Téza 1: Problémy sovietskeho hospodárstva sú spôsobené absenciou súkromnej iniciatívy a konkurencie. Ak dáte priestor energii ľudí a vytvoríte konkurenciu – štát začne prekvitať. Po tom, čo sa spoločnosť stotožnila s touto ideou, okamžite jej bolo podhodené jej akože logické pokračovanie.

Téza 2: V mene blahobytu štátu je potrebné hneď umelo vytvoriť konkurenciu a zároveň doplniť nečakane vyčerpanú štátnu pokladňu. Ako sa to má uskutočniť, „kinderreformátori“ vedeli a navrhli okamžite – je potrebná rozsiahla privatizácia. „Privatizácia – to je cesta k prosperite Ruska“, hlásali v tých časoch národu. Aby u nikoho nevznikli žiadne pochybnosti, do spoločenského priestoru bola vrhnutá ďalšia absolútne lživá téza. V podstate, ona sa aktívne pretláča dodnes. Vraj to, čo je súkromné, je vždy efektívnejšie než to, čo je štátne.

A v čom spočíva podvod? Nuž v tom, že sa tu v mene boja s nepríjemným hmyzom v budove navrhuje podpálenie celého domu. Ak niekoho obydlie je napadnuté švábmi, potom riešiť tento problém je možné rôznymi spôsobmi. Ak zoberiete plameňomet a zapálite hmyzom napadnutú stavbu, šváby zmiznú. Avšak to, že spolu so švábmi zmizne aj dom, nám poradca navrhujúci toto „riešenie“ akosi zabudol povedať.

Presne tak je to s privatizáciou. Súkromná iniciatíva je úžasná vec, ktorú je možné a potrebné využiť v prospech rozvoja ekonomiky i štátu. Pritom súkromná iniciatíva môže harmonicky koexistovať so štátnym plánovaním, čiže súkromná forma vlastníctva spolupôsobí spolu so štátnou formou v rámci jednotného hospodárskeho priestoru. Avšak len samotná privatizácia vôbec nerieši problém osobnej iniciatívy, ale naopak, ešte ju zhoršuje!

Nie je tak zložité sa o tom presvedčiť. Najjednoduchšie je položiť si otázku, či bola v Číne (kde bola predtým ekonomika presne tak centralizovanou, ako v ZSSR) uskutočnená rozsiahla privatizácia? Odpoveď je nie, v Ríši stredu privatizácie nebolo. Ale vynikajúco sa rozvíjajúca ekonomika tu je a to taká, ktorá vytvorila nielen vnútornú konkurenciu, ale dokázala konkurovať špičkovým ekonomikám sveta v priebehu historicky relatívne krátkeho okamihu času.

Privatizácia v skutočnosti spôsobila ekonomike obrovské škody – konkrétne pre toto sa neuskutočnila v Číne. A práve kvôli tomu sa masovo prevádzala na celom postsovietskom priestore. Túto privatizáciu riadili v zrýchlenom režime také persony ako napríklad Čubajs… Osobám tohto typu už história i miera sympatií ľudu svoje hodnotenie vystavili, hoci orgány činné v trestnom konaní ešte nie…

Ak chcete zmeniť politiku – najprv zmeňte ekonomiku. Presne takto aj postupovali naši americkí „partneri“, ktorí rukami Čubajsa & Company spustili privatizáciu začiatkom 90-tych rokov, následkom čoho Rusko ako štát veľmi rýchlo stratilo aj akúkoľvek vlastnú nezávislú politiku.

Hneď po tom, čo nový ruský prezident Vladimír Putin udal smer k návratu kontroly štátu nad najdôležitejšími strategickými sektormi (ktorého etapou bolo aj uväznenie Chodorkovského), možnosti nezávislého politického konania ruského štátu sa okamžite znásobili.

Privatizácia – to je spôsob odovzdania aktív socialistickej ekonomiky do kapitalistických rúk. Je to tak? Nie! Podstata privatizácie je v niečom inom. Hlavnú úlohu pri zmene ekonomiky štátu hrá nie privatizácia bytov či suterénov v susednom dome. Hlavnou vecou je prevod kontroly nad základnými odvetviami a podnikmi do súkromných rúk. Pritom do zahraničných rúk, o čom sa skoro nehovorí. V podstate privatizácia nie je nič iné ako ekonomickými procesmi zamaskovaný politický presun kontroly nad aktívami jedného štátu do rúk iných štátov.

Presvedčiť sa o platnosti tejto tézy nie je tak ťažké. V prvej etape „privatizácie“ sa aktíva predajú do rúk miestnych fyzických a právnických osôb, potom po niekoľkých rokoch dochádza k odpredaniu aktív zahraničnému investorovi.

Treba podotknúť, že ako je známe z oboru medicíny, aj liek sa stáva jedom v závislosti od dávky jeho užitia. Do Číny pritiahli zahraničný kapitál z dôvodu rozvoja ekonomiky. A v čom je tu rozdiel? Nuž v tom, ako sa to robilo. V Jeľcynovskom Rusku došlo k okamžitej strate kontroly štátu nad celými odvetviami. A následne noví majitelia, ktorí získali majetok počas podvodných hypotekárnych aukcií nadviazali kontakt so západným kapitálom. V Číne všetok „kontakt“ v strategických záležitostiach viedli tí, ktorých k tomu určil štát.

Čiže štát plánovite zakladal nové a rozvíjal jestvujúce odvetvia vychádzajúc zo všeobecného plánu rozvoja hospodárstva. Za týmto účelom štát prilákal aj čínskych podnikateľov, ktorí sa začali objavovať v čoraz väčšej miere, pričom tvrdo trestali úradníkov, ktorí sa opovážili uchmatnúť si niečo zo štátneho majetku.

Privatizácia sama o sebe nevytvára a nikdy nevytvorila nové podniky a nové pracovné miesta. V najlepšom prípade predaná fabrika pokračuje v práci a počet jej zamestnancov neklesá. Pretože predávajúc MAJETOK, štát stráca kontrolu nad existujúcimi aktívami a nedostáva nové. V praxi došlo k tomu, že obrovské množstvo podnikov bolo zatvorených okamžite alebo krátko po privatizácii. Všeobecne možno povedať, že privatizácia, ktorá podľa verbálnych vyhlásení mala ZVAČŠIŤ ekonomickú silu štátu, zákonite spôsobila jeho oslabenie. A tento štát následne trpí obrovskými problémami v situácii, keď sa Rusko snaží hájiť svoje záujmy na medzinárodnej scéne. Je očividné, že cesta, ktorou prešla Čína (to jest bez privatizácie) ju urobila silnou a prosperujúcou.

Paradox? Nie. Stačí proste správne chápať, že niektoré slovné deklarácie vedú zvyčajne k diametrálne odlišným výsledkom.

Chcete rozvíjať súkromnú iniciatívu? Snažíte sa umožniť mladým talentom pracovať na svoj vlastný prospech súčasne so zlepšením života celého štátu?

Potom zaveďte a udržujte štátnu kontrolu a štátne plánovanie rozvoja ekonomiky! Parafrázujúc Napoleona môžeme povedať, že ak my nebudeme kŕmiť svoju ekonomiku, potom začneme kŕmiť cudziu. A po určitom čase bude vaša ekonomika „prikrmovať“ životnú úroveň cudzích štátov stanúc sa len trhom pre odbyt ich tovaru a územím „investovania“ kapitálu a následným v danom systéme nevyhnutným vývozom zisku a peňazí z periférie do centra.

Rekapitulácia: Konfrontácia štátneho a súkromného vlastníctva v súčasnej ekonomike vedie k jej oslabeniu, k nemožnosti jej správneho a rýchleho rozvoja. V podstate tí, ktorí horlia za rozvoj LEN štátneho alebo LEN súkromného majetku sú podobní tým, kto by v oblasti vojenskej obrany navrhoval rozvíjať LEN pozemné vojsko, alebo LEN námorníctvo.

Rusko však potrebuje námorníctvo, aj pozemné vojsko, raketové jednotky, aj silnú rozviedku. A toto všetko sú časti jedného celku, ktoré sa musia navzájom dopĺňať. Iba potom dosiahneme skutočne modernú a silnú obranu štátu.

A v ekonomike je to presne tak isto.

Nikolaj Starikov

Preklad z ruského jazyka: Tibor Korečko