Môj profil 
Predplatné
Na ňom Katolícka cirkev odsúdila najdôležitejšie „omyly doby“ a súčasne pevne stanovila primát pápeža. Až 774 z 1050 vtedajších kardinálov s právom hlasovania sa rok a pol po tom od 8. decembra 1869 zúčastnilo na dovtedy najväčšom cirkevnom zhromaždení všetkých čias. No už po ôsmych mesiacoch bol tento podľa rímskeho počítania 20. ekumenický koncil pre politické rozbroje odložený na neurčitú dobu.
Vyše 300 rokov – od Tridentského koncilu (1545-63) – nezasadala nijaká všeobecná synoda. Prvý vatikánsky koncil mal zhromaždiť katolícky svet na mocnú manifestáciu pravdy, prispôsobiť cirkevnú disciplínu podmienkam doby a vzhľadom na „omyly doby“ nanovo potvrdiť náuku Cirkvi. Už v r. 1864 Pius IX., ktorý sa po liberálnom začiatku svojho pontifikátu stále viac od sveta uzavieral, v tzv. „Syllabus errorum“ tieto „omyly“ zhrnul a odsúdil.
Už pred koncilom sa priostrovali napätia, keď sa zverejnilo, že na koncile sa má vyhlásiť neomylnosť pápeža – v núdzi aj aklamáciou bez formálneho hlasovania. V Nemecku proti tomuto cieľu bojoval uznávaný teológ Ignác Döllinger.
Hlasovanie o dvoch dekrétoch
Koncil zasadal v pravej priečnej lodi Baziliky sv. Petra, ktorá bola oddelená drevenou stenou pomaľovanou vzorom mramoru. Akustika bola mizerná. Prakticky iba mladší konciloví otcovia dokázali bez problémov sledovať ťažkou cirkevnou latinčinou prednášané príspevky. Po prvý raz sa vyhotovili stenografické protokoly. Na rozdiel od predošlých koncilov neboli pozvaní zástupcovia politickej moci, ale zato patriarchovia od Ríma oddelených východných cirkví – ktorí však pozvanie neprijali.
Pred koncilom síce vypracovali 51 návrhov dekrétov, no na porady a k hlasovaniu sa dostali iba dva. Na treťom zasadnutí, 24. apríla 1870, koncil schválil dogmatickú konštitúciu „Dei filius“ o katolíckej viere. V nej sa rozvinula náuka o stvorení a akte viery, ako aj vzťah ľudského rozumu a Božieho zjavenia. Koncil odsúdil ateizmus, materializmus, panteizmus, racionalizmus a tradicionalizmus.
Kritici „Ex cathedra“ odcestovali
Pojednávanie druhej časti o Najsvätejšej Trojici a stvorení, o páde a vykúpení ľudí sa na naliehanie mnohých koncilových otcov odložilo. Očakávala sa totiž s napätím diskusia o pápežovom primáte – teda o pápežovi ako najvyššej právnej moci (jurisdikčnom primáte) a ako najvyššej moci vierouky, keď vyhlasuje rozhodnutia k otázkam náuky a morálky „ex cathedra“ ako neomylné. Povážlivá menšina vyjadrila pochybnosti – taká definícia otvára dvere zneužívaniu učiteľského úradu Cirkvi – ako znela väčšina výhrad.
Na prípravnom zasadnutí hlasovalo zo 601 prítomných koncilových otcov 451 áno, 88 nie a 62 žiadalo zmeny. Po tom, čo Piovi IX. stroskotal posledný pokus sprostredkovania s kritikmi, odcestovalo 57 z nich predčasne z koncilu, aby nemuseli v prítomnosti pápeža hlasovať proti tejto dogme. Tak dostala konštitúcia „Pastor aeternus“ pri slávnostnom schválení 18. júla 1870 iba dva hlasy proti.
Hromy blesky
Počas zasadnutia sa na Rím zniesla strašná búrka s hrmením a bleskami. V bazilike sa napriek júlovému dňu tak zotmelo, že sa texty mohli čítať iba s pomocou sviec. Kardináli a biskupi boli premočení, podlaha auly bola znečistená bahnom.
O deň neskôr, 19. júla 1870, sa začala vojna Nemecka s Francúzskom. Väčšina biskupov odcestovala, koncil prerušili. Napoleon III. stiahol svoje oddiely, ktoré nechal v Ríme na ochranu pápeža. Dňa 20. septembra Rím obsadili piemontské oddiely, cirkevný štát prestal existovať. Presne o mesiac neskôr odložil nakoniec Pius IX. koncil „sine die“ na neurčitú dobu.
Rozhodnutia koncilu postupne prijali aj kritickí biskupi. Pápežstvo vyšlo z koncilu napriek súčasnej strate svojej svetskej moci posilnené. Rím sa stával stále viac centrom všeobecnej Cirkvi.
Za rozhodnutím koncilu nasledoval však aj exodus mnohých intelektuálov. Z tohto protestného postoja vznikla v nemeckej oblasti Starokatolícka cirkev, ktorej vplyv však v nasledujúcich rokoch klesal. Mimochodom doteraz použil rozhodnutie „Ex-cathedra“ iba jeden pápež: Pius XII., keď v r. 1950 vyhlásil dogmu o Nanebovzatí Panny Márie.
