spoločnosť Renault Rusko a okrem Renaultu Logan začala v Rusku vyrábať aj modely Sandero, Megane, Fluence a Duster. V tomto období Renault patril k najpopulárnejším a najpredávanejším značkám áut v Rusku. Sieť predajcov Renault sa v roku 2014 „stala najväčšou spomedzi zahraničných značiek: viac ako 180 autosalónov od Kaliningradu po Vladivostok.“

Popri tom v roku 2014 aliancia Renault-Nissan ovládla ďalšiu ruskú automobilku AvtoVAZ, v ktorej získala 67,1 % akcií. Samotný koncern Renault, ktorý má v Nissane podiel 43,4 %, však už v roku 2008 „investoval do kúpy prvých 25 % akcií AvtoVAZ miliardu dolárov…“

Lenže od roku 2017 sa francúzskemu koncernu prestalo na ruskom trhu dariť. Predaj vozidiel klesal. Zvlášť ťažký bol pre francúzsku automobilku rok 2020, ktorý skončil s mimoriadne vysokou stratou. Renault síce pripravil „obrodný“ plán, ktorý mal ambície pomôcť automobilke, avšak jeho účinnosť otupila najprv čipová kríza a od roku 2022 vojna na Ukrajine. Navyše Renault si paradoxne sám konkuroval na ruskom trhu vozidlami značky Lada, vyrábanými automobilkou AutoVaz, v ktorej mal Renault väčšinový podiel akcií. V roku 2021 sa v  rebríčku desiatich najpredávanejších áut v Rusku umiestnili až štyri modely vozidiel Lada (Vesta, Granta, Niva, Largus). Pritom Lada Vesta a Lada Granta boli na prvých dvoch miestach. Z celkového počtu vyše 1,6 milióna osobných automobilov, predaných v Rusku v roku 2021, pripadalo na štyri najúspešnejšie modely áut Lada takmer 316 000 predaných kusov. Začiatok vojny na Ukrajine 24. februára 2022 mal za následok uvalenie sankcií proti Rusku a na zahraničné firmy na ruskom trhu začal byť vyvíjaný silný politický nátlak, aby zastavili svoju výrobu v Rusku. Renault dlho odolával. Ruský trh je pre francúzsky koncern druhý najväčší a okrem toho medzi akcionárov Renaultu patrí aj francúzsky štát, ktorý ručí za 5-miliardový ozdravný úver koncernu. Napokon však koncern nevydržal zdrvujúci politický tlak najmä z Ukrajiny, ktorá rezolútne požadovala skončenie výroby francúzskych automobilov v najväčšej krajine sveta. Renault bol „prakticky poslednou veľkou automobilkou, ktorá pozastavila výrobu v Rusku.“

Francúzsky koncern predal mestu Moskva kontrolný balík vo svojej moskovskej fabrike, v ktorej sa v minulosti vyrábali automobily Moskvič, a tiež väčšinový podiel „v automobilke AvtoVAZ ruskej štátnej spoločnosti NAMI údajne za jeden rubeľ, avšak so šesťročnou opciou na spätné odkúpenie.“

Odchod Renaultu z trhu najväčšej krajiny sveta bol pre automobilku veľmi bolestivým riešením. Francúzsky koncern stanovil výšku strát „z odchodu z Ruska na 2,3 miliardy €.“

Príbeh Renaultu v Rusku teda zatiaľ končí. Sotva niekto dokáže odhadnúť, či je odchod francúzskeho koncernu dočasný, alebo definitívny. Avšak nádej, že sa Renault do Ruska znovu vráti tak ako v minulosti, tu je. A ako sa hovorí, nádej umiera posledná. Bude to tak aj v prípade francúzskeho koncernu? Dúfajme, že áno.

Karol Dučák