Aké sú teda výsledky Trumpovho ročného prezidentstva?
Republikáni prehrali miestne voľby v niekoľkých štátoch a dĺžka vypnutia financovania vlády (shutdown) a zastavenia jej práce kvôli neschválenému rozpočtu, dosiahla rekordných 36 dní v histórii USA.
Ani Trumpove „úspechy“ nemožno nazvať triumfálnymi. Obchodná vojna, ktorú začal s celým svetom vo forme zvýšenia ciel na dovoz tovaru do USA, síce viedla k určitému nárastu príjmov do rozpočtu, ale základné ekonomické problémy Ameriky zatiaľ nevyriešila: výroba stagnuje, štátny dlh rastie.
Zatiaľ nie sú známe presné parametre a dôsledky dohody medzi USA a Čínou, aké ústupky si strany navzájom urobili. Ale vzhľadom na posledné vyhlásenia Pekingu sú tieto dohody dočasného charakteru – sú uzavreté na jeden rok.
Trump si pripisuje zásluhy za zlepšenie situácie v oblasti migrácie a kriminality. Opatrenia, ktorými sa toto zlepšenie dosahuje (nasadenie vojakov v mestách, razie), však u mnohých Američanov vyvolávajú odpor. Rovnako ako politika znižovania sociálnych záväzkov štátu, ktorá vedie k rastu popularity ľavice (demokratov).
Na druhej strane, Trump, na rozdiel od svojho prvého funkčného obdobia, dokázal výrazne posilniť svoj vplyv vo vnútri štátneho aparátu a podnikol radikálne kroky na oslabenie finančnej a organizačnej základne Demokratickej strany – konkrétne obmedzením aktivít USAID. To viedlo k tomu, že odpor voči jeho politike vnútri štátneho aparátu je podstatne slabší ako v čase prvého funkčného obdobia. Veľké podniky, vrátane tých, ktoré boli predtým oporou demokratov, sa zaraďujú do fronty k prezidentovi, aby preukázali svoju lojalitu.
Miestne voľby však ukázali, že to nevedie k zvýšeniu volebnej podpory republikánov, ale skôr naopak, je to jeden z faktorov radikalizácie jeho oponentov, ktorí sú sklamaní umiernenou časťou demokratov. To je vidieť aj na výsledkoch volieb starostu New Yorku, v ktorých zvíťazil ľavicový demokrat Zohran Mamdani. Tieto tendencie môžu viesť k prudkému prehĺbeniu rozkolu v americkej spoločnosti až po vypuknutie rozsiahleho vnútorného konfliktu.
V zahraničnej politike sa tiež akosi nedarilo…
Hoci prezident USA tvrdí, že zastavil osem vojen, v skutočnosti možno hovoriť o jeho skutočných zásluhách len v jednom konflikte v sektore Gazy. Tam sa naozaj dosiahlo krehké prímerie a boli oslobodení rukojemníci, ale zatiaľ je priskoro hovoriť, že mier sa tam vrátil natrvalo. Situácia zostáva výbušná.
Pri tom priemerný volič Trumpa kategoricky odmieta účasť USA vo vojnách a žiada, aby sa politici sústredili na vnútorné problémy. V Republikánskej strane však vždy existovalo silné krídlo spojené so zbrojárskym a ropno-plynovým priemyslom. To sa zasadzuje za tvrdšie kroky USA na svetovej scéne. Jeho ideológmi sú neokonzervatívci, ktorí riadili americkú zahraničnú politiku za čias Georgea Busha ml., ale počas druhého Trumpovho volebného obdobia boli čiastočne odstránení z rozhodovacieho procesu a dokonca aj v samotnej Republikánskej strane sa ocitli v opozícii voči Trumpovi. Po víťazstve Trumpa pred rokom sa zdalo, že ich hviezda definitívne pohasla. Zdá sa však, že teraz sa snažia o odvetu a chcú Trumpa „obrátiť na svoju vieru“ a podnecujú ho k použitiu vojenskej sily sľubujúc mu slávu a ľahké víťazstvá.
Ukrajinský debakel
Kolektívnemu západu vedenému Spojenými štátmi sa zatiaľ nepodarilo odtrhnúť Ukrajinu od Ruska, čo bol vysnený cieľ ideológa amerických neokonzervatívcov Zbigniewa Brzezinského, ktorý mal garantovať oslabenie a následne porazenie a Ruska a vydrancovanie jeho nerastného bohatstva. Ale podarilo sa ju v zástupnej vojne prostredníctvom nastrčených bábok takmer úplne zdevastovať a zničiť, čo však kolektívny Západ zjavne netrápi. Navyše sa tiež mimoriadne úspešne darí, vďaka politike kolektívneho Západu, zbližovať Rusko a Čínu, čo bola naopak Brzezinského nočná mora. Prezident Trump síce dokázal prinútiť Vladimíra Zelenského pod hrozbou zastavenia vojenskej pomoci súhlasiť s prímerím na fronte, avšak Vladimir Putin stanovil svoje podmienky prímeria, ktoré ukrajinské orgány odmietli splniť. Rusku zjavne „prekvapivo“ došla trpezlivosť po tom, ako podpísalo s ukrajinskou opozíciou na Majdane a následne ukrajinským prezidentom Porošenkom dve dohody v Minsku a jednu parafovalo v Istanbule a kolektívny Západ ako garant ich nielen že sabotoval, ale naďalej vyzbrojoval bábkový ukrajinský režim a nabádal ho pokračovať v beznádejnej vojne s cieľom oslabiť Rusko rukami Ukrajincov, ktorí uverili falošným sľubom o mieri komika Zelenského. Ako údajne povedal Abraham Lincoln: „Môžete klamať niektorých ľudí po celý čas a všetkých ľudí občas, ale nemôžete klamať všetkých ľudí stále“.
Na rozdiel od možnosti ovplyvniť a pritlačiť k stene kyjevský bábkový režim však USA už nemajú k dispozícii takmer žiadne rýchlo pôsobiace prostriedky na vyvíjanie tlaku na Moskvu. Sprísnenie sankcií a podobné opatrenia môžu priniesť účinok až po určitom čase, a ani to nie je zaručené. Niektoré z navrhovaných opatrení, napríklad dodávka rakiet Tomahawk Kyjevu, môžu viesť k eskalácii napätia vo vzťahoch medzi USA a Ruskom, čo môže vyústiť do jadrovej konfrontácie veľmocí.
Za takýchto podmienok má prezident USA podľa ukrajinského portálu strana.ua na výber z viacerých možností:
Zákerná manipulácia s prejavom Trumpa má dohru
Sprísniť tlak na Moskvu, zvýšiť podporu Kyjeva a zaviesť nové sankcie proti Rusku a jeho obchodným partnerom. To znamená v podstate vrátiť sa k politike Joea Bidena, čo Trump zrejme veľmi nechce, rovnako ako netúži po tom vytvárať hrozbu priameho konfliktu s Ruskom. Hoci Washington už podniká určité kroky v tomto smere (aj keď zatiaľ nie radikálne), keď zaviedol sankcie proti spoločnostiam Rosnefť a Lukoil.
Vyvíjať tlak na Zelenského, aby splnil Putinove podmienky týkajúce sa stiahnutia vojsk z Doneckej oblasti a ďalšie. Tomu sa však bránia nielen ukrajinské orgány, ale aj Európania a časť republikánov.
Na nikoho nevyvíjať tlak a nerobiť nič, len Ukrajine poskytovať zbrane platené Európou. Tento variant Trump v súčasnosti de facto realizuje. Nesľubuje ale rýchly mier a navyše na Biely dom musí odolávať neustálemu tlaku Kyjeva, európskych a republikánskych „jastrabov“, ktorí sa snažia dosiahnuť, aby Washington zvolil prvý variant. Trump zatiaľ nezvolil žiadnu z možností a skúša rôzne varianty.
Ukrajina je však len špecifickým prípadom rozhodujúcej križovatky, na ktorej teraz stojí Trump, a jeho voľba cesty môže radikálne zmeniť geopolitickú situáciu vo svete, postavenie USA a jeho vlastný osud.
Aký môžeme očakávať vývoj?
Trump vyhral voľby sľubom, že za jeho vlády nebudú nové vojny a že ukončí tie, ktoré už prebiehajú, čím zabráni vtiahnuť USA do vojny. Naznačoval, že Biden sa snažil vtiahnuť Ameriku do vojny s Ruskom, čo mohlo viesť k tretej svetovej vojne. Tieto vyhlásenia mali svoju logiku: vojny, v ktorých Amerika hoci aj nepriamo participuje, sú drahé. Pre zadlženú americkú ekonomiku je to mimoriadne nebezpečné. Preto je lepšie míňať menej peňazí na vojny a dosahovať požadované výsledky prostredníctvom ekonomických opatrení.
Situácia sa však pohybuje na hrane. Ktorým smerom sa nakoniec vychýli kyvadlo americkej politiky – smerom k globálnym dohodám o novom svetovom poriadku alebo smerom k vojnám – bude hlavnou otázkou druhého roka druhého funkčného obdobia Trumpa. Logika spočíva v tom, že Amerika ako najsilnejšia svetová veľmoc môže konať, ako chce, pretože jej nikto nemôže brániť, ani hroziť vojnou či sankciami, hoci nedávna hrozba zastavenia vývozu čínskych vzácnych kovov bola zdvihnutým ukazovákom. Preto medzinárodné pravidlá vytvorené po druhej svetovej vojne vadia USA, pretože obmedzujú realizáciu ich moci. Rovnako USA škodí aj proces globalizácie, ktorý viedol k urýchlenému rastu nezápadných ekonomík a poklesu konkurencieschopnosti USA. Preto má Amerika záujem na ukončení éry voľného svetového obchodu a prechode k politike vnucovania nerovných obchodných zmlúv partnerom alebo dokonca politike založenej na použití vojenskej sily, ak je to potrebné na získanie prístupu k zdrojom, napríklad vo Venezuele, Nigérii alebo Grónsku.
V podstate sa Trump už uberá touto cestou. Bez akéhokoľvek mandátu OSN bombardoval Irán, hrozí napadnutím Venezuele a Kolumbii, anexiou Grónska a intervenciou v Nigérii. Trump v podstate začal ničiť pravidlá svetového poriadku, z pozície ktorých Západ odsudzoval inváziu Ruska na Ukrajinu. Teraz však na pozadí toho, čo robia USA, táto invázia už nevyzerá ako výnimka z normy. Preto sa motivácia naďalej podporovať Kyjev nenápadne, ale rozhodne posunula od ochrany medzinárodných noriem a liberálnych hodnôt k hodnotám starým storočia: prístup k zdrojom (surovinová dohoda vnútená Ukrajine) a boj o odbytové trhy (pokus vytlačiť ruskú ropu a plyn zo svetového trhu a nahradiť ich americkými a blízkovýchodnými zdrojmi energie). A to je snáď hlavná globálna zmena za prvý rok po Trumpovom víťazstve vo voľbách. S mierotvornou činnosťou to však nemá nič spoločné. Naopak: od takéhoto obratu je len jeden krok k vstupu USA do nových vojen. A Trump je k tomuto kroku aktívne tlačený značnou časťou Republikánskej strany.
Trump však váha. Vojna ho zaujíma ako rýchla operácia, po ktorej nastane „brilantné víťazstvo“. Ak sa však operácia predĺži, bude to pre prezidenta USA katastrofa: výrazne sa zhoršia ekonomické problémy, vyostria sa vnútorné rozpory v krajine, Trumpov rating klesne na nulu a politicky ho to zničí. O to viac, že v americkej spoločnosti neexistuje dopyt po aktívnej expanzionistickej a imperiálnej politike ani medzi voličmi demokratov, ani medzi voličmi republikánov.
V New Yorku sa pripravujú na vpád Trumpových „vojsk" do mesta
Ak hovoríme o hlbšom zapojení USA do vojny na Ukrajine, existuje riziko vypuknutia jadrového konfliktu s Ruskom. Alebo aspoň posilnenia aliancie Ruska a Číny s ďalšími krajinami nezápadného sveta na protieurópskej báze. Preto sa Trump napriek tvrdej rétorike zatiaľ zdržiava radikálnych krokov.
Rok vlády amerického prezidenta Donalda Trumpa bol teda rokom neúspešných iniciatív a prispôsobovania sa svetového spoločenstva jeho nepredvídateľnej politike. Denník Pravda.ru vo svojej analýze vidí tri etapy Trumpovho vývoja:
Prvá fáza – horlivý revolucionár
V počiatočnej fáze Trump ostro zaútočil na jestvujúci systém, odzbrojujúc svojich protivníkov a spojencov svojím náporom, rýchlosťou konania a grandióznosťou nastolených úloh. Pozrime sa na kľúčové body jeho programu a ako dopadli:
- Získanie Grónska: iniciatíva bola stiahnutá z diskusie.
- Integrácia Kanady do USA: úloha nebola splnená.
- Ukončenie vojenského konfliktu na Ukrajine: k dohode nedošlo.
- Vyšetrovanie zneužitia pomoci Ukrajine: nebolo vykonané.
- Obnovenie kontroly nad Panamským prieplavom: cieľ nebol dosiahnutý.
- Víťazstvo v obchodnom konflikte s Čínou: výsledkom bolo prímerie pri zrejmej nemožnosti vyvinúť na ČĽR dostatočný tlak.
- Konečné urovnanie palestínsko-izraelského konfliktu: dosiahnuté riešenie nemožno charakterizovať ako trvalé a dlhodobé.
- Zverejnenie archívov Epsteina: zoznamy účastníkov večierkov neboli zverejnené.
- Zníženie štátneho dlhu a rozpočtového deficitu: zaznamenaný nárast týchto ukazovateľov.
- Zníženie cien potravín v USA: podľa údajov Trading Economics bola zaznamenaná stabilná inflačná dynamika na úrovni 3 % ročne v obchodoch a 4 % v reštauráciách.
S plnou mocou administratívnych zdrojov a kontrolou nad Kongresom Trump pristúpil k rozhodným reformám: reorganizoval USAID, vymenoval na kľúčové štátne posty neúprosných kritikov globalistov z Demokratickej strany, sľúbil vyšetrenie činností FBI a Sorosových fondov a ubezpečil, že je schopný zastaviť vojny na Ukrajine a na Blízkom východe. Vytváral sa trvalý dojem, že má nielen ambiciózne plány, ale aj zdroje na ich realizáciu.
Druhá fáza – neriadená strela
Postupom času sa však ukázalo, že revolučný zápal administratívy sa nepremietol do reality. „Nezištná“ mierová iniciatíva týkajúca sa Ukrajiny bola znehodnotená dohodou o zdrojoch, vnútenou zúfalému ukrajinskému režimu, zatiaľ čo ostatné projekty postupne stratili na aktuálnosti bez viditeľného úsilia zo strany vonkajších síl. Vývoj obrazu „ohnivého revolucionára“ viedol k vytvoreniu obrazu „nepredvídateľného politika s koltom za opaskom“. Medzinárodné spoločenstvo začalo nadobúdať pevné presvedčenie, že Biely dom nemá jasnú stratégiu na dosiahnutie vyhlásených cieľov. Keďže však pretrváva všeobecná neochota stať sa terčom sankcií alebo agresie, politici vo svete vypracovali univerzálny algoritmus interakcie s washingtonskou administratívou. Spočíva v primitívnej, ale účinnej stratégii lichotenia a podnecovania Trumpovej márnivosti a navrhovaní čisto nominálnych, „obrysových“ plánov (napríklad v oblasti vzácnych zemín, nákupu energetických zdrojov, investíciách, mierových plánoch v konfliktoch, výdavkov na obranu), ktoré môžu byť prezentované vnútornému publiku v USA ako brilantné diplomatické víťazstvá, ale v skutočnosti sú nerealizovateľné.
Tretia fáza – uvedomenie si, že na každú silu je protisila
Blížiac sa k výročiu svojho vládnutia, konkrétne počas rokovaní s lídrami Ruskej federácie a Číny Vladimírom Putinom a Si Ťin-pchingom, Trump sa ďalej vyvíjal a všetci sa presvedčili, že aj na silu, ktorá za ním stojí, existuje protisila. Rétorika prezidenta USA už vo svete nevyvoláva takú úctivú reakciu ako predtým, ale len túžbu vyčkať a venovať sa zatiaľ svojim záležitostiam. A dokonca aj globalisti sa prispôsobili a čakajú na zmenu moci v USA. A tá je celkom možná, keďže republikáni zaznamenali rekordnú porážku v minulých voľbách v New Yorku a dvoch štátoch a prehlbovanie ekonomickej krízy v reálnom sektore. K úplnej katastrofe USA chýba už len to, aby sa tlejúca občianska vojna premenila na aktívnu. Vtedy nastane radikálna transformácia existujúceho svetového poriadku, ale vôbec nie taká, akú chce Trump.
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
.jpg)
.JPG)
