„V únii nás čakajú voľby do Európskeho parlamentu a, čo je ešte dôležitejšie, zostavovanie novej Európskej komisie,“ napísal Draxler v úvode. Upozornil, že pôjde o pomerne rozsiahlejšie čítanie.

Od bruselskej politiky na našom kontinente veľa závisí. Pritom v niečom práve teraz prechádzame značne negatívnym vývojom. Vo svojom príspevku Juraj Draxler zostavil pomyselný rebríček míľnikov svetového vývoja.

1. Geopolitická porážka Spojenými štátmi

„Vojna na Ukrajine je kľúčovým míľnikom svetového vývoja hneď z niekoľkých dôvodov,“ uviedol.

„V prvom rade, týmto konfliktom sa únii výrazne zúžila energetická nezávislosť. Pod nálepkou prerušenia energetických vzťahov so „zlým“ Ruskom sme sa stali výrazne viac závislí od USA a rôznych nie práve ľudskoprávne prívetivých režimov. Od Azerbajdžanu či Nigérie po krajiny Zálivu (a ešte sme v podstate odfinancovali masívnu etnickú čistku v N. Karabachu),“vysvetlil.

Rrežimy sú zvyčajne kontrolované USA, pričom zvlášť výrazné je to v prípade Zálivu. Podľa jeho slov si USA v regióne vybudovali silnú vojenskú prítomnosť dvoma vojnami proti Iraku.

„Zvlášť tá druhá bola šialene devastujúca – pripomeňme štúdie žurnálu Lancet, podľa ktorých v prvom roku po invázii kvôli nej zahynulo stotísic Iračanov a v prvých troch rokoch vyše šesťstotisíc,“ uviedol.

Dodal : „Navyše, o čom sa takmer nehovorí, po invázii v Iraku došlo k rozsiahlym etnickým čistkám (Saddámov režim dovtedy rôzne sekty a náboženské komunity držal na uzde, tvrdo, ale držal). Tými svet nenávratne stratil rôzne starodávne etnické a náboženské spoločenstvá, ktoré v Iraku prežívali tisíce rokov.“

Obrovská časť Európy tak musí získavať ropu zo zdrojov, ktoré sú pod kontrolou USA : „Tie zdroje chŕlia krv.“

Výnimkou v tejto závislosti je podľa Draxlera čiastočne Francúzsko, ktoré má pod kontrolou svoje diktátorské ropné režimy v Afrike.

Draxler v príspevku uviedol aj tzv. poznámku na okraj. V nej vysvetlil : „Postupná kontrola oblasti Zálivu Spojenými štátmi sa v skutočnosti začala už v 70. rokoch. Možno ste niekedy počuli o nezávislom Iráne a jej šáhovi. Médiá hlavného prúdu ho roky vykresľovali ako autokratického blázna na čele úplne skorumpovaného a neschopného režimu. Veríte tomu – a potom si začnete pozerať štatistiky z tých čias, ktoré ukazujú krajinu s úspešnou vzdelávacou politikou (prudko klesajúci analfabetizmus), rýchlo sa rozvíjajúcim všestranným hospodárstvom, vrátane priemyselnej základne, a rýchlo postupujúcim rozvojom strednej triedy a hodnôt tolerancie a základných práv.“

Pozriete si televízne rozhovory so šáhom a vôbec nemáte dojem bláznivého človeka. „Faktom je, že Irán pod jeho vedením rástol až príliš úspešne a bol príliš nezávislý. Navyše s pomerne veľkým medzinárodným vplyvom.“

Podľa jeho slov nie nadarmo šáh po zvrhnutí otvorene hovoril, že prevrat proti nemu zorganizovali USA. „Tým sa, paradoxne, vcelku hodil režim, ktorý nastúpil neskôr. Prudko nepriateľský proti USA, ale zároveň medzinárodne izolovaný. Dával a dáva USA výbornú zámienku na pokračujúci vojenskú prítomnosť v tomto ropnom regióne.“

Akoby nestačilo byť závislý na rope a plyne, stávame sa prudko energeticky závislými aj na prísune jadrového paliva cez jednu krajinu, USA. „Energetická závislosť je ale len jeden z negatívnych dopadov manévrov okolo vojny na Ukrajine. Tým druhým je náš vzťah s Čínou. Čína sa pred niečo vyše desaťročím rozhodla prispieť k masívnemu prepojeniu Eurázie infraštruktúrnou iniciatívou známou ako Pásy a cesty, populárne nazývanou „nová hodvábna cesta“,“ uviedol.

„Čína je v súčasnosti silne závislá na USA. A naopak. USA si nemôžu dovoliť len tak začať obmedzovať dovoz tovarov z tejto krajiny, keďže tam outsourcovali obrovskú časť výrobnej základne, a naopak Čína by riskovala prudkú nezamestnanosť, ak by prestala pre USA vyrábať,“ uviedol a dodal : „Podobný anti-symbiotický vzťah majú vo finančnej oblasti.“

„Ale Čína sa chcela sčasti z tohto vzťahu vymaniť rozvíjaním hlbšej hospodárskej spolupráce inde. Vrátane EÚ,“ napísal v príspevku Draxler.

Uvádza, že nám v EÚ čisto pragmaticky spolupráca s Čínou vyhovuje. Zvlášť Nemecko tam dodáva obrovské množstvo strojov a technológií pre priemyselnú produkciu. „A ako ukazuje príklad niektorých finančných skupín aj stredoeurópskeho regiónu (napríklad skupina zosnulého miliardára Kellnera), v Číne možno naozaj obrovsky zarobiť, a profit potom využiť na rozvoj tu v Európe,“ napísal.

Rozumný vzťah s Čínou a najmä Ruskom (kde okrem hospodárskeho aspektu ide aj o kultúrny, s Ruskom sa navzájom potrebujeme) je podľa Draxlera proste vyslovene v záujme EÚ.

Pretnutie dopravných trás cez Rusko a Ukrajinu však vzťahy s Čínou komplikuje : „ Zúžil sa priestor na rýchle rozvíjanie spolupráce, ktoré by pomerne rýchlo bolo bývalo viedlo k vytvoreniu multipolárneho sveta.“

„EÚ je tak do značnej miery americkou kolóniou, vyvolaním konfliktu sa Američanom podaril kľúčový geopolitický obrat (darmo sa ruská propaganda snaží tvrdiť, že je to naopak),“ dodal k prvému bodu.

2. Prepolitizovaná EÚ

Prepolitizovaná EÚ je pre bežných občanov akousi chladnou inštitúciou kdesi na kopci, ktorá má pre bežného človeka čoraz menej priateľskú tvár.

Podľa neho sa to prejavuje napríklad výraznými dvojitými politickými štandardmi. „Únia napríklad zvykne tvrdo kritizovať úroveň právneho štátu v Maďarsku, ale neozve sa ani slovíčkom voči právnemu štátu v takom Bulharsku,“ uviedol.

„To pritom úplne nepokryte ignoruje aj dôležité európske právne normy (obrovská časť áut na cestách zjavne nespľňa európske emisné normy, proste dymí). Súdny systém krajiny je zlý vtip, zákony vyzerajú, akoby ich písali v najlepšom prípade stredoškoláci. Ale politické vedenie krajiny, z oboch hlavných strán, otrocky spĺňa úplne všetko, čo sa prikáže z Bruselu alebo Washingtonu. Domáce kontroverzné politické figúry majú prekvapivo dobré vzťahy s veľmi vplyvnými figúrami v USA. Podobne sa Bulhari využívajú na niektoré manévre v bruselských inštitúciách,“ napísal.

„A tak síce Bulharov vnímame vlažne, napríklad ohľadom vstupu do Schengenu, ale nikto nerieši, že ide o veľmi bizarný štát, ktorého občania nemajú pocit, že by sa bruselskí politici, aj tí hlasno demokratickí, o ich životy v ťažko nekompetentnom a skorumpovanom štáte zvlášť zaujímali a na ich politikov nejako efektívne tlačili,“ napísal a dodal : „ Nie, tých v Bruseli zaujíma len Orbán.“

V širšom meradle potom veľa Európanov začína iritovať, že z Bruselu už chodí predsa len príliš veľa rôznych noriem, ktoré treba dodržiavať. „ A najmä, že v Bruseli sa nejako sústredilo príliš veľa „nových politikov“: generácie, ktorá rozpráva cez akože humanistické klišé, ale budí dojem akejsi robotickosti a chladnej odťažitosti od reálneho života ľudí,“ uviedol.

3. Nepokoj pracujúcich

Podľa Draxlera to vidno to na masových farmárskych protestoch ostatných týždňov, ktorým európske inštitúcie teraz museli ustúpiť. „Ale rozsiahla nespokojnosť s vyčerpávajúcim životným štýlom (všade samé nové poplatky, rôzne nové nepriame dane, pokračujúci úbytok bezpečných pracovných miest garantujúcich dlhodobý udržateľný životný standard) v mnohých štátoch buble pod povrchom a je otázkou času, kedy vypukne ďalšie hnutie žltých viest, masový štrajkt, ako nedávno v Nemecku, a podobne,“ dodal.

V mnohých krajinách sa pritom hnev na modernú politiku pretavil do hnevu voči EÚ „ Čo využívajú rôzne akože antisystémové strany – štedro dotované plutokraciou, ako v Taliansku či brexitovom UK,“ napísal.

Vysvetlil : „Samozrejme, EÚ nikdy nebude štruktúrou, ktorú by jej občania plne pochopili a brali ako svoj domov. Bežný človek zvyčajne politiku stále vníma ako vec kráľov (prezidentov) a ich družiny (parlamentu). Už rozčleniť tento obraz na prezident vs. premiér znamená pre mnohých prudko chápanie politiky skomplikovať, a tak si radšej idú prečítať niečo o chemtrailsoch. A chápať štruktúry a pravidlá fungovania únie je niečo na celkom inej úrovni zložitosti.“

To samotné by nemuselo prekážať, z hľadiska samotného bránenia záujmov únie. Podľa jeho slov je problémom, že v súčasnosti neexistuje nejaké seriózne paneurópske hnutie elít, ktoré by žili presadzovaním záujmov Európy (a v tomto prípade naozaj Európy, nielen EÚ) a boli alternatívou ku korporátnemu komsomoľu, ktorý je politickou „elitou“ dneška.

Uviedol : „To isté platí pre úroveň jednotlivých štátov. Ono sa to totiž nevylučuje, práve naopak: silná Európa potrebuje silných národných politikov.“

„No a, po tretie, tým pádom Európe občas chýba akési jasné kultúrne sebavedomie. Čo je pritom pri vonkajšom pohľade zarážajúce,“ napísal.

Vysvetlil, že Európa je mimoriadne bohatý kontinent, a vymenoval : „ Nikde na svete nenájdete taký pás blahobytu, ako keď cestujete napríklad z južného Švédska do severného Talianska. Po ceste nenájdete žiaden slum alebo výrazne chudobnú štvrť (ako by ste našli už len v hlavnom meste USA či v neďalekej Západnej Virginii). Pohybujete sa v čistom ovzduší (na rozdiel od ázijských metropol). Na ulici vidíte úplne vitálnych sedemdesiat či osemdesiatročných ľudí, ktorí by v iných častiach sveta už boli dávno mŕtvi, navyše v pohodlných autách a pohodlne oblečených.“

„Obrovské časti sveta žijú tým, čo si vymyslíme v Európe. Čínsky boháč chce kupovať víno z Bordeaux a obliekať sa do šiat vymyslených vo Francúzsku či Taliansku,“ napísal a dodal, že v väčšina toho, čo sa vo svete považuje za luxusný spotrebný tovar, sa dizajnuje v týchto krajinách.

Uviedol, že máme najrozmanitejšie materiálne viditeľné kultúrne dedičstvo na svete. „ Z Bratislavy ste do 3 hodín autom či lietadlom v Prahe, Benátkach, Ríme, Paríži, Kyjeve či na niektorom z gréckych ostrovov. Rôznorodá bohatosť architektúr, jedál, umeleckých fragmentov, akú si na tak relatívne malom území v hociktorej inej časti sveta ťažko predstaviť,“ vymenoval.

„Naše, európske univerzity sú spolu s americkými asi najviac vytúženým cieľom väčšiny intelektuálne zameraných ľudí v iných metropolách sveta. Obrovská časť sveta pozná francúzsku modernú filozofiu, nemeckých mysliteľských klasikov, veľká časť dokonca českú filmovú klasiku (opýtajte sa v Číne či vo Vietname), alebo maľby od renesancie po impresionistov a Picass,“ napísal Draxler.

„Samotní Európania ale občas strácajú kontakt so silným domácim intelektuálnym dedičstvom kontinentu (staré Grécko, starý Rím, silné tradície jednotlivých regiónov Európy). Lebo modernou matrou je vychovávať pre trh práce. Rozumej pre korporáty. A tak niektoré generácie strácajú kontakt s tradičnými hodnotami, ktorými sú okrem iného: individálne sebavedomie, osobné ambície, snaha prekonávať prekážky, citlivosť k rôznorodosti sveta, úcta k výkonom druhých, ocenenie intelektuálnej výkonnosti, duševná vyrovnanosť, umiernenosť, snaha o sebapoznanie a vzdelávanie.,“ vysvetlil.

Pretože verejné osoby o tomto už podľa neho dnes nehovoria, naopak, politický diskurz vypĺňa plochý a miestami impotentný newspeak : „V ktorom sú už aj také pôvodne majestátne slová ako právo či práva bez hlbšieho obsahu a efektívneho kontextu, sú z nich klišé,“ uviedol.

„Pretože nie všade, ale dosť často sa z vzdelávacích systémov stráca výchova k vnímaniu všetkých týchto aspektov života. Pokračuje vývoj k chápaniu sveta cez komodifikovaný konzum, a týka sa to všetkého, aj medziľudských vzťahov,“ napísal.

Podľa jeho názoru by bolo pekné, ak by toto všetko pomáhala prekonávať nejaké nová transkontinentálna politická elita, primerane rôznorodá (Francúz asi nebude myslieť rovnako ako elitný Grék), dostatočne sebavedomá na to, aby presadzovala záujmy nás, únie, nie niekoho iného.
„To sa v dohľadnej dobe nestane. Ale treba dúfať, že voľby do europarlamentu a menévre ohľadom nominácií do Komisie aspoň situáciu nezhoršia,“ doplnil.

Draxler si myslí, že EÚ nepotrebuje ani prílš veľa alternatívnych politikov (bežný konšpi občan by bol asi prekvapený, nakoľko je „alternatíva“ platená časťou plutokracie, ak by ho to vôbec zaujímalo, čo väčšinou nie) ale ani rozširovanie tej beztvarej masy chŕliacej klišé, ktorá Bruselu dominuje dnes.

„Niežeby si inštitúcie neplnili svoju úlohu. Brusel je extrémne rôznorodý. Na jednej chodbe v Komisii nájdete aj veľmi bystrých a rozvážnych aj dychberúco nekompetentných ľudí (čo dobre poznám z vlastnej skúsenosti). Celkovo tie inštitúcie obrovskú, užitočnú technickú agendu zvládajú dostatočne na to, aby sme ako jeden obrovský ekonomický celok relatívne hladko fungovali,“ uviedol.

Podľa jeho slov by negatívne tendencie (od prehratej geopolitiky po neschopnosť dostatočne aspoň analyticky zvládať, čo všetko sa dnes vlastne v spoločnosti deje, vrátane rozvíjania klasicky kapitalistických problémov) mali byť varovaním.

V závere uviedol, že sme značne politicky a spoločensky poprepájaný kontinent. To, ako sa bude v nasledujúce roky dariť ľuďom v Bratislave, Prahe, Madride, Drážďanoch či Brašove, a to vôbec nie len ekonomicky, bude vo veľkej miere závisieť aj od kompetentnosti, aká bude, či nebude vidieť v Bruseli. A to na úrovni úradníkov inštitúcií, poslancov parlamentu či národných politikov, ktorí budú do Bruselu lietať rozhodovať tam, kde na úrovni únie rozhodujeme spoločne.

„Preto bude týmto veciam treba, aj v malých štátoch, venovať naozaj vysokú mieru pozornosti,“ uzavrel príspevok Juraj Draxler.