Vášne okolo nedávneho samitu dvadsaťsedmičky v Bruseli ešte neutíchajú. Bývalý europoslanec ODS a teraz poradca exprezidenta Václava Klausa Ivo Strejček si myslí, že faktické zavedenie spoločnej dane znamená prelom v integrácii, ktorú zakazujú samotné zakladateľské zmluvy EÚ.
“Výsledky štvordňového jednania potvrdzujú, že tentoraz sa v Bruseli udialo čosi závažnejšie, čosi, čo sa stalo ďalším z predelov v histórii európskej integrácie. Až do tohto samitu bolo totiž nemožné, a táto nemožnosť je zakotvená v zmluvách, aby sa EÚ zadlžovala. V tejto zmluvnej logike bolo vylúčené, aby členské štáty dokonca za ,európske‘ dlhy ručili. Od tohto samitu už záväzný princíp vyrovnaného rozpočtového hospodárenia EÚ neplatí. Merkelovsko–macronovsko–bruselský dlhový diktát – inak sa nedá práve ukončený samit nazvať – je preto v tomto kontexte treba posudzovať ako historický prelom,” napísal Strejček vo svojom komentári pre Právo.
Teraz podľa neho európska integrácia vstúpila do ďalšej fázy, v ktorej sa Európska komisia čoby správkyňa európskeho dlhu výrazne priblížila podobe “európskej vlády“. Samit tiež posilnil dominanciu Nemecka a Francúzska, ktoré “dlhový diktát“ ostatným fakticky vnútili. Okrem spoločného dlhu sa Strejčekovi nepáčia prvé náznaky spoločnej európskej dane, kam radí iniciatívu Európskej komisie presmerovať do európskeho rozpočtu finančné zdroje z obchodovania s emisnými kvótami a z uhlíkového cla.
Opozícia voči týmto tendenciám bude dehonostovaná a s rastúcim obmedzovaním suverenity budú oponenti umlčaní rečami o európskych hodnotách.
“Opäť veľmi skoro budeme počuť, že ,pokrok vpred nesmie byť blokovaný jednotlivcami‘. Táto argumentácia zneužije situáciu k ďalšiemu rozšíreniu hlasovania kvalifikovanou väčšinou do oblastí, v ktorých ostávali posledné zvyšky práva veta a v ktorých jednoducho štáty museli nájsť kompromisnú zhodu,” obáva sa Strejček. “Posilňuje sa vedomie, že nie je potrebné šetriť, že peniazmi sa dá plytvať, že sporivosť a hospodárnosť nie sú cnosťami – za to sa viac musí splietať o akýchsi ,európskych hodnotách‘, ktoré treba povinne dodržiavať,“ pokračuje.
Strejček ďalej kritizuje vládu za jej rezignáciu voči obrovskému dlhu, čo je aj nezodpovedné voči budúcim generáciám. Vysvetlenie, prečo k tomu dochádza, je podľa Strejčka naporúdzi a siaha ešte k počiatku vlády Mirka Topolánka v rokoch 2006 až 2009.
“Berlín a Paríž to majú s dnešnou českou politickou scénou jednoduché – s potešením ju nechávajú mlátiť prázdnu antičínsku a antiruskú slamu, aby nám ľahšie vnútili svoju vôľu. A majú to o to jednoduchšie, že sme to my sami, kto sme už od Topolánkových premiérskych rokov bez problémov prijali jednu z najhlúpejších politických skratiek dneška: “Radšej do Bruselu, než do Moskvy‘,“ poznamenal Strejček.