Nitra 4. januára 2018 (HSP/Foto:Facebook)

Pred pár dňami sme si pripomenuli 25. výročie rozdelenia Česko-Slovenska a samostatnosti Slovenska. Dodnes sú názory verejnosti odlišné: časť Slovákov považuje tento fakt za pozitívny, druhá časť za negatívny…

Porozprávali sme sa s človekom, ktorý bol aktívnym účastníkom tohto procesu a bol jedným z tých, ktorí presadzovali samostatnosť Slovenska. V roku 1973 absolvoval štúdium teoretickej fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Do politiky vstúpil v roku 1989 počas generálneho štrajku. V roku 1990 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. V rokoch 1991-1992 bol predsedom Slovenskej národnej strany. Od 10. novembra 1993 do 15. marca 1994 bol podpredsedom vlády Slovenska. V rokoch 1998-2002 bol primátorom Nitry.

Bol aj podpredsedom Slovenskej národnej rady a čelným predstaviteľom SNS, ktorá vždy  presadzovala samostatnosť Slovenska. V ten pamätný deň, počas slávnostného aktu podpísania Ústavy Slovenskej republiky 3. septembra 1992 v Rytierskej sieni Bratislavského hradu, šiel na čele sprievodu, ktorý niesol slovenské národné symboly. Vtedy mal Jozef Prokeš v rukách text slovenskej Ústavy, za nim niesol štátny znak Slovenska Vladimír Bajan, pečať Milan Ftáčnik a vlajku Marián Andel…

Slovensko je už štvrťstoročie samostatným štátom. Čo si myslí dnes 67-ročný Jozef Prokeš o rozdelení Česko-Slovenska a samostatnosti Slovenska – bol to, podľa neho, správny krok? Nezmenil po štvrťstoročí svoj názor, stále je presvedčený, že to bolo správne? Ako vlastne došlo k rozdeleniu ČSFR?

Pred štvrťstoročím došlo k “rozvodu” medzi Čechmi a Slovákmi… Nedalo sa to zariadiť inak, nedalo sa tomu vyhnúť? Bolo to vôbec nutné?

Na túto otázku zvyčajne reagujem protiotázkou: bývate v jednom byte, alebo nebodaj v jednej izbe, s dospelým bratom? Vyhovuje vám to? Nie? Prečo? Neusilujete sa osamostatniť? Dá sa to, samozrejme, rozvádzať aj širšie, ale zvyčajne to na pochopenie stačí, nevystihuje to však celú šírku tohto fenoménu, ktorý viedol k rozdeleniu. Ak prenesieme podobenstvo o bratoch v jednom byte na bývalý spoločný štát vyjde nám, že ten náš spoločný sa jednoducho prežil. To ale nestačí. Existuje aj veľmi dôležitý, pozitívny motív. Tým je vytvorenie samostatného štátu. A za tým stojí stará jednoduchá a zrozumiteľná múdrosť: len ten sa rozvíja, kto za seba rozhoduje a nesie za seba zodpovednosť. Kto za seba nechá rozhodovať iných, ten degeneruje. Platí to ako pre jednotlivca, tak i pre národ. A toto bol hnací motív pre vytvorenie samostatného štátu.

Zánik spoločného štátu bol teda len cestou, či nutnou podmienkou vytvorenia samostatnej SR. Naopak to však neplatí. Zánik spoločného štátu Slovákov a Čechov nebol postačujúcou podmienkou na vznik samostatnej SR. Zánikom spoločného štátu sme sa mohli ako Slováci tak i Česi rozplynúť v okolí. Mimochodom, snaha o takéto rozpustenie nielen slovenského národa, ale všetkých národov Európy tu stále je. Veď EÚ v jej súčasnej podobe je priamym zhmotnením tohto úsilia! Nehľadajme preto dôvody rozchodu v krivdách v spoločnej minulosti. To je klišé na zobudenie spiacich a letargických, nemá to pozitívny náboj, je to namierené deštrukčne a nie konštruktívne. A takáto argumentácia, či skôr podpichovanie, sa často používa v cudzom záujme. Aj tu bola snaha poštvať Slovákov a Čechov proti sebe. Stačí si pozrieť tlač z toho obdobia. Na oboch stranách. Na českej azda ešte viac ako na slovenskej.

Ak to mám zhrnúť, opäť sa vrátim k analógii s bratmi. Pokiaľ sú malí je pre nich výhodné bývať v spoločnej izbe. Nepochybne sa neraz pohádajú, najmä ak jeden chce byť dominantný, ale celkovo je spoločná izba výhodou. Vôbec si nerobím ilúzie, že by v roku 1918 boli mohli vzniknúť samostatne SR a ČR. Ani jeden nemal šancu! Keď bratia trocha podrastú, chce každý mať svoju izbu aj keď stále v spoločnom byte. A, ak to podmienky dovolia, aj tak urobia. U nás to znamenalo vznik federácie. Aj keď nebola plne funkčná, predsa to znamenalo „vypustenie pary“ a zníženie tlaku v hrnci zvanom ČSSR. Treba si však uvedomiť, že tzv. Pražská jar v roku 1968 nebola v skutočnosti žiadnou pražskou jarou, ale len dôsledkom slovenského národno-emancipačného pohybu, ktorý sa začal opäť viditeľne prejavovať kdesi v roku 1963. Schválne vravím opäť viditeľne prejavovať, lebo on tu bol prítomný po celý čas od r. 1848, ba ešte skôr. Úsilie o autonómiu počas prvej ČSR, samostatný štát počas vojny (nepleťme si štát a režim), ale aj po r. 1948. Veď prečo iné by komunistu G. Husáka zavreli ako „buržoázneho nacionalistu“?

No a postupom času už bratom nestačí mať svoju izbu v spoločnom byte, a každý chce svoj vlastný byt, svoju adresu. A vznikli dva samostatné štáty. Obaja bratia majú byt v tom istom činžiaku (Európe)  vedľa seba, dobre spolu vychádzajú a na hlasovaní v spoločenstve vlastníkov bytov (EÚ) majú nie jeden, ale dva hlasy. Je len na nich, či to využijú vo vzájomný prospech, alebo jeden proti druhému. Tragédiou však je, ak bratia zabudnú na skutočné dôvody osamostatnenia sa a podľahnú mámeniu, že bude pre nich výhodné, ak sa vzdajú výlučného vlastníctva svojho bytu a z celého činžiaku sa vytvorí jeden veľký byt a že vlastne nepotrebujú ani vlastnú izbu a každý sa môže nasťahovať kam chce, že nemôžu vykázať neželaného prišelca, prípadne môže vyletieť pôvodný vlastník.

Dodnes je téma rozdelenia Česko-Slovenska tak trochu „kontroverzná“. Je ešte veľa ľudí, ktorí s tým nesúhlasia. Veľa oponentov bolo pred 25 rokmi aj v parlamente. Ako sa tam podarilo presadiť myšlienku rozdelenia štátu? Určite to bolo ťažké.

Jednoduché to nebolo. Nositeľkou myšlienky samostatnej SR vtedy ešte Slovenskej Národnej Rade bola až do roku 1992 výhradne SNS a to veľmi otvorene. Prvý predseda obnovenej SNS Viťazoslav Moric si v tomto smere nedával servítku pred ústa. Sledovala nás polícia, nejednému hrozili trestným stíhaním, zrušením strany… (Aká to paralela s ĽSNS!).

Áno, s pohľadu tej doby a Ústavy ČSFR sme boli neprijateľní extrémisti hoci sme sa domáhali len naplnenia príslušných ustanovení ústavy o federácii. Situácia začínala byť kritická, Viťazoslav Moric bol poslancom federálneho zhromaždenia, a kaša sa varila v SNR. SNS preto pristúpila k logickému kroku, k výmene predsedu. Pána Morica som vystriedal ja. A zmenili sme rétoriku. Moric svojim vystupovaním, búrcovaním aj negatívnych vášní, zapálil potrebný oheň, mojou úlohou bolo oheň udržať, ale nedopustiť, aby sa zmenil na požiar. A to nielen voči Čechom, ale ani voči národnostným menšinám na Slovensku. Občianska vojna by zničila to, čo sme chceli dosiahnuť – samostatnú, suverénnu, medzinárodne uznanú republiku. A chcem sa aj teraz poďakovať všetkým vtedajším členom a funkcionárom SNS, že to pochopili a pracovali v tomto duchu. Hovorím o členoch SNS, nie o provokatéroch, ktorých úlohou bolo SNS zdiskreditovať.

A teraz k parlamentu. O vyhlásenie zvrchovanosti sa SNS pokúšala už na jeseň 1991. Oslovovali sme poslancov i z iných strán, o ktorých sme vedeli, že sú národne orientovaní. Aj sme pripravili taký scenár, aby sme dosiahli hlasovanie v SNR. Bol pripravený aj text deklarácie, s ktorým mal vystúpiť nemenovaný poslanec iného hnutia a následne mal podpredseda SNR, Marián Andel, vyzvať na hlasovanie. A nemenovaný poslanec aj vystúpil, predniesol neuveriteľný národnobuditeľský prejav, na konci ktorého nás šokoval slovami: mám tu aj text deklarácie, ale teraz nie je vhodný čas ju prečítať! A bolo po paráde!

Začiatkom roka 1992 SNS pripravila návrh ústavy samostatnej SR. Keďže nám bolo jasné, že na hlasovanie musí byť širšia dohoda, šiel som za Ivanom Čarnogurským vtedy podpredsedom SNR, aby sa KDH pridali ako spoluautori a aby sme ju tak predložili parlamentu. KDH reagovalo tak KDHácky – neodmietli nás, ale do týždňa predložili svoj návrh ústavy do podateľne SNR. To je to, čím sa obhajuje Ján Čarnogurský, vtedajší predseda KDH, že oni boli prví, kto predložil návrh ústavy do SNR. SNS reagovala rozdaním nášho návrhu ústavy priamo poslancom. A potom sa roztrhlo vrece s predkladanými návrhmi ústavy. Bolo ich tuším zo päť. Každá strana si tak robila alibi, že je za samostatnosť, ale súčasne vytvárala podmienky, aby žiadny návrh nemohol byť prijatý.

SNS zvyšovala svoj tlak. Nečakali sme, že voľby v roku 1992 vyhráme, psychológia spoločnosti to neumožňovala. Možno by sme to dosiahli búrcovaním negatívnych vášní, hľadaním nepriateľa, možno by sme vyhrali, a čo potom? Občianska vojna? Nie, našou úlohou bolo otvoriť cestu politickej sile, ktorej by sa občania nebáli dať svoj hlas, a ktorá bola ochotná niesť zástavu amostatnosti. Áno, občania nevolili SNS, ale HZDS, lebo SNS bolo pre väčšinu príliš radikálna – žiadali sme samostatnosť „nie hneď a už včera“ a HZDS ponúkalo akúsi pokojnejšiu cestu, možno roztiahnutú na niekoľko rokov. A prečo sme boli takí „extrémisti“? Je to jednoduché. Aj v spoločnosti platí zákon akcie a reakcie. Na Slovensku časť politického spektra nechcela pripustiť vznik samostatnej SR a našou úlohou bolo tieto sily kompenzovať. A to sa nám dokonale podarilo. Jednoducho, ak niekto silno ťahá na jednu stranu, iný, ak chce aby ostala rovnováha, musí rovnako silno ťahať na druhú stranu. A keďže strán proti samostatnosti bolo viac, o to výraznejšie sme museli vystupovať my. Takže zápas za a proti samostatnosti sa udial pred a počas volieb v r. 1992. Po voľbách bola zostavená pronárodne orientovaná vláda, nasledovalo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti a prijatie Ústavy SR. To však už boli technické otázky.

Ďalšiu časť rozhovoru s Jozefom Prokešom si môžete prečítať v článku s názvom: Jozef Prokeš: „Nie je ľahké dosiahnuť suverenitu národa vyjadrenú národným štátom, no udržať si ju je ešte ťažšie“

Zhováral sa Eugen Rusnák