Môj profil 
Predplatné
„Keď organizátori štrajku desať dní po Nežnej revolúcii videli davy prichádzajúce k štadiónu, odhadom ich bolo až 12.000, narýchlo to presunuli do väčšieho športového areálu,“ uviedla Inga Janigová z popradskej pobočky Štátneho archívu v Prešove
K štrajku sa pripojili miestni študenti, zamestnanci podnikov, závodov a inštitúcií v meste. Aj keď malo zhromaždenie búrlivý priebeh, nenarušili ho žiadne incidenty. Miestny kronikár zapísal, že „presne na poludnie sa rozozvučali sirény v podnikoch, roztrúbili sa klaksóny áut, rozsvietili reflektory účastníkov cestnej premávky, zvonili zvony.“ Manifestujúci mali na transparentoch nápisy „Chceme slobodu!, Žiadne násilie!, Sme za socializmus, ale s ľudskou tvárou!“
Podľa Janigovej je paradoxom, že o priebehu revolúcie sa v najväčšom meste pod Tatrami zachovalo len veľmi málo dokumentov. „Keby sme chceli predstaviť obdobie prvej či druhej svetovej vojny, mali by sme k tomu veľmi veľa materiálov. O udalostiach, ktoré sa udiali len pred 30 rokmi, je toho však minimum,“ skonštatovala s tým, že sa zachovalo len niekoľko ručne písaných, veľmi jednoduchých plagátov, dokumentov písaných na stroji, a dokonca len jediná fotografia práve z generálneho štrajku. „Oslovili sme aj dvoch fotografov, ktorí priebeh v Poprade monitorovali, jeden sa však k fotografiám nemôže dostať a ten druhý dokonca všetky zábery zničil, pretože ide o obdobie, na ktoré nerád spomína,“ dodáva Janigová.
Prvé informácie o revolúcii sa v miestnych Podtatranských novinách objavili 30. novembra. „Boli o tom, čo sa deje na celoštátnej úrovni, ale aj v regióne. Dokonca sa objavila aj výzva redakcie na demokratizáciu spoločnosti či rehabilitáciu kolegov novinárov. Redaktori informovali aj o vzniku prvých iniciatív a objavila sa aj rozsiahla reportáž o generálnom štrajku,“ priblížil súčasný šéfredaktor novín Rastislav Ovšonka. Okrem iného ho zaujala akási novinárska či občianska odvaha vtedajšieho redaktora Mikuláša Argalácsa, ktorý v tomto neistom období ako jediný z redakcie písal všetky články pod svojím menom. O zmenách v spoločnosti informovalo aj revolučné periodikum Ozveny Tatier. „Medzi ľudí sa dostalo päť čísel, posledné v marci 1990 a jedno mimoriadne pred voľbami v júni 1990,“ dodáva Janigová.
Medzi kľúčové osobnosti revolúcie v Poprade patrila Eva Kulová, ku ktorej sa pridali Peter Iždinský, Ján Rybák, Zdeněk Urban, Pavol Strážay a ďalší. „Prvé ohlasy v našom meste boli verejne badateľné v noci z 20. na 21. novembra. Objavili sa rôzne letáky a výzvy, ktoré boli vylepené na výkladoch obchodov, na múroch domov a výkladných skriniach. Boli to cyklostylované vyhlásenia vysokoškolákov. V nich oboznamovali verejnosť so svojimi požiadavkami,“ uvádza sa v mestskej kronike. Onedlho sa vytvorila platforma pre prípravný koordinačný Okresný výbor Občianskeho fóra v Poprade, ktoré sa neskôr zlúčil s iniciatívou Verejnosť proti násiliu (VPN). Hlavným dejiskom popradskej VPN bola budova Výkrik a jej predstaviteľmi bol Igor Ľudma, Eva Kulová, Vladimír Klimeš a Jozef Sroka.
„Okresný národný výbor (ONV) v Poprade a vtedajší poslanci sa pripojili k spoločenským pohybom 19. decembra 1989 a podporili tak demokratizačný proces,“ dodáva Janigová. O približne päť týždňov neskôr bola bodom 18. plenárneho zasadnutia ONV jeho rekonštrukcia. Plénum malo 49 nových poslancov, a kým pôvodné zloženie malo 58 príslušníkov KSČ a 40 bez politickej príslušnosti, v novom zložení pripadlo 64 poslaneckých stoličiek VPN a len 17 získali komunisti. Predsedom ONV sa stal Anton Andráš, predsedom Mestského národného výboru v Poprade bol neskorší prvý primátor mesta Ján Madač.
.jpg)
.JPG)
