Citujem Kalina: “Pozemná operácia je možná kedykoľvek v závislosti od úrovne hrozieb, ktoré dostaneme.” Zároveň však dodal, že “Turecko sa nikdy nezameria na sýrsky štát alebo sýrskych civilistov”.

Môže sa to zdať ako “volanie vlka”. Kalinove pripomienky však prišli dva dni po tom, ako sýrsky prezident Bašár Asad povedal, že cieľom akýchkoľvek budúcich rozhovorov s Ankarou by malo byť “ukončenie okupácie”častí Sýrie Tureckom.

Sýrsky minister zahraničných vecí Fajsal Mikdád odvtedy na spoločnej tlačovej konferencii v Damasku v nedeľu s hosťujúcim iránskym ministrom zahraničných vecí Husajnom Amirom Abdollahianom povedal, že je potrebné vytvoriť vhodné prostredie pre sýrsko-turecké stretnutia na vyšších úrovniach, ak to bude potrebné, a že akékoľvek politické stretnutia musia byť postavené na konkrétnych základoch, ktoré rešpektujú suverenitu a územnú celistvosť Sýrie a prítomnosť ozbrojených síl ako skutočného garanta sýrskych a susedných krajín, a to je vec, ktorá určuje možnosť uskutočnenia takýchto stretnutí.

Abdollahianova vlastná poznámka bola rovnako objavná: “Sýria a Turecko sú dôležitými krajinami v regióne a Teherán má s oboma vyznamenané a dobré vzťahy, a keď sa objavili hrozby tureckých vojenských útokov na sever Sýrie, pracovali sme na tom, aby sme tomu zabránili, a sme radi, že diplomatické úsilie, ktoré sme vynaložili, viedlo k tomu, že namiesto vojny nastúpil dialóg.”

Jednoducho povedané, Teherán zdôraznil, že má podiel na akejkoľvek sýrsko-tureckej normalizácii. Irán pravdepodobne vytvára priestor na rokovania Sýrie s Tureckom. Irán je vyvažovateľom aj v sýrsko-ruskej rovnici, ktorá má tiež svoje zložitosti. Teherán v podstate považuje Damask za súčasť “osi odporu”, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou iránskych regionálnych stratégií.

Je príznačné, že v tomto duchu sa niesol aj nedávny komentár vplyvného denníka NourNews, ktorý je napojený na iránske národné bezpečnostné inštitúcie.

Asad totiž Abdollahianovi povedal, že Damask má záujem o “nepretržitú komunikáciu a koordináciu pozícií” s Iránom, najmä preto, že Irán bol jednou z prvých krajín, ktoré stáli na strane sýrskeho ľudu v jeho vojne proti terorizmu, a navyše, takáto koordinácia je dnes mimoriadne dôležitá na “dosiahnutie spoločných záujmov”, keď sú obe krajiny svedkami “zrýchleného regionálneho a medzinárodného vývoja”.

Počas Abdollahianovej návštevy sa Sýria a Irán dohodli na obnovení strategickej hospodárskej dohody, ktorá bude formalizovaná počas nadchádzajúcej návštevy prezidenta Ebrahima Raisiho v Damasku.

Okrem rozhodujúcej bezpečnostnej úlohy, ktorú zohrávajú desaťtisíce bojovníkov podporovaných Iránom pri naklonení rovnováhy síl v sýrskom konflikte v prospech Asada, je Irán pre Sýriu aj rozhodujúcim hospodárskym záchranným lanom, keďže dodáva palivo a úverové linky v hodnote miliárd dolárov, ktoré pomáhajú Damasku kompenzovať ochromujúce sankcie vedené Západom. Sýria a Irán podpísali v roku 2019 takmer tucet hospodárskych dohôd v rámci dlhodobej strategickej hospodárskej dohody na posilnenie svojich obchodných väzieb.

Moskva možno v poslednom čase vo vzťahoch so Sýriou viac sleduje záujmy Ankary. Zmenšovanie strategického pásma Moskvy a oslabenie jej vplyvu v Sýrii v nadväznosti na ukrajinský konflikt však neznamená ústup.

Presun skupiny Wagner z juhozápadných a ďalekovýchodných regiónov Sýrie na Ukrajinu, presun sýrskeho systému protiraketovej obrany S-300 na Ukrajinu a dokonca aj možné stiahnutie ďalších vojenských prostriedkov zo Sýrie možno považovať len za taktickú zmenu vojenského vplyvu Ruska v Sýrii.

Úloha Iránu je jednoducho povedané faktorom stability v sýrskej situácii, aby sa posilnené Turecko necítilo v pokušení rozšíriť svoju prítomnosť v Sýrii. Rovnako aj Rusko zohráva úlohu trapéza, keď využíva svoju prítomnosť v Sýrii na to, aby povzbudilo konfliktný Izrael k tomu, aby sa pohyboval v neistej rovnováhe medzi svojimi záujmami v Sýrii a podporou Ukrajiny a Západu.

Pointa je, že v dôsledku konfliktu na Ukrajine sa dynamika moci v sýrskom konflikte dramaticky mení. Na jednej strane existuje strategický “ťah” smerom k väčšej možnosti spolupráce Damasku, Moskvy, Teheránu a Ankary s cieľom vytlačiť americké sily zo severovýchodnej Sýrie.

Na druhej strane sa v poslednom čase môže mocenská dynamika s Ruskom meniť v prospech Ankary. Erdoganova schopnosť držať ako rukojemníkov vstup Švédska a Fínska do NATO; Erdoganove zintenzívnené hrozby, že podnikne ďalší vpád do severovýchodnej Sýrie; úloha Turkije ako jediného strážcu Bosporského a Dardanelského prielivu, ktoré regulujú prístup k Čiernemu moru – to sú faktory, ktoré môžu Erdogana povzbudiť k dôraznejšiemu presadzovaniu svojich požiadaviek, keď sa skončia turecké voľby naplánované na jún a hlavná páka Ruska na Turkiu, ktorá je skôr ekonomická ako vojenská, stratí svoju silu.

Nenechajte sa mýliť, že Erdoganovou hlavnou prioritou bude likvidácia kurdského projektu na severovýchode Sýrie. Záleží na tom, ako to Erdogan urobí. Pre Rusko to nemusí byť zlé, pretože akákoľvek takáto zmena na scéne sýrskeho konfliktu by v konečnom dôsledku Kurdov odrovnala, ohrozila životaschopnosť americko-kurdského partnerstva a nakoniec vyvinula tlak na USA, aby sa zo Sýrie stiahli.

Háčik je však v tom, že to môže znamenať ďalšiu obmedzenú tureckú inváziu do Sýrie. Ak by sa Erdogan domnieval, že jeho víťazstvo v nadchádzajúcich voľbách závisí od ďalšieho vpádu do Sýrie, Rusko pravdepodobne útoku nezabráni. Z toho vyplýva pozitívny postoj Moskvy k Erdoganovmu návrhu na trojstranné stretnutie medzi Tureckom, Ruskom a Sýriou s cieľom riešiť bezpečnostné obavy Turecka.

Akákoľvek agresívna iránska taktika v tomto bode môže oslabiť schopnosť Ruska podporovať turecko-sýrske zblíženie. Potom je tu však poľahčujúcou okolnosťou skutočnosť, že v súčasných podmienkach pod sankciami Rusko a Irán prehĺbili svoje strategické väzby aj nad rámec spolupráce v Sýrii.

Preto neprekvapuje, že polooficiálna iránska tlačová agentúra Tasnim v nedeľu s odvolaním sa na vplyvného poslanca Madžlisu uviedla, že Teherán očakáva v najbližších mesiacoch dodávku niekoľkých stíhačiek Suchoj Su-35 a “radu ďalšieho vojenského vybavenia z Ruska vrátane systémov protivzdušnej obrany, raketových systémov a vrtuľníkov”.

Su-35 je dvojmotorové supermanévrovateľné stíhacie lietadlo 4++ generácie, ktoré mení pravidlá hry. Je to prvýkrát od islamskej revolúcie v roku 1979, čo Irán dostane pokročilé špičkové zbrane na posilnenie svojej odstrašujúcej schopnosti.