Čo je inkluzívny jazyk? Aké parametre by mala mať naša reč, aby sme ju mohli nazvať inkluzívnou?

Inkluzívny jazyk rúca dorozumievacie bariéry medzi odborníkmi a neodborníkmi, vedcami a laikmi, dospelými a deťmi. Každý z nás prispôsobuje podľa potreby svoju reč tak, aby mu rozumel jeho aktuálny partner: učiteľ sa prispôsobuje rečou žiakovi, lingvista v jazykovom okienku musí byť zrozumiteľný laikovi. Slovom, akýkoľvek profesionál v reči s neprofesionálom primerane popularizuje svoj prejav. Dopravný policajt vo svojej “internej” služobnej správe bude písať o semafore ako o “dopravnom zariadení cestnej dopravnej signalizácie”, ale s bežnými cudzími ľuďmi bude hovoriť tak, aby im to bolo zrozumiteľné, teda o semafore. A ak bude mať priestor na neformálnejšie vyjadrovanie, tak iste uprednostní výraz svetlá. Inkluzívna slovenčina je v rukách “kompetentných” menšín, ktoré sa musia rečou prispôsobiť väčšine, nie naopak.

Existujú názory, podľa ktorých by inkluzívny jazyk nemal obsahovať výrazy presne identifikujúce rod, napríklad by sme nemali hovoriť o policajtoch a policajtkách, ale o “policajtstve”. Nemali by sme hovoriť o psovodoch a psovodkách, ale “psovodstve”. Má význam snažiť sa pretvoriť jazyk týmto spôsobom? Bude potom ešte zrozumiteľný?

Experimentovanie s jazykom je jedna z možností používania jazyka v skupinovej komunikácii. Príslušníci vami spomenutých “bublín” pociťujú potrebu vyjadrovať generickú identitu ľudí vo svojom prostredí po svojom. Ak majú potrebu hovoriť medzi sebou o “osobách disponujúcich garantstvom” namiesto o “garantoch”, nie je potrebné im to odopierať. Skupinové variácie slovenčiny sú známe napríklad aj v úradnej reči dopravných policajtov, v ktorej sa “smrť” (pri autonehode) vyjadruje ako “zranenie nezlučiteľné so životom”. Tam ide o modifikáciu v mene objektívnosti a presnosti. Mládež používa vo svojej komunikácii mládežnícky slang (mnohí mladíci využívajú na párty svoj brutálny rizz, iní sa pumpujú vo fitku, ďalší zakrmujú sociálne siete, či niekto len tak čiluje). Takáto reč tiež nie je masová, len mládež ňou demonštruje svoju skupinovú osobitosť. To všetko svedčí o mnohotvárnosti a flexibilite slovenčiny, ktorá v skupinovej komunikácii siaha ďaleko za hranice spisovnosti záväznej v celospoločenskom dorozumievaní. Aktuálne isté spoločenstvá pestujú na svojich fórach bezrodovú reč. Neprekvapí ma, ak sa tam bude hovoriť aj o policajtstve či psovodstve. Prvoradá pritom nie je štylizačná elegancia a optimálna zrozumiteľnosť celospoločenskej komunikácie. Jazyk sa tam podriaďuje ideovým cieľom.

Ste autorkou Slovníka policajných profesionalizmov. Čo sú to profesionalizmy? Bolo by možné napríklad prerobiť policajné profesionalizmy tak, aby boli inkluzívnejšie?

Ako signalizujete, aj moju pozornosť láka skupinová reč. Pravda, ja sa sústreďujem len na nepísanú reč profesionálov a na slová v nej. Tak som v spolupráci s ďalšou kolegyňou – lingvistkou a dvoma policajtmi vytvorila Slovník policajných profesionalizmov. Profesionalizmy sú zväčša neformálne výrazy používané v ústnej komunikácii s kolegami v práci. V mnohých prípadoch sú to zrozumiteľnejšie a kratšie náprotivky oficiálnych odborných slov. Mnohé presiahli za hranice odbornej komunity a rozšírili sa do celej spoločnosti. Všetci vieme, čo je cisarák, zato výraz sectio caesarea poznajú väčšinou len lekári. V masovom použití spontánne zvíťazila jednoduchosť. V Slovníku policajných profesionalizmov je pomerne veľa názvov osôb. Hoci sme s kolegami zbierali slová do slovníka výlučne v teréne medzi príslušníkmi Policajného zboru, nikde si naši informátori “nenárokovali” zapisovanie rodovo vetvených názvov osôb ako okrskár/ka, fízel/ka, poriadkar/ka a podobne. Nanajvýš uprednostnili zaužívané tvary v množnom čísle ako pyroši (pyrotechnici) či supy (príslušníci pohotovostnej motorizovanej jednotky), lebo títo ľudia spravidla pracujú kolektívne. Ani v jednom prípade sme nezískali od informátorov výrazy ako “pyrošstvo” či “supstvo”. Inkluzívnosť tohto slovníka spočíva v jeho sprístupnení verejnosti či vzájomne sa nepoznajúcim policajným zložkám. Spoznaním reči policajtov majú ľudia šancu lepšie porozumieť aj im samotným, ich správaniu a ich práci. Slovník je tak nástroj komunikačnej debarierizácie.

Pre mňa celkom humorne znie heslo “koktavé železo”, teda- samopal vzoru 58. Máte aj vy spomienku na nejaké konkrétne heslo, ktoré vás zaujalo, rozosmialo alebo z jazykovedného hľadiska úplne prekvapilo?

Slovník má viacero podôb humornosti. Niektoré slová spôsobujú pobavenie tým, že vyvolávajú falošné očakávanie motivované “konkurentom” z civilnej reči, pričom tam má celkom iný význam. Tak napríklad pri slove pipka sa núka šteklivá asociácia s istým typom ženy. Reálne to je celkom strohé označenie “prehliadky iných priestorov” (skratka PIP). Kto nezasvätený by povedal, že LP, respektíve elpéčko, je skratka pre “lúpežné prepadnutie” (…). V slovníku sú aj vtipné metafory. Dopravnému policajtovi sa hovorí aj zmrzlinár či mestskému policajtovi šmolko. Alebo svokra je druh terča používaného pri nácviku streľby na osobu, ktorá drží pred sebou rukojemníka.

Ako vnímajú slovník samotní policajti. Mali ste nejakú formu odozvy?

Slovník je elektronicky dostupný na webovej stránke Akadémie Policajného zboru (PZ). Má slušnú sledovanosť aj na sociálnej sieti Research Gate, posťahovali si ho a zavesili na svoje weby viaceré lokálne pracoviská PZ na Slovensku. Od spoluautorov – policajtov – mám informáciu, že slovník ocenilo aj vedenie PZ, ktoré si vyžiadalo aj pár tlačených exemplárov. Slovník slúži tiež ako pamäť policajného jazyka, totiž niektoré výrazy časom zanikajú. Dnes už mladí policajti nevedia, že pre služobný preukaz fungovalo označenie bumaška. Slovník im to pripomína.

Ste zároveň spoluautorkou Slovníka divadelných profesionalizmov. Sú žargóny policajtov a divadelníkov dva úplne odlišné svety, alebo majú niečo spoločné?

Policajti a divadelníci predstavujú dva odlišné svety. Pre nás bola rozhodujúca ich reč a v tej majú preveľa spoločného. Profesijná reč má všade sklon ku krátkosti či väčšej priezračnosti výrazov. Metaforické sú často označenia odevov v oboch profesiách. Jedni majú povedzme korytnačky (protiúderové komplety) či dupačky (pracovné kombinézy), druhí majú zasa padacie mosty (druh zapínania pánskych nohavíc hercov, napríklad ako súčasti ľudových krojov), či dámy občas nosia honzíkov (krinolíny vyzdvihnuté nad zadkom na šatách z 19. storočia). Chvíľami to dokonca vyzerá, akoby si tieto profesie vzájomne “kafrali” do svojich registrov slov. Tak herci majú mŕtvolky (znehybnenia postáv na javisku) či rozstrely (hlasové rozcvičky), policajti zasa dychovky (dýchacie skúšky na zisťovanie alkoholu v dychu) a obe komunity majú svojich černochov. V prípade divadla sú to herci odetí v čiernom v tzv. čiernom divadle, v policajnej reči je to označenie čiernych streleckých terčov. A oba svety majú bežne skryté stránky svojej každodennosti. Naše slovníky otvárajú dvere do týchto svetov nezasväteným ľuďom.